Vyhľadávanie
Prvé príspevky (básne a recenzie) v literárnych časopisoch uverejňoval Kamil Zbruž v druhej polovici 80. rokov 20. storočia (Smena na nedeľu, Romboid, Slovenské pohľady), ukážka z jeho poézie bola zaradená aj do zborníka Kruh (1987). V tejto fáze sa javil ako jeden z príslušníkov pomerne početnej mladej generácie, ktorá v literatúre presadzovala autentický a umelecky alternatívny pohľad na osobnú aj spoločenskú realitu z perspektívy hľadajúceho mladého človeka nespokojného s hodnotami väčšinovej spoločnosti. Podstatnú časť tejto generácie možno zaradiť k tendencii nekonformného individualistickej lyriky.
Pod označením Barbarská generácia prezentoval sa v roku 1992 Zbruž spolu s J. Litvákom a A. Turanom v časopise Fragment (č. 4). Sprievodný text k tomuto ich vystúpeniu s kľúčovou vetou „Jedno heslo je nikam nepatriť, druhé nedôverovať“ o rok neskôr Zbruž publikoval ako Manifest barbarskej generácie vo svojom debute Spitý imidž (1993). Táto recesistická multižánrová a polymorfná kniha je formálne rozdelená na Magazín pre dolných 10 000 a Úradný dodatok a obsahuje texty v pestrom zábere od rôznych žurnalistických útvarov (reportáže, rozhovory, fejtóny, glosy) cez reklamy až po persifláže rozmanitých klasických (epos, zenová poézia) i populárnych literárnych žánrov (dobrodružný román, pornografia). Grafická úprava a sadzba (autor: K. Kertész Bagala) zväzku imituje senzačnú tlač a so sarkastickou vehemenciou odkazuje na dobovú expanziu bulvárnych periodík, ktorými sa autor inšpiroval. Knihe predchádzali prozaické miniatúry, mystifikačné paródie na fejtóny z bratislavského života, ktoré Zbruž od roku 1990 uverejňoval v Kultúrnom živote pod hlavičkou Prešporské omrvinky. Spitý imidž možno chápať ako realizáciu vtedajšieho Zbružovho autorského programu „barbarského romantizmu“, po významovej stránke sú jeho ťažiskovými charakteristikami nonsensovosť, absurdita, antisémantickosť. Kniha na prahu mediálnej éry účinkovala aj ako žartovný výpad voči zotrvačnej predstave o privilegovanom spoločenskom postavení umeleckej literatúry.Spitý imidž je koláž či mozaika z „textového odpadu“, ktorý sa ako neodmysliteľná súčasť fungovania rozvinutej konzumnej civilizácie od tohto momentu javí ako Zbružov dôležitý východiskový materiál aj veľká téma.
Aj nasledujúce Zbružove diela narúšali druhovo-žánrové konvencie, sám autor ich charakterizoval ako „antiknihy“. Neodadaistická zbierka Oddychovka (1998) začína inštrukciou, ktorá nabáda na alternatívnu recepciu diela: „Pokúsme sa o hlasnejšie čítanie a spievanie nasledujúcich textov…“ Zväzok vychádza z dadaistickej básne K. Schwittersa Banality z čínštiny (1922). Jej jednotlivé časti autor kombinuje s citátmi z komiksu o Pepkovi námorníkovi. Textové útržky sú na jednotlivé strany rozmiestnené s akcentom na vizuálny rozmer. V druhej tretine zväzku je navyše do zbierky zaradené aj rukopisno-strojopisné faksimile preškrtaného, neúspešného pokusu o napísanie básne. Významový rámec týchto variácií na textový odpad tvoria odkazy na orientálnu filozofiu a meditačnú prax, vďaka čomu dochádza k stieraniu hraníc medzi vysokými a nízkymi etážami kultúry a k prelínaniu vážnej a komickej výrazovej polohy. Napríklad citoslovce „Hm“ ako súčasť komiksovej výpovednej konvencie je rozpísané na pseudomantrické „Hmmmmmmmmmmmmmmm“.
