August 1968 v pamäti slovenskej spoločnosti

Mala som síce v tom čase iba 11 rokov, ale aj mne bolo jasné, že sa stalo niečo mimoriadne dramatické s ďalekosiahlymi dôsledkami. Poprázdninový návrat do Bratislavy mi umožnil na vlastné oči vidieť tanky „zachvatčikov“ i protestné zhromaždenie na Šafárikovom námestí rozohnané výstrelmi. Bol to vpečaťujúci moment politickej socializácie, mojej vlastnej i celých generácií.

Odvtedy uplynulo 55 rokov. Čo ostalo v kolektívnej pamäti slovenskej spoločnosti? Historická pamäť je spoločným vedomím veľkých sociálnych skupín, je dôležitou súčasťou kolektívnej identity, zdrojom hrdosti i hanby, víťazstva i zlyhania. Minulosť však nie je raz a navždy daná; je otvorená ďalším interpretáciám, je dynamickým systémom, ktorý sa mení v čase a kontexte. Zjednodušene môžeme povedať, že v prítomnosti konštruujeme našu minulosť. Tie isté udalosti môžu dostať úplne inú podobu aj v dôsledku ich politickej a ideologickej inštrumentalizácie. 

V čase normalizácie režim nadiktoval oficiálnu verziu „augustových udalostí“ ako bratskú pomoc Sovietskeho zväzu a armád Varšavskej zmluvy pred nebezpečím kontrarevolúcie. Spomienka na august 1968 ako na inváziu a začiatok okupácie bola z verejného priestoru na 20 rokov potlačená. Naratív o násilnej agresii a jej obetiach prišiel až po novembri ´89. Medzičasom však vyrástli generácie, ktoré udalosti poznajú len z druhej ruky, resp. ich nepoznajú vôbec. 

Pražskú jar, jej brutálne umlčanie i následné roky „obnovenia poriadku“ sme zažili spoločne, ako česko-slovenská spoločnosť. Veľakrát nám však porovnávacie výskumy odhaľujú, že vnímanie spoločnej histórie sa v častiach bývalej federácie líši. Ako si teda slovenská a česká spoločnosť pamätajú obdobie spred 55 rokov? Veľa nám o tom napovie výskum Inštitútu pre verejné otázky o osudových „osmičkových rokoch“ našich dejín. Výskum sa síce realizoval v roku 2018, ale aj po piatich rokoch má silnú výpovednú hodnotu a základné rozdiely asi ostali nezmenené. Konkrétne: Pražskú jar a okupáciu označilo za kľúčovú udalosť národných dejín len 8 % slovenských respondentov, v Čechách až 23 %. Pražskú jar vidí v Čechách v pozitívnom svetle 47 %, na Slovensku 30 % opýtaných. Líšia sa aj negatívne hodnotenia – okupáciu ČSSR v auguste 1968 vidí negatívne 76 % českých respondentov a 61 % slovenských. Takýto obraz historického vedomia slovenskej spoločnosti odráža najmä to, ako sa udalosti vyvíjali po spacifikovaní reformného procesu. Autorka výskumu Zora Bútorová píše, že na Slovensku síce prevláda odsúdenie invázie, ale k normalizácii bola – a je – slovenská spoločnosť podstatne zhovievavejšia ako česká. Obdobie 70. a 80. rokov minulého storočia je pre nemalú časť slovenskej verejnosti zdrojom nostalgie za sociálnymi istotami, ilúziou rovnosti, lacnými potravinami či družnými kolektívmi socialistickej práce. Represia voči každému, kto sa verejne odvážil kritizovať vtedajšie politické pomery, sa týkala len celkom úzkej skupiny ľudí, ostatní boli rukojemníci režimu a držali ústa a krok.

S Pražskou jarou a okupáciou je úzko spojená postava vtedajšieho generálneho tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka. Jemu nespochybniteľne patrí v očiach slovenskej verejnosti (spolu s M. R. Štefánikom) miesto v panteóne národných hrdinov. Prostredníctvom jeho osudu je v literatúre i vo filme najčastejšie prerozprávaná aj história pokusu o „socializmus s ľudskou tvárou“ a jeho zastavenie „bratskou pomocou“ Sovietskeho zväzu.

Poznanie dejín, chápanie kontextu udalostí, vnímanie aj „malých dejín“, teda osudov bežných ľudí, nielen „veľkej politiky“, je nevyhnutnou, nie postačujúcou podmienkou zorientovanosti v geopolitických súradniciach súčasnosti. Výskum historickej pamäti na Slovensku už od roku 1990 odhaľuje, že o našich dejinách toho veľa nevieme, a ten deficit spôsobený pokrivenými interpretáciami z minulého režimu sa s nami stále vlečie. Týka sa to aj dátumu 21. august 1968: až štvrtina 18 – 24-ročných nemala v citovanom výskume inú odpoveď ako „neviem“. Opäť teda jedna kapitola slovenských dejín, ktorá je obeťou kolektívnej amnézie aj preto, že sa názory na ňu rôznia a nikomu sa nechce viesť argumentmi podloženú diskusiu s druhou stranou. Aj preto treba oceniť, že v súvislosti s 50. výročím vzniklo popri živšej diskusii a prítomnejšom pripomínaní aj viacero osvetových kampaní pre mladých ľudí. Predovšetkým filmový projekt „Spýtaj sa vašich“ ponúkol namiesto suchých faktov z učebníc živé príbehy svedkov. Navyše, bol podnetom pre medzigeneračný dialóg o minulosti, čo je najspoľahlivejší spôsob, ako uchovať historickú pamäť v jej autentickej podobe. Dôležitým krokom k zvýznamneniu výročia je fakt, že od roku 2020 si pripomíname 21. august ako pamätný deň. Navyše, spomienka na tvrdú vojenskú inváziu, pri ktorej zahynulo niekoľko desiatok ľudí a ktorá desaťtisíce ďalších vyhnala do emigrácie, by mohla mať aj aktualizačný moment – otvoriť oči obhajcom agresívnej vojny Ruska proti Ukrajine a spochybniť pro-ruský sentiment.

Oľga Gyárfášová (1957)

Sociologička, výskumníčka a vysokoškolská pedagogička. Je tiež zakladajúcou členkou a analytičkou mimovládnej organizácie Inštitút pre verejné otázky.