Peklo i raj sú na zemi

Narodil sa v meste Gyula v magickom kraji na hranici s Rumunskom. Má čerstvých sedemdesiat rokov a jeho zjav, osobnosť i povesť akoby chtiac-nechtiac spolupracovali s mágiou tajomného kraja, z ktorého pochádza. Niekto by povedal, že je to najčudáckejší žijúci maďarský spisovateľ. Ale určite je aj jedným z najvnímavejších a čo sa ľudskej nátury týka, je jej chodiacim lexikónom. Píše siahodlhé vety, ktoré však obsahujú špeciálny prídavok. Nepamätám si, že by som sa ako čitateľka alebo prekladateľka s niečím podobným stretla: so skutočnou hudbou schovanou v slovách. Stačí si ich prečítať nahlas a nechať sa unášať rytmom.

Inak, Krasznahorkai ako čitateľ nemá problém s krátkymi vetami. Má ich dokonca rád: no pre košatosť toho, čo chce vyjadriť, jednoducho nevyhovujú.

Krasznahorkai sa vo všeobecnosti vyhýba ľuďom a málokedy prijíma pozvania na akékoľvek literárne udalosti. Málokto tuší, kde vôbec býva. Vo svojom živote vystriedal mnoho adries, počnúc Maďarskom cez Nemecko, Taliansko, Španielsko, Čínu, Japonsko, Spojené štáty… Tieto miesta dlho reflektoval aj vo svojich čerstvejších prózach, o to väčšmi je lákavá nová kniha, v ktorej sa vracia domov, na maďarský vidiek. Pri príležitosti tejto literárnej udalosti si Krasznahorkaiho do talkshow pozval jeden z najpopulárnejších maďarských moderátorov Sándor Friderikusz. Napriek svojej zdržanlivosti Krasznahorkai pozvanie prijal. Vysvetlil to tým, že bol príliš zvedavý, preto nedokázal odmietnuť. Navyše dúfal, že ho tento rozhovor vytrhne z nekonečnej a neprekonateľnej únavy, ktorá ho konštantne trápi.

Moderátor ho vyzval, aby prečítal úvodnú vetu Satanského tanga, svojho prvého a pravdepodobne najznámejšieho románu. Jeho prednes je hypnotický. Ako autorka slovenského prekladu môžem len dúfať, že sa mi podarilo zachovať hodvábnosť a rytmickosť, no pritom mimoriadnu nasýtenosť a pevnosť tejto legendárnej vety. 

Po krátkom podpichovaní, či svoje dlhé vety pozná naspamäť, Krasznahorkai bez váhania naživo zarecitoval úvodnú z knihy Háború és háború (Vojna a vojna). 

Ďalej to ilustrovať ani netreba: je to spisovateľ, ktorý až desivo presne vie, čo robí. Otázkou ostáva, či jeho motivácie rozšifrujeme aj my.

Nevoľníci každého režimu

Satanské tango je prvým románom Lászlóa Krasznahorkaiho a ostal pravdepodobne tým najznámejším. Väčšina recenzentov a kritikov, počnúc najčastejšie citovanou Susan Sontag, ho dodnes označuje za majstrovské dielo apokalypsy.

Okrem skazy sa však v knihe tematizuje aj neustále úsilie sa z nej vymaniť, hoci aj nesprávnymi nástrojmi. Dej predstavuje kolobeh deštrukcie a znovuzrodenia, pričom nový, veľmi neistý život sa buduje iba na tom, čo zhorí do tla.

Dej sa odohráva v neurčitom čase, no z náznakov vieme odčítať, že sa pravdepodobne nachádzame pred kolapsom socializmu a nástupom dravého, bezohľadného kapitalizmu, pričom postavy sú ideálnymi obeťami oboch systémov.

Opustená poľnohospodárska osada v krachujúcej ekonomike stratila svoj spoločenský význam a posledné, čo v nej doposiaľ dokonale nezhnilo, sú ľudia alebo skôr ich bezduché telesné schránky, ktoré sa životom pretĺkajú len vďaka občasným brigádam, úpadkovým avantúram a lacnému alkoholu. Nikdy však celkom nepriznali, že sú na konečnej stanici, odrezaní od sveta doslova i mentálne, a každý člen komunity svojím spôsobom verí v zázrak: čaká na spásu, na záchranné koleso, ktoré mu hodí neznáma ruka.

Nakoniec to bude ruka Irimiáša, ktorý je ochotný za nemalú odmenu im pomôcť vypadnúť z rumoviska. A každému z nich iným spôsobom sľubuje nový zmysel života. Ale ak chcú skutočne ujsť, je potrebné, aby aj posledné živé drevo ľahlo popolom… iba ak všetko zničia, dokážu sa naplno oddať (falošnému) snu o budúcnosti. A táto deštrukcia sa nezaobíde bez obete.