Konceptuálny súbor Sírius (1998) prináša zbližovanie poézie s okruhom alternatívnych nástrojov poznania. Aj tento zväzok charakterizuje deštrukcia tradičnej knižnej formy postihujúca jej druhovo-žánrovú identitu (intervencia textových dokumentov profánnej reality, napr. banálnych odkazov a tlačových správ, do vlastného textu), dizajn (rukopisné zásahy) i jazykové stvárnenie (defektná syntax, lexikálne novotvary). Do stredu knihy je umiestnená dvojstrana pokrytá abstraktnými obrazcami, ktorá evokuje prázdnotu i naplnenie ľudskej mysle. Strany v druhej polovici zväzku sú zámerne zoradené chybne. Kniha tak až veristicky demonštruje, ako zlyháva ľudská snaha sformulovať svet na svoj obraz obligátnymi nástrojmi západnej civilizácie, a zároveň ako alternatívu ponúka odovzdanie sa náhode, hre a intuícii, nadzmyslovým zážitkom a meditačným technikám.
V rovnakom roku ako predchádzajúce dve autorove knihy vyšiel aj zborník Barbar(u)ská ruleta (1998). Zbruž v ňom publikoval 22 prázdnych strán nazvaných Ticho. (Prvý krátky úryvok vyšiel už v Knižnej revue, 1997, č. 8.) Blok čistého papiera rámcoval rozhovor, báseň Tichý manifest a text Teória ticha. V nich sa autor prihlásil k svojim inšpiračným zdrojom: J.-A. Rimbaud a P. Valéry v etape, keď sa vzdali písania, J. Cage, autor hudobnej skladby 4´33´´ (1952) založenej na absencii hudobného výkonu, zen budhizmus. Intenciou diela bolo odmietnuť literárne konvencie a obnoviť účinok poézie na novej úrovni: „Aj najdokonalejšia myšlienka je iba časťou z Dokonalosti. Čím menej slov a myšlienok obsahuje text, tým je plnší a hutnejší. Teda najplnší a najobsažnejší je žiadny text.“ Z recepčného hľadiska išlo o to, vymaniť čitateľa z civilizačného hluku a poskytnúť mu nerušený priestor na komunikáciu so samým sebou, na meditáciu: „Zažijeme vytúžený stav čistého vedomia.“
Po niekoľkoročnej prestávke vyšla Zbružovi zbierka Primitív (2007), ktorou sa vrátil k slovesnému jazyku, ba k vonkajším parametrom poézie (strofické a veršové členenie). Kniha sa člení na časti vymedzené pojmami Svetlo, Pravda, Život, Cesta, Sudca, Milosrdenstvo, Sila a Trpezlivosť, ktoré odkazujú na modlitbu zo stredovekého grimoára Ars Notoria. V tejto súvislosti stojí za zmienku, že jedným zo Zbružových časopiseckých príspevkov, ktoré knihe predchádzali, bol Magický manifest (Dotyky, 2004, č. 1). Svedčí to o Zbružovom zámere prelínať estetickú funkciu básne s rituálno-magickým pôsobením slova. Na duchovné súvislosti Zbružovej tvorby upozornil ako prvý R. Bielik (1999) v recenzii knihy Sírius, prepájanie estetickej a spirituálnej sféry bude charakterizovať väčšinu Zbružovej budúcej tvorby a Primitív pri presadení tohto chápania zohral dôležitú rolu. Po formálnej stránke dielo charakterizuje deväťslabičný verš s popevkovým rytmom, pravidelná strofická schéma (4 – 3 – 4), jediný, pomerne inferiórny rým (naparená – otvorená, vychytená – pripravená, znásilnená – potupená) a refrény („Ó Makarena / Spiritus sancti“, „Ó Makarena / Sirius sancti“). Repetícia celých textových blokov spolu s početnými čiastkovými variáciami nabíjajú text strhujúcou dynamikou. Litanickú formu autor aktualizoval popkultúrnymi výrazovými prostriedkami prevzatými z diskotékovej hudby a reklamy. Rovina intertextuálnych odkazov zahŕňa prvky vysokej kultúry (archetypálne symboly, spirituálne emblémy, historické reálie a alúzie na umelecké autority), sféru alternatívnych nábožensko-filozofických referencií (mystika, mágia, alchýmia, astrológia) aj ikony komerčnej popkultúry a konzumnej doby: „Dídžejom duša obnovená / Kopija v gráli ponorená / Ó Makarena / Spiritus sancti“. Pri ich prelínaní v rámci, v ktorom je posilnený princíp cyklickosti (kniha je bez stránkovania), dochádza k významovo-hodnotovej relativizácii zúčastnených prvkov, ktorá vyúsťuje do pocitu oslobodzujúceho prvotného chaosu. Primitív má sugestívny tvar, cez ktorý čitateľ priamo pri recepcii zažíva niečo z extatického stavu očistného vyprázdnenia vedomia. Zatiaľ čo Primitíva charakterizuje najmä auditívnosť, v ďalších prácach bude Zbruž využívať najmä podnety vizuálneho kódovania posolstva.
