Abeceda bolesti: ako sa opäť naučiť čítať

Som spisovateľ, preto čítanie a písanie je (bolo) neoddeliteľnou súčasťou mojej každodennosti. Aj tak mi trvalo niekoľko mesiacov, kým som v čítaní našiel nový zmysel a vypracoval si nový prístup. Ak moja predchádzajúca čitateľská skúsenosť nezachránila ani mňa ani moju rodinu, ako nás potom zachráni poznanie, získané počas dnešného čítania?

Môj proces návratu k čitateľskej praxi bol úplne vedomý. Po malom neistom kroku nasledoval ďalší, ešte menší. Spätne sa takáto intelektuálna rehabilitácia javí dosť smiešne. Nakoľko smiešny môže byť vlastný pokus prekonať traumu?

Naučiť sa nanovo hovoriť (a trauma neustále hovorí, nemôže mlčať). Naučiť sa písmená tejto abecedy totálnej vojny. Naučiť sa čítať emócie blízkych a nových známych. Vrátiť sa k čítaniu ako ku zvyku z predchádzajúceho života, ako k znaku normálnosti a bezpečia, ktoré tu už nie je.

Spočiatku som sa snažil čítať svetovú klasiku a hľadal som odpovede tam. K tomuto rozhodnutiu ma podnietila moja skúsenosť s kinematografiou, ktorú som sa takisto snažil opäť sledovať. V kasárňach som na displeji telefónu v prestávkach medzi tréningom a obliekaním pozeral Veľkého diktátora Charlieho Chaplina. V čierno-bielom blikaní Chaplinovej satiry som videl nadčasovú pravdu, ktorá nikdy nestratí aktuálnosť. Niečo podobné som hľadal aj v literárnej klasike. Bolo v nej však príliš veľa slov na to, aby pomenovala, čo bolo zjavné.

Potom som skúsil čítať ruskú klasiku. Zdalo sa mi, že konečne prišiel čas prečítať si Andreja Platonova. Jeho unikátna spleť slov a chtonický ruský svet by mi mohli poskytnúť aspoň nejaké vysvetlenie, s akou háveďou tu máme do činenia. Už na samotnom začiatku Čevengura Platonov rozpráva, že každých päť rokov prichádzal neúrodný rok a vtedy jedna polovica ruskej dediny odchádzala do baní a miest a druhá do lesov. Lenže tentoraz sucho trvalo dva roky po sebe: „Dedina zamkla svoje chatrče a vybrala sa na cestu vo dvoch skupinách – jedna šla žobrať do Kyjeva, druhá šla pracovať do Luhanska, niektorí sa usadili v lese v zarastených chatrčiach, začali jesť trávu, hlinu a kôru a zdiveli. Ušli zrejme len dospelí, deti veľmi skoro umreli alebo sa rozišli po žobraní. Dojčatá postupne zabili samotné matky, ktoré pre nich nemali dostatok mlieka“. V tejto chvíli som mal ruskej klasiky dosť.

Skúsil som teda čítať Nový zákon. Zistil som, že evanjeliový rytmus rozprávania dobre usporadúva chaotické vedomie presídlenca, ktorý stratil dom. Ba viac, toto rozprávanie pasuje k pokusom čerstvého branca poradiť si so stanovami Ozbrojených síl Ukrajiny. Tak sa mi jednotlivé kapitoly týchto dvoch dobrých zvestí vrývali do pamäte.

Skúšal som čítať non fiction, beletriu aj detektívne romány, ale nič z toho mi nepomáhalo. Situáciu zhoršovali samotní spisovatelia, ktorí mudrlantsky poskytovali rozhovory ruským médiám, takže radosť mi prinášalo akurát vedomie, že niekoľko hrubých románov Jonathana Franzena ostalo neprečítaných.

