Už v prvých kratších prózach zo začiatku 90. rokov publikovaných časopisecky sa prejavilo Raýmanovo úsilie experimentovať s tradičnými literárnymi konvenciami. Jeho obľúbeným kompozičným postupom sa stáva hra s realitou, hraničiaca často až s absurdnosťou dejových zvratov či použitých „rekvizít“. Na gradáciu fantastickosti príbehu mu často slúžia modifikované rozprávkové sujety či netradičná naračná perspektíva (rozprávačom sa stáva napríklad kôň). Raýmanovo rozprávanie však napriek mnohým fantastickým a takmer neuveriteľným momentom napreduje plynulo a nenútene. Výrazne tomu napomáha fakt, že absurdné zápletky považujú hlavné postavy aj rozprávač za celkom prirodzené a prijímajú ich bez väčších výhrad. Preto sa v niektorých prózach úplne stierajú rozdiely medzi realitou a fikciou a do príbehu môže vstúpiť akýkoľvek bizarný prvok.
Od začiatku tvorby zaujímajú Juraja Raýmana hraničné ľudské zážitky, chvíle ohrozenia dovtedy nespochybniteľných istôt, ústiace mnohokrát až do priamej hrozby smrti. Jeho postavy osobitne fascinuje práve posledný okamih života človeka, ten krátky moment prechodu od bytia k nebytiu. Túto chvíľu sa úporne snažia zachytiť, ba priam zhmotniť do vizuálnej či inej zmyslovej predstavy, akoby im práve to malo pomôcť pochopiť tajomstvo života a smrti. Existenciálne otázky však nie sú explicitne sformulované, preto sa poviedky nestávajú filozofickými úvahami, skôr naopak, hlbšie vrstvy príbehu treba „odčítať“ medzi riadkami.
Raýmanov knižný debut predstavuje próza Vystúp z tieňa svojho tieňa (1993) s podtitulom Svedectvo o mojej hlave. Táto próza sa v zmysle postmoderných tendencií vzpiera literárnym konvenciám na všetkých úrovniach výstavby textu. Kompozične je text úplne rozbitý, „vychádza najmä z teoretickej základne dekonštrukcionizmu“ (J. Špaček). Hoci dokážeme identifikovať viacero spoločných motívov, súvislosti medzi nimi sú zámerne zahmlievané, aby o niečo neskôr prekvapili v celkom nečakaných momentoch. Za hlavnú postavu prózy môžeme označiť nádejného spisovateľa Broskyňu, ktorý žije v Prdeli sveta, v abstraktnom priestore s abstraktnými ľuďmi aj zážitkami. Okrem Broskyňu vstupuje do diania aj množstvo ďalších postáv, ani jedna z nich však nie je rozvinutá v celej svojej epickej šírke. Postavami sa dokonca stávajú aj neživé rekvizity (modrá poštárska uniforma, občiansky preukaz). Kniha nemá súvislú dejovú líniu, je to súhrn niekoľkých situácií a úvah, často až surreálnych snov a predstáv, vytvárajúcich absurdnú mozaiku vzájomných vzťahov. Príbeh úmyselne nesmeruje k žiadnemu uspokojivému záveru či vysvetleniu, od začiatku do konca je to len hra s realitou a s čitateľskými očakávaniami.
Až o štrnásť rokov neskôr vydal Juraj Raýman svoju druhú knihu, novelu s názvom Tri hodiny ráno (2007). Žánrovo ju sám charakterizuje ako psychologický thriller, hoci v nej o čosi viac než psychologická drobnokresba postáv prevládajú hororové a akčné prvky. Hlavným protagonistom a zároveň rozprávačom novely je obchodný cestujúci Fero, približne tridsiatnik, ženatý otec malej dcérky, ktorý počas nočnej cesty autom v hmlistom počasí v dôsledku chvíľkovej nepozornosti zrazí na diaľnici starú ženu. Keď po prekonaní prvotného šoku zistí, že nie je mŕtva, naloží ju do auta a vezie do nemocnice. Tam však už dorazí neskoro. Tento moment sa stáva spúšťačom rýchleho sledu udalostí, spočiatku celkom reálnych a uveriteľných, ktoré sa však onedlho začnú čoraz viac vymykať z racionálnych možností chápania. Prvotné pôsobivé stvárnenie vypätého psychického rozpoloženia hlavného hrdinu, poznačeného okrem neúmyselnej vraždy ešte aj nečakanou manželskou krízou, sa postupne mení na akčný príbeh prechádzajúci v závere až do hororu. Ferova manželka Beáta, jeho kolega Karol, svokor aj lekár v nemocnici, tí všetci sa zamotávajú do siete absurdných situácií, z ktorých, ako sa zdá, niet úniku. Raýman buduje napätie v novele krátkymi, dynamickými vetami, rýchlymi prestrihmi medzi jednotlivými scénami, ktoré vyvolávajú dojem, akoby sa pred očami čitateľa odohrával akčný, hororový film. Možno aj preto sa autorovi nepodarilo vyhnúť sa niektorým klišé, ktoré sú takmer povinnou súčasťou podobných príbehov: prítomnosť postáv, ktoré by mali byť už mŕtve; šialená nočná naháňačka dvoch áut, pri ktorej sa jedno ocitne na cintoríne; viaceré varianty jednej snovej scény, ktorá sa však zakaždým prezentuje ako realita; pohľad na hlavného hrdinu, kráčajúceho po absolútne prázdnych, zužujúcich sa chodbách nemocnice, aby v úplne poslednej miestnosti našiel mŕtvolu seba samého a pod.
Dynamiku diela stupňuje okrem iného aj rozprávač, vyjadrený v druhej osobe singuláru, ktorý chtiac-nechtiac vťahuje čitateľa hlbšie do deja a tým aj do všetkých Ferových myšlienkových pochodov. Po toľkom pretlaku emocionálnych aj fyzických „hraničných situácií“ sa však nedočkáme uspokojivého záveru. Hoci v takomto type príbehu nemožno počítať s nejakou záverečnou katarziou, predsa len by bolo treba vysvetliť (alebo aspoň naznačiť), prečo sa udalosti odohrali tak, ako sa odohrali (a či sa vôbec odohrali tak, ako boli prezentované). Motivácia konania jednotlivých postáv zostáva skrytá a čitateľ nemá inú možnosť, než veriť nie veľmi spoľahlivému narátorovi. Raýman je tak verný základnému princípu svojej tvorby – prepájaniu reálneho a absurdného v maximálnej možnej miere, no stále s dobrým čitateľským potenciálom.
Katarína Zitová