Ostáva veľa otázok: je Irimiášova ponuka vôbec pomocou alebo chce bývalých roľníkov len ošklbať o všetko, čo im zostalo? A hoci Irimiáš chce naivných zbedačených ľudí podviesť, neslúži mu ku cti aspoň to, že v nich na chvíľu vzbudil životnú iskru?

Po deštrukcii nasleduje krátkodobý, intenzívny záchvev života, ktorý však vedie k ďalšej deštrukcii. A je na nás, či to prijmeme ako obraz prirodzeného ľudského osudu a zmierime sa s tým, že nech je akokoľvek, na konci si na nás počká mizéria…

Alebo budeme počas čítania preciťovať inú interpretáciu: nech je akokoľvek zle, sme ochotní hocikedy veriť v zmenu, ktorá nás spasí a zachráni. A radšej sa necháme uchlácholiť falošným snom, ktorý nám aspoň na chvíľu poskytuje bezpečie, než by sme mali prijať krutú realitu a nechať sa ňou nadobro zlomiť. Aj keby to malo byť za cenu utrpenia iných, ešte vykorisťovanejších: v tomto prípade detí a zvierat.

Ako veľmi chceme poznať človeka?

Je otázne, aká je autorská metóda Lászlóa Krasznahorkaiho, ktorý vo svojej tvorbe vychádza z rôznych zdrojov a prameňov. A nevieme, nakoľko je to, čo o sebe ako autorovi prezrádza, mystifikácia. Čo sa štýlu a atmosféry týka, najradšej sa odvoláva na Kafkov Zámok, ktorý ho uchvátil ako stredoškoláka, hoci z neho nerozumel ani slovo. Zato cítil, že kniha obsahuje transcendentné TO, za čím sa literatúra vo všeobecnosti naháňa. Tvrdí, že dodnes Zámku nerozumie, iba ho preciťuje a predstavuje si, že mu rozumie. V kolobehu skazy a v tom, ako húževnato skúma vzťah činnosti a nečinnosti, možnosti a obmedzenosti, voľby a predurčenia, náhody a cieleného ľudského úsilia, zas badať výrazný vplyv východných a orientálnych náboženstiev.

Podľa mňa sa však v reflexii jeho tvorby často zabúda na to najdôležitejšie. Krasznahorkai je vo svojej podstate (minimálne v Satanskom tangu) reportér, dokumentarista, večný pozorovateľ človeka, ktorý je (alebo v mladosti bol) ochotný pre to, aby nejaké správanie a motiváciu pochopil, prežiť to isté, čo jeho postavy. Tak sa mohlo stať, že počas štúdia práva (ktoré napokon nedokončil) na univerzite preťal všetky väzby so svojou malomestskou, konzervatívnou a v mnohých smeroch celkom priemernou rodinou. Nemal na to žiaden dôvod – svoju rodinu má dodnes rád. V tom čase sa len rozhodol žiť život v štátnej poľnohospodárskej osade a pripojiť sa tak ku zbedačeným ľuďom, o ktorých neskôr aj písal. Pracoval tam ako nočný vrátnik pri kravínoch. Vtedy nemal špeciálne literárne ambície, hoci umenie ako celok ho lákalo. Jediné, čo chcel, bolo porozumieť týmto ľuďom a to by sa mu nikdy nepodarilo, keby sa nevzdal vlastného bezpečia a pohodlia.

Najvýraznejšou otázkou, ktorou som sa počas prekladu Satanského tanga zaoberala, bolo, či autor na Futakiho, Schmidtovú, Halicsa a ostatné figúry z dejovo centrálnej osady hľadí s empatiou alebo pohŕdaním. Ku koncu práce a s odstupom času som si takmer istá, že s empatiou, i keď vo svojráznom zmysle slova. Empatia neznamená nutne láskavosť alebo ospravedlňovanie správania, súhlas s nemravnými, takmer až zvieracími pudmi, ktoré ovládajú každodennosť osadníkov. Je to schopnosť priniesť pozorný a presný záznam holého faktu, že osadníci existujú. Že títo neviditeľní ľudia sú súčasťou systému a je jedno, ako sa budú snažiť a vykrúcať, spočinú zakaždým na jeho chvoste. A budú oklamaní. A tento osud nebudú váhať prenášať na ďalších, ešte slabších a zraniteľnejších, ak sa im nejakí dostanú do cesty. Krutosť a bezmoc rodí len ešte väčšiu krutosť a bezmoc.

Táto próza je opätovný krst dospelých ľudí, veno vo forme nikdy nevlastneného mena a dôstojnosti, pretože bez tohto aktu by sa ľudia na puste narodili a zomreli bez toho, aby si niekto všimol, že sú nevoľníkmi dávno po zrušení nevoľníctva.

Krasznahorkai tvrdí, že nie je spisovateľ, ale skriptor. Tvrdí, že texty nepíše on, ale jeho postavy, a všetko, čo spisuje a dokumentuje, je len záznamom jestvujúceho.