Začiatkom desiatych rokov 21. storočia sa výrazne zmenil Zbružov publikačný rytmus. V období 2011 – 2021 vydal 16 titulov, napríklad iba v roku 2019 to boli tri diela. Práce Energy (2011) a trilógiu Ako hore tak dole, ktorá pozostáva z dielov Nigredo (2012), Albedo (2012) a Rubedo (2012), pritom zverejnil vo formáte elektronických kníh, voľne dostupných na internete. Nasledujúce práce Notes (2014), Sothis (2014), Barbarská generácia (2014), Azoth (2016), Magnum Opus (2019), Uroboros (2019), Deň pri jazere (2019), Graffiti (2020), Graffiti na vlaku (2020), Naživo Live (2021), Akasha (2021), Majster nepísania (2021) vyšli pod značkou Vlna/Drewo a srd vďaka mecénskej podpore, čiže bez obligátneho zapojenia do dotačno-štipendijného systému, čo potvrdzuje autorov alternatívny, nezávislosť akcentujúci prístup k umeleckej literatúre.
Zbružove tlačou vydané diela z tejto fázy tvorby majú zväčša malý až minimálny vonkajší rozsah. Zrejmá je tendencia, v rámci ktorej sa zmenšuje počet strán jednotlivých publikácií: počnúc Uroborom na 12 strán, od titulu Graffiti na 8 strán. Dielo Majster nepísania z kníhtlačiarskeho hľadiska tvorí len obálka. Redukcia sa týka aj výrazových prostriedkov a ich tvarovania. Už v knihách z intervalu Sothis – Magnum Opus je použitá čo najužšia skladba prvkov, ktoré sú komponované na princípoch repetície a variovania. Jazykový materiál pritom Zbruž organizuje s dôrazom na vizuálne vzťahy, prípadne akustické efekty plynúce z opakovania a odchýlok. Zhrňujúco možno tieto práce pomenovať ako slovno-obrazové, verbo-vizuálne inštalácie. Metódy priestorového usporiadania jazykového materiálu v duchu optickej poézie sú typické pre Barbarskú generáciu, Azoth, Uroboros a Deň pri jazere. Prevažne vizuálny charakter majú asambláže slovesných fragmentov ako Energy a Sothis. Médium fotografie je využité v Magnum Opus a Naživo Live. Rukopis a kresba dominujú v Graffiti, Graffiti na vlaku a Akasha. Notes je blok prázdnych strán v brožovanej väzbe. Pre väčšinu Zbružových prác z tohto obdobia je príznačná slovensko-anglická dvojjazyčnosť (v niektorých prípadoch aj viacjazyčnosť), ktorá naznačuje vôľu prekračovať národný rámec a začleňovať sa (aspoň symbolicky) do priestoru, ktorého účastníci zdieľajú predovšetkým záujem o experiment (Hostová).
