Dominike Moravčíkovej, poetke a prozaičke zo Strečna, vyšli doposiaľ dve knihy – básnická zbierka Deti Hamelnu (2020) a zbierka poviedok Dom pre jeleňa (2022). Jej lyrická próza a epická poézia predstavujú osobitý, komplexný fenomén. Moravčíková zobrazuje svet, v ktorom chýbajú jasné časopriestorové rámce a silný zjednocujúci antropocentrický subjekt. Píše o mnohosti identít a prehodnocuje vzťahy medzi rôznymi formami života, ľudskými a mimoľudskými. Jej príbehy sa odohrávajú vo svete fikcie bez nároku na vierohodnosť, sú zaseknuté medzi racionálnym a iracionálnym režimom ľudskej skúsenosti. Vo výsledku často vyjadrujú krajné emócie – strach, úzkosť, predtuchu niečoho nejasného, osudového. Dôležitým atribútom jej autorského gesta je stvárnenie neurčitosti hraníc medzi ľudským a animálnym, rozumovým a inštinktívnym. Jej písanie je vážne, v poézii empatické, civilné, telesné, spoločensky angažované. Moravčíková sa dotýka viacerých problémov súčasnosti, priliehavo spracováva tému inakosti alebo odcudzenia aj v jeho krajných podobách (rasizmu, náboženských konfliktov).
Dôležitou súčasťou Moravčíkovej autorského gesta je aj čerpanie námetov zo slovenského folklóru, exponované v súbore ôsmich poviedok Dom pre jeleňa a prítomné aj v jej básnickom debute Deti Hamelnu. Vo svojej diplomovej práci (Mýtus národa a autentickosť folklóru v slovenskej folklórnej talent TV show Zem spieva, 2019) Moravčíková poznamenala: „Ako azda každé dieťa na slovenskom vidieku, aj ja som vyrastala obklopená folklórom, nech už to bola zvuková kulisa regionálneho rádia Regina či živá ľudová hudba na svadbách, rodinných oslavách a na hodoch. Tieto podoby folklóru som nikdy nevnímala v zmysle akejkoľvek štýlovej čistoty či autentickosti“. Folklórne motívy sú aj preto v jej prózach nástrojom ozvláštnenia. Podobnú funkciu plní umiestňovanie deja poviedok v „krásnom kraji v pohraničí“, na okraji, v osade alebo na samote, v uzavretom svete malých komunít, ktoré sa riadia vopred určenými pravidlami. Protagonistov jej próz limituje niečo zlovestné a zároveň očakávané a kategorické – kliatba alebo osud, vyššia sila, ktorá rozhoduje o živote jednotlivca alebo celej komunity. Aj keď Moravčíková vo svojom prozaickom debute píše o vidieku a drsnosti alebo poverčivosti jeho obyvateľov, meria ho mestskou, vonkajšou optikou. Ide o pohľad človeka, ktorý v blízkosti jeho tradícií síce vyrástol, ale postupom času nadobudol odstup. Aj preto sa správne vykladá ako autorka „hraníc“, „okrajov“ alebo „periférie“ – ocitá sa v medzipriestore, sleduje z diaľky to, čo kedysi bolo blízke, slabšie reflektované. Okrajové (nenormatívne) sú aj svojské postavy jej próz, nezriedka telesne postihnuté, v niečom animálne a pudové, žijúce v symbióze s prírodou aj vďaka svojej predkresťanskej, pohanskej viere.
Moravčíkovej vidiek nie je však ani malebný, ani idylický. Skôr baladický v romantickom alebo naturistickom slova zmysle. Vo svete jej próz sa mieša pozemské s nadprirodzeným, známe s nepoznaným a/alebo cudzím. Typicky baladické sú aj hrdinky Moravčíkovej poviedok, ktoré prostredníctvom pudov a citov spoznávajú a privolávajú iracionálno, rodia vlčie deti, veštia, sú urieknuté, prekliate. V slovenskej romantickej balade, ako poznamenáva Irena Bilińska, sa javia ako typické ženské vlastnosti „žiarlivosť, závisť, nestálosť v citoch, dokonca aj nerozvážna veselosť“. Moravčíkovej prózy aj preto nie sú „povýšené“, ale telesné, „nízke“. Patriarchálno-rustikálny poriadok je však často obrátený naruby, ako napríklad v poviedke Kozlina, v ktorej groteskne pôsobiaca hlavná hrdinka Magda „s horiacou cigaretou v ústach vošla do kurína a prvú sliepku uchopila za krídlo“. Moravčíkovej prózy sú v tejto súvislosti aj hrou so žánrovými konvenciami, ktoré čerpajú z ľudovej slovesnosti, predovšetkým s baladou a mýtom, jeho archetypálnym rozmerom a časopriestorovou neukotvenosťou.
Básnická zbierka Deti Hamelnu má širší tematický a motivický záber. Literárna kritika ju zhodnotila ako zrelý a svieži debut. Je rozdelená do piatich, voľne na seba nadväzujúcich cyklov (Soviareň, Váha tvojho rómstva, Rozprávky, Deti Hamelnu a Čas Koptov). Ich východiskom je pluralita subjektov a striedanie perspektív, a preto nejednotnosť, fragmentárnosť videnia a vnímania. Aj v poézii sa Moravčíková prejavuje ako autorka „hraníc“ a „okrajov“, pričom práve k okrajovým identitám pristupuje s empatiou. Problematizuje kolektívnu identitu („etnicita je akýsi úlomok na dne človeka“, „tvoje rómstvo je tenké / ako jarný ľad“, „už netuším, kam patrime / ty a ja alebo ktokoľvek“), kriticky a zvečňujúco sa na viacerých miestach vyjadruje ku kresťanstvu a cirkvi („Kristus je láska, ale / ako sme bolestne zistili, / čistá láska nestačí“), intenzívne reaguje na súčasné, globálne environmentálne problémy („slobodný trh znamená / bezhraničný preklad krajiny do ľudského stavu krásy“). Predstava celku je nemožná, funkčné sú jedine fragmenty, útržky alebo pamäťové stopy a voľné asociácie, ktoré tvoria tak živé legendy a mýty, ako aj stereotypné, súčasné predstavy.
Na žánrovú konvenciu legendy Moravčíková nadväzuje titulným cyklom Deti Hamelnu, ktorý síce vychádza z germánskeho, stredovekého príbehu o potkaniarovi, ale v jej prevedení sa transformuje na príbeh vykorenenia, kolonizácie neznámeho priestoru a migrácie. Aktualizácia legendy opätovne narúša časopriestorové rámce rozprávania a korešponduje s mýtickou líniou Moravčíkovej písania, jej pokusom náznakovo obsiahnuť príbeh celého ľudstva, zrod a zánik komunít, ich zvykov a dnes už zabudnutých identít. Napokon práve kolektívna identita je fenoménom, s ktorým autorka pracuje najčastejšie, či už v próze alebo v poézii, a zároveň poukazuje na jej pohyblivosť, dočasnosť, vnútornú nestálosť a kaleidoskopickú štruktúru. Tento moment chce umelecky stvárniť a ako sugestívne poznamenáva: „ostane len písané slovo : a to je všetko, čo vám ponukám“.
Magdalena Bystrzak, máj 2024