Jeho prvý román je v mnohých ohľadoch dokonalým odtlačkom Krasznahorkaiho univerza, hoci on sám tvrdí, že už túto knihu nemôže počuť ani čítať, pretože je plná chýb. Napriek tomu sa stala takou populárnou, že ju pozná celý svet. Keď Krasznahorkai opisuje, ako sa pozerá na človeka, vraví, že ho netreba príliš poznať. Stačí, ak sa naňho zahľadí ako na dub alebo potok, prípadne akýkoľvek malý výsek reality, do ktorej sme sa narodili. Vidí človeka pomaly až animálnym spôsobom, ako tvora riadeného pudmi a inštinktmi, z ktorých najsilnejší je inštinkt prežitia a nadvlády. Práve konštantné úsilie udržať sa pri živote na seba naráža v motivácii postáv. A ak sa z tohto prežitia dá vydolovať aspoň maličký zmysel, postavám to stačí. Dolovať možno aj na úkor niekoho. Nikto na puste nechce veľa, ale v bezmocnosti reality, v ktorej sa nachádzajú, je aj málo všetko. A všetko je vopred odsúdené na neúspech.

Krasznahorkai to vie. Vie, aké sú naše inštinkty a vie, kam nás povedú, keď budeme v úzkych. Je veľmi pravdepodobné, že to všetko skutočne odpozoroval. To robí čítanie jeho textov magnetizujúcim. Odhaľuje človeka, sťahuje ho z kože, prinavracia ho prírode, vracia jej jeho konečnosť, dovoľuje jej rozložiť ho a prijať do svojich útrob. Potom človeku dovoľuje sa znovu narodiť, či už vo forme preludu, alebo skutočného magického vzkriesenia. Autor spoločnosť nekritizuje, ale bez debaty sa stavia na stranu najslabších. Neobhajuje ich však romantizovaním. Dáva im priestor povedať, že existujú, a tým ich existencii aj dáva opodstatnenie. V krutosti a úprimnosti, akou k takému životu pristupuje, je transcendentná férovosť. Prečo by mal čokoľvek prikrášľovať, ak je všetko škaredé a plné zla? Má krása zmysel, ak ju nevidíme? Má akýkoľvek život zmysel, ak si ho nikto na svete nevšimne? A dá sa za skutočný považovať život, ktorý je len nepovšimnutým ozubeným kolieskom v beštialite systému? Nie je len fatamorgánou pre toho, kto je jeho nositeľom a kto je prinútený stelesňovať to koliesko?

V postave švindlera Irimiáša je autor k sedliakom nesmierne krutý. Zobrazuje však pravdu. A v tomto prípade nie je nič oslobodzujúcejšie a spravodlivejšie, než úprimnosť.

Satanské tango dáva hlas ľuďom, ktorí by inak ostali na okraji spoločnosti. Tým, ktorí sa každodenne do mesta predierajú blatistými cestami, ak sa im vôbec ešte chce. Možno už len sedia v rozpadnutých, nevykúrených chajdách a z posledných síl k perám prikladajú fľašku pančovanej domácej, pretože ich situácia je taká bezvýchodisková, že bez pomoci zvonka z nej nemajú ako vystúpiť… A už nimi neotrasie ani utrpenie nevinného dieťaťa… alebo utrpenie zvierat. Už sa môžu jedine „chúliť v kúte, kde hľadajú ochranu, z prežúvania je utrpenie, prehltnutie sú muky, potom si už ani nevšimnú, že všetko okolo sa spomaľuje, priestor sa neustále zužuje a tento ústup nakoniec povedie k tomu najhrozivejšiemu: k nehybnosti.”

Hoci chudoba dnes vyzerá trochu inak, izolácia je skutočná a podľa autora ju budeme pociťovať čoraz intenzívnejšie a častejšie. Netreba však zúfať ani pri čítaní takej depresívnej a beznádejnej knihy, ako je Satanské tango. Okrem záznamu apokalypsy je to aj kniha, v ktorej badať humor a túžbu po živote. Túžbu po láske. Túžbu po dôstojnosti, hoci možno ani nevieme, čo sú kontúry dôstojnosti. Máme len predstavu, čo by to malo byť.

Krasznahorkai v poslednom televíznom rozhovore povedal, že ľudia by nemali byť smutní. Je síce pravda, že peklo je na zemi, ale pravdou je aj to, že na zemi je aj raj. A raj netreba len vyčkávať.

Aj tanier praobyčajného horúceho zemiakového paprikáša, ktorý je pre túto knihu symbolický, môže byť raz záchranou, inokedy pripomienkou nepreniknuteľnej bezosudovosti.

Foto: Wikimedia Commons

Timea Beck (1993)

Prekladateľska a publicistka. Z maďarčiny preložila Bratislavské metro Ferenca Czinkiho (Brak 2019), Orgiu Gábora Zoltána (Absynt 2019) a Satanské tango Lászlóa Krasznahorkaiho (Brak 2023). Žije v Komárne.