Zbružove intermediálne výstupy v slovenskej literatúre aktualizujú postupy, ktoré sú v nadnárodnom historickom rámci spojené s futurizmom, dadaizmom, minimalizmom, konceptualizmom, experimentálnou a v širšom zmysle optickou poéziou, a pripomínajú fenomény ako pop art, fluxus, procesuálne umenie či outsider poetry. Väzby však siahajú až k modernistickým experimentom s básnickým tvarom (S. Mallarmé, T. S. Eliot, E. Pound). Pokiaľ ide o príznačné metódy, sčasti inklinujú k pólu aleatoriky (náhodnosti) a sú inšpirované formami, ako je dadaistické decoupé, technika cut up spopularizovaná W. Burroughsom či found poetry. Redukcia a iterácia (opakovanie) zasa odkazujú na techniky literárneho (A. Saroyan) či hudobného (K. Stockhausen) minimalizmu. Významnú rolu zvyknú hrať sprievodné texty, explikačno-mystifikačné sebainterpretácie a inštrukcie, ako ich pestuje najmä konceptualizmus. Tento prístup dominuje v práci Majster nepísania, ktorá predstavuje výberové autocharakteristiky Zbružových projektov počnúc Notesom. Pojem „nepísanie“ začal sa so Zbružovým pôsobením v literatúre spájať v polovici desiatych rokov 21. storočia, približne v čase, keď na Slovensku rezonovali fenomény konceptuálneho písania a noncreative writing (K. Goldsmith, K. Dworkin, M. Perloff). V dôsledku všestrannej demontáže kanonizovanej lyrickosti u Zbruža rastie podiel metód príznačných pre výtvarné umenie (koláž, asambláž, inštalácia, performancia, happening apod.). Pre interpretovanie básnikových publikácií sú relevantné filozofia a mytológia, náboženské systémy a duchovné náuky, okultné vedy aj špekulatívne koncepcie, respektíve tvorba umelcov, ktorí sa týmito zdrojmi inšpirovali (napr. W. Blake). Pre autora sú tieto inšpirácie produktívne jednak ako zásobárne mnohoznačných symbolov, jednak svojím zameraním na odkrývanie skrytých súvislostí sveta. Väčšinu z tu uvedených konexií možno spätne aplikovať aj na Zbružovu predchádzajúcu tvorbu.
Pokiaľ ide o situovanie Zbružových experimentov na diachrónnej rovine, čiastkové paralely možno viesť k vybraným dielam J. Ondruša a I. Štrpku aktualizovaným po roku 1989, tiež k vizualizáciám lyriky u V. Klimáčka, T. Lehenovej či J. Beňovej alebo k tým dielam mladých autorov, ktoré v 90. rokoch tvorili početné výhonky „desémantizovaného písania“ (Součková), prípadne k iným podobám subverzívnej recesie v textoch V. Jančeka alebo A. B. Paina. Jednorazovo sa časť Zbružovej tvorby stýka s vývinom R. Juroleka (Jurolekova autorská kniha Poézia ticha a plnosti, 1993, 1997). V dôsledku experimentálneho ladenia Zbružových kníh sa jeho zázemie v Barbarskej generácii od začiatku 21. storočia čoraz viac prelína práve s tou časťou literárneho poľa, ktorú tvoria niektorí príslušníci experimentálno-dekonštruktívnej poézie (najmä P. Macsovzsky, P. Šulej), ako aj mladí tvorcovia (okruh časopisu Kloaka, M. Kočiš, E. Šimšík). Pokiaľ ide o položenie základov intermediálneho umenia v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, kľúčová rola patrí M. Adamčiakovi, ktorému Zbruž venoval Magnum Opus a Uroboros. Paralelne so Zbružom sa vlastným experimentom na periférii kanonizovanej poézie venoval M. Kubica. Zbružovo fluktuovanie v oblasti básnickej formy, tvorivý anarchizmus a inklinácia k okultným modalitám spirituality mu zároveň zaručujú solitérnu rolu.
