Ako žiť v ruinách a s ruinami

Koniec 2. svetovej vojny. Nemecko je porazené a ocitá sa na prahu novej etapy, nazývanej aj rok nula. Starý poriadok je zničený a nový ešte neexistuje. Všetko je v troskách – doslova i obrazne.  Obyvatelia krajiny, ktorá sa stala symbolom nacizmu a nacistickej ideológie, stoja pred výzvami, ktoré nový začiatok prináša. Musia znášať dôsledky toho, čo sami spôsobili, ale zároveň musia prežiť, aj žiť ďalej.

O povojnových rokoch v Nemecku sa toho napísalo veľa. Harald Jähner však pohľad na toto obdobie dopĺňa o „ľudský“ rozmer. Viac ako o politické udalosti sa zaujíma o každodenný život ľudí v neistých a často chaotických podmienkach. Opisuje ich osudy a stratégie vyrovnávania sa s ťažkosťami, ktoré povojnová doba priniesla. Tá bola rôznorodejšia a pestrejšia, ako si ju pamätáme z hodín dejepisu. Jähner prostredníctvom konkrétnych situácií, udalostí či ľudí pútavo približuje rozporuplnosť doby a poukazuje na realitu života, keď sa pocity strachu, hnevu, beznádeje a viny bijú s odhodlaním, odvahou a vôľou žiť. Napriek pomerne zaužívanému obrazu, že prvé povojnové roky v Nemecku boli len rokmi biedy a bezútešnosti, Jähner píše aj o „eruptívnej radosti zo života“, o tom, že v ľuďoch, ktorí prežili, zostala nádej, chceli oslavovať, baviť sa a smiať.

Mozaika povojnového života

Dielo Čas vlkov – Život v troskách Tretej ríše (v origináli Wolfszeit: Deutschland und die Deutschen 1945 – 1955), za ktoré Jähner získal v roku 2019 literárne ocenenie Lipského knižného veľtrhu, možno označiť za mozaiku povojnového života Nemcov, ich osudov, morálky a mentality so všetkými paradoxmi, ktoré toto obdobie prinieslo.

Pri interpretácii reality autor vychádza z existujúcich knižných publikácií, ale i z periodickej (dobovej) tlače, denníkov či listovej korešpondencie a prostredníctvom nich podáva trefný obraz (zabudnutých alebo menej spomínaných) stránok života Nemcov. Prostredníctvom osudov jednotlivcov, resp.  konkrétnych situácií sa snaží prezentovať osud celej spoločnosti. V knihe sa sústreďuje predovšetkým na oblasť Západného Nemecka a väčšie mestá a len okrajovo sa venuje vidieku či sovietskej okupačnej zóne. Autentickosti zobrazovanej doby to však nebráni.

Autor ju približuje v desiatich kapitolách (spomeňme aspoň niektoré: V troskách, Veľké putovanie, Láska 47, Prevýchova či Ako znie vytesňovanie), v ktorých sa dotýka vypuklých tém vtedajšieho obdobia. Jähner, ktorý bol dlhé roky publicistom v denníku Berliner Zeitung, má rozprávačské nadanie a jeho postrehy i spôsob vykreslenia konkrétnych situácií či udalostí vtiahnu čitateľa do deja. Cítiť to napríklad pri rozprávaní o rozbombardovaných mestách plných trosiek, keď opisuje, ako sa v ruinách i s ruinami žilo, kto a ako ich upratoval. Aj v tomto prípade poukazuje na paradoxy. Kým počas vojny odpratávali ruiny často v neľudských podmienkach vojnoví zajatci – Rusi či Židia, po vojne to museli robiť sami Nemci. Za zmienku stojí aj to, že vo viacerých mestách, ale predovšetkým v Berlíne, trosky odpratávali zväčša ženy, keďže v čase najintenzívnejších prác žilo v meste iba deväťtisíc mužov. Zaujímavé je aj vykreslenie spôsobov odstraňovania, využívania či očisťovania trosiek, ktoré si tesne po vojne vyžadovalo veľa improvizácie a nápadov. K (nevyhnutnej) usilovnosti a vynaliezavosti, s ktorou Nemci trosky odpratávali, sa viaže aj prísľub nového začiatku.