Pomoc, ako sa nanovo naučiť čítať, som našiel v hudbe. Keď som sa snažil prísť na to, čo hrmí v mojich ušiach, čo povzbudzuje môj hnev, pochopil som: môj jednoduchý playlist siahal ešte do mládežníckych čias. Keď hudba vrieskala texty o samote a neschopnosti porozumieť svetu. Táto nová túžba po starom hudobnom vkuse mi ponúkla myšlienku: možno by som naozaj mal začať od počiatku. Vrátiť sa k autorovi, ktorý ma v mojich dvanástich rokoch zobral za ruku a povedal: „Pozri, tu sú príšery. Ale nie sú také hrozné ako reálni ľudia.“ Ten autor bol Stephen King.

Začal som čítať román, ktorý som predtým nečítal, Ostrov Duma Key. Je o mužovi, ktorý je po havárii napoly paralyzovaný. Stratil ruku. Onedlho v sebe hlavný hrdina objaví mystický talent kresliť a začína realisticky zobrazovať to, čo nikdy nemohol vidieť na vlastné oči. No a, samozrejme, je tam sujetová línia s motívmi hororu. Ale koho už zaujíma tento horor, keď hlavný hrdina prežíva traumu a trpí?!

Čítal som ten román takmer tri mesiace. Kostrbatý ukrajinský preklad mi moju púť neuľahčoval. Ale čítanie knihy obľúbeného autora, ktorý rozpráva príbeh traumy a pokusov obnoviť život, sa pre mňa stalo špecifickou formou meditácie.

Knižnica s tisíckami kníh je dnes skôr bremenom, ktoré si nedokážeš zobrať so sebou v prípade evakuácie. Do núdzovej batožiny sa zmestia akurát spomienky na prečítané knihy. Ale pri presunoch z miesta na miesto nútený presídlenec stráca dokonca aj pamäť.

Teraz sú knihy, ktoré sme s manželkou mali v našej knižnici v Hostomeli, alebo tie, ktoré boli v rodičovskej knižnici v Buči, označené šrapnelom. Kdekoľvek mi takáto kniha padne do oka – v kníhkupectve, kaviarni či na poličke u priateľov –, zakaždým mi v hrdle uviazne: „Aj my sme takú mali.“

Vieru v silu literatúry vracia strach ruských okupantov pred našimi knihami a kultúrou vôbec. Na okupovaných územiach čo najrýchlejšie premenujú názvy na ruský štýl, obnovujú sovietske symboly a robia očistu knižníc: Hľadajú „škodlivé“ knihy, akoby boli rovnako nebezpečné než „podvratné živly“ z mäsa a kostí.

Vieru v silu literatúry obnovuje pocit spojenia s generáciami ukrajinských spisovateľov a spisovateliek, ktorí sa stretávali s tým istým nepriateľom a prechádzali tým istým peklom. Moja literatúra im to dlhuje.

Literatúra nevedie bojové operácie, ale spisovatelia šli na front a bránia krajinu. Na druhej strane obrancovia, ktorí sa predtým nepokúšali písať, teraz artikulujú svoju skúsenosť v textoch.

Literatúra je jedným z nástrojov, ako zabezpečiť, aby sa to, čo sme prežili, náš hnev, hrôza zo skúsenosti, ktorou prechádza súčasná Ukrajina, stalo kolektívnou pamäťou.

Literatúra spôsobuje, aby sa pri množstve tragédií, ktoré sa stále vyskytujú – Buča, Mariupoľ, Izjum, Dnipro, Brovary – s každou objavenou novou mučiarňou alebo masovým hrobom naše vnímanie neskalilo. Aby náš hnev neutíchal a zostal ostrý.

Stále mám problém čítať. Ale bez možnosti písať a zaznamenávať hrôzu totálnej invázie by som tu nebol. Literatúra však aj tak nezachraňuje.

Oleksander Myched (1988)

Pochádza z Kyjeva, pracoval v literárnom ústave Ukrajinskej akadémie vied, v súčasnosti slúži v ozbrojených silách Ukrajiny. V zbierke poviedok Machrovismus z roku 2012 (Větrné mlýny 2015) píše o vojne s Ruskom, ktorá sa tak dlho naťahovala, až prešla do reality show. Jeho ostatným titulom je reportážna kniha Позивний для Йова. Хроніки вторгнення (Krycie meno pre Jóba. Kroniky okupácie).

Foto: archív autora