Pokiaľ by išlo o situovanie v intermediálnom poli, blížencom K. Zbruža, ktorého východiská sú primárne literárne, by mohol byť B. Ondreička, ktorý do tejto sféry vstupuje z výtvarného prostredia. Zbružove intermediálne práce našli odozvu aj mimo vlastnú literárnu prevádzku. Boli vystavované v rámci antologických prehliadok vizuálnej poézie slovenských výtvarníkov a spisovateľov POE(VI)ZIA v Bratislave (VŠVU, Galéria Medium, 2015, kurátor Michal Murin) a v Banskej Bystrici (SSG, Bethlenov dom, 2017, kurátor Michal Murin), tiež v Košiciach (festival LiKE, Kunsthalle, 2017, kurátor Michal Murin). V poslednom čase Zbruž kladie dôraz na živé vystúpenia, ktoré uvádza do premenlivých vzťahov ku knižným publikáciám. Presúva tak svoju tvorbu aj do rámca performancie a akčnej poézie, znova s latentne parodickým, subverzívnym podtextom. Zbružove performancie obstoja ako autonómne autorské interpretácie knižného diela (predvedenie skladby Primitív 10. 7. 2018 v Bratislave). Naopak, základ v performancii (23. 7. 2021 v Banskej Štiavnici) má konceptuálna práca Majster nepísania.
Medzi Zbružovými prácami z tohto obdobia sú silné vnútorné väzby. Rekontextualizovanie už prv použitého materiálu je príznačné pre diela Barbarská generácia alebo Magnum Opus, ktoré tvarom alebo citáciami odkazujú na skladbu Primitív. Formálne aj významové súvislosti titulov Energy, Sothis, Azoth, Magnum Opus a Uroboros vedú až ku knihe Sírius. Niektoré knihy využívajú textový a fotografický materiál z uskutočnených autorských vystúpení na kompozíciu nového diela (Magnum Opus), iné majú vo vzťahu k performanciám skôr dokumentárnu funkciu (Naživo Live). Paradoxne platí poznámka o nadväznosti aj na diela bez slovesnej zložky. Zväzok Notes predstavuje duchampovskú variáciu na Ticho, keď knihu pozostávajúcu iba z prázdnych strán prehodnocuje na poznámkový blok, určený na voľné použitie, avšak vopred signovaný K. Zbružom ako umelecké dielo. Strany bez textu boli zaradené aj v trilógii Ako hore tak dole: čierne obsahovalo Nigredo, biele Rubedo. Zohľadnenie tejto vrstvy odkazov umožňuje vnímať Zbružove publikácie aj ako postupne pribúdajúce časti jedného pokračujúceho, otvoreného konceptu (Hostová). Ten má viacero rovín: utvrdzuje autora v úlohe nekonformného experimentátora, získava rešpekt pre intermediálnu tvorbu ako plnohodnotnú súčasť literárnej prevádzky, realizuje osobitý variant programu založeného na analógii literárnej tvorby a životného sebautvárania.
Zbružovo prekračovanie literárnych konvencií vrátane tej základnej, ktorou je slovesné vyjadrenie, sa javí ako formálne vyjadrená potreba zachovávania si vnútornej slobody. Formálnymi experimentmi autor zároveň vytvára priestor, v ktorom sa na rôzny spôsob uplatňujú duchovné inšpirácie – raz v modalite hry a provokácie, inokedy s obradnou vážnosťou. Už od konca 90. rokov 20. storočia (Sírius, Ticho) a zvlášť v tvorbe zo začiatku 21. storočia (najmä Primitív, Energy, Ako hore tak dole, Sothis, Barbarská generácia, Azoth, Magnum Opus, Uroboros, Akasha) Zbruž akcentuje transformačnú schopnosť umenia. Motivicko-tematicky býva manifestovaná prvkami s pôvodom v náboženstvách, duchovných systémoch, mystike a magických náukách, formálne sa realizuje postupmi a prostriedkami, ktoré stimulujú maximálnu významovú otvorenosť, z recepčného hľadiska sa zasa prejavuje dôrazom na aktívnu účasť prijímateľa. Koncepčne sa tak vlastne vracia k základnej, rituálno-magickej povahe poézie (tvorba z ničoho, stvoriteľská sila slova a pod.).