V kapitole Veľké putovanie sa Jähner sústredil na problematiku obrovskej povojnovej migrácie a jej dosah na budúci vývoj. Šlo o milióny vojnových zajatcov, ľudí, prepustených z koncentračných táborov, ktorí sa z rôznych dôvodov nemohli alebo nechceli vrátiť domov, vyhnancov z východných území či židovských navrátilcov. Autor poukazuje na strach Nemcov z tejto masy ľudí. U mnohých z nich sa totiž roky zajatia a trápenia podpísali na ich správaní. „Logika dehumanizácie, ktorú nacistický režim uplatňoval v táboroch, pokračovala v podobe brutality obetí, ako aj správania sa preťažených víťazov.“ Paradoxom doby bola aj neochota prijať svojich „krajanov“ z východných území. Podozrievavosť až nevraživosť zo strany „domácich“ Nemcov voči nemeckým vysídlencom podporovala takmer rasistický regionalizmus a bola taká silná, že hrozila občianska vojna. Situáciu nakoniec upokojili víťazné mocnosti a po vzniku Spolkovej republiky Nemecko aj Zákon o rozložení záťaže. Ten podľa Jähnera položil základy (nevyhnutného) kompromisu a budúcej občianskej demokratickej spoločnosti.

Ako sa ženy emancipovali

Podobne pútavo Jähner opisuje pôsobenie exilových spisovateľov, ktorí sa z emigrácie vrátili do Nemecka s cieľom pomôcť víťazným mocnostiam pri prevýchove a transformácii nemeckej spoločnosti a nemeckého ducha poznačeného minulým obdobím. Jähner sa zaujímavo chopil aj témy postavenia žien, ktoré sa stali symbolom povojnovej spoločnosti. Do návratu mužov museli zabezpečovať nielen svoje rodiny, ale aj emancipovať sa a spravovať krajinu a v konečnom dôsledku sa vyrovnať i s vyhorením mužov. Tí sa často vracali domov zlomení a chorí a len postupne si hľadali svoje miesto v spoločnosti. Jähner sa venuje aj sexualite a sexuálnej žiadostivosti, túžbe po rozkoši, po tanci, oslavách i zábavách, ale neobchádza ani tému znásilňovania, rabovania a obchodovania na čiernom trhu. Autor si aj pri týchto témach vyberá konkrétne osobnosti či situácie, na ktorých príklade prezentuje ducha doby.

Pálčivá otázka vyrovnania sa nemeckého národa s nacistickou minulosťou je rozpracovaná až v poslednej kapitole. Autor v nej poukazuje na to, že pud prežitia a sebazáchovy v prvej dekáde po vojne potlačil v Nemcoch pocity viny do úzadia, nacizmus vedome vytesňovali a sami seba začali vnímať ako prvé obete nacistického režimu. Do veľkej miery rozporuplné, v mnohom bezcitné odmietanie individuálnej viny sa autor snaží vysvetliť z pohľadu bežných ľudí vo všetkých jeho paradoxoch. Tento postoj Nemcov sa však stal predpokladom toho, aby sa postupne zbavili loajality voči porazenému nacistickému režimu, čo následne umožnilo začať budovať základy nového poriadku.

Kniha Haralda Jähnera je nesporne prínosná a napriek tomu, že sa zaoberá dobou minulou, so súčasnosťou má mnoho spoločné. Možno viac ako si uvedomujeme. Čitateľovi dáva podnet zamyslieť sa nad tým, čo a do akej miery ovplyvňuje ľudské konanie a myslenie a či niečo podobné neprežívame teraz.

Pre znalcov nemeckého jazyka je rušivým prvkom spôsob prekladu. Ten je príliš exaktný a striktný. Rozprávačskú atmosféru knihy a dobrý dojem z čítania by umocnil štylisticky ľahší preklad.

Adriana Vasiľková (1975)

Pôsobí na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Vo vedeckovýskumnej a pedagogickej činnosti sa orientuje na komparatívnu politológiu, v rámci ktorej sa zameriava na politické systémy nemecky hovoriacich krajín, na krajiny stredoeurópskeho priestoru a Beneluxu a taktiež na problematiku politického extrémizmu a radikalizmu. 

Na fotografii Harald Jähner, foto: Barbara Dietl

Harald Jähner: Čas vlkov. Život v troskách Tretej ríše

Preklad: Miloslav Szabó

Bratislava: N Press, 2022