Okrem už spomínaných zborníkov Kruh (1987) a Barbar(u)ská ruleta (1998) sú Zbružove básne súčasťou antológií Dúšok jedu (1997, zostavil Peter Macsovszky), Kreatívny manuál pre slovenskú nekonvenčnú poéziu (Enter, 2015 – 2016, č. 24, zostavil Michal Murin) a Třídit slova (2015, zostavili Ondřej Buddeus a Markéta Magidová), ukážka z próz písaných spolu s A. Turanom vyšla v kompendiu Princíp hry v slovenskej poézii (2001, zostavili Štefan Moravčík a František Štraus), podieľal sa na kolaboratívnom diele Ústava Slovenskej republiky (Kloaka, 2012, č. 3) a jeho texty sú zaradené do spomienkových publikácií Zlatá krv, ktorá je venovaná bratislavskej kaviarni U Michala (Fragment, 2007, č. 1 – 2, zostavil Marián Kubica), a Milovanie – smrť – maľovanie (2014, zostavili Katarína Bajcurová, Mila Haugová, Eva Kovačevičová-Fudala), čo je katalóg k posmrtnej výstave maliara Petra Ondreičku. Vzhľadom na konceptuálny charakter Zbružovej tvorby sú pre jej chápanie dôležité rozhovory a manifestačné texty, ktoré publikoval v literárnych médiách a zvykne v nich interpretovať svoju tvorbu v kontexte literárnych, výtvarných, filozofických, duchovných či ezoterických súvislostí.
Kamil Zbruž napísal piesňové texty k „rockovej operete“ Povraz s jedným koncom na motívy Johanna Nepomuka Nestroya, ktorú pre Divadlo Andreja Bagara v Nitre v roku 1996 režírovala Soňa Ferancová. Zbruž sa príležitostne a v malej miere venoval aj prekladaniu literatúry. Zúčastnil sa napríklad na preklade francúzskych šansónov pre antológiu Nedeľa v Orly (1988) a prebásnil verše, ktorú súčasťou románu J. Ardena Keď rinčia zbrane, zákony mlčia (1988), ako aj verše pre vydanie noviel V. Sosnoru: Hriechy Kataríny II (1989) a z angličtiny preložil Achnatonov Hymnus na Atona (Dotyky, 2002, č. 2). Ako editor pripravil knihu úvah katolíckeho kňaza Jána Sucháňa Pútnik (2005). Pričinil sa o zverejnenie juvenilnej zbierky J. Urbana Dnes nie je Mikuláša (2001), keď sa uňho našiel jej stratený rukopis, a časopisu Romboid poskytol na zverejnenie sériu neznámych grafických partitúr Milana Adamčiaka (Romboid, 2007, č. 3).
Spôsobom zverejňovania aj intermediálnym ukotvením svojich diel sa Zbruž vymedzuje voči literárnemu mainstreamu a aj v rámci autonómneho pólu literárneho poľa si zachováva maximum nezávislosti. Nanovo tým vlastne realizuje dôraz na slobodu spájaný s etablovaním Barbarskej generácie začiatkom 90. rokov. Konštantnými črtami jeho tvorby je spochybňovanie umeleckých konvencií a tvorivé, „odvetné“ manipulovanie so vzorcami populárnej kultúry. Pri spätnom pohľade sa ako ťažisková Zbružova tvorivá intencia vyjavuje utužovanie paralely medzi umeleckým a spirituálnym zážitkom na základe transformačnej funkcie, ktorá je im obom vlastná. Jeho diela majú multidisciplinárne (nielen estetické) zameranie, keďže disponujú potenciálom fungovať aj ako sebavýskum, spoločenský prieskum či ponuka na duchovnú prax.
Jaroslav Šrank, 2022
