Cliff McNish - Anjel

Cliff McNish: Anjel

Cliff McNish, autor viacerých úspešných kníh pre mládež, sa narodil v Sunderlande na severovýchode Anglicka. Rád hráva golf, chodí po horách a je tak veľa horúceho a štipľavého jedla, ako sa len dá. Je ženatý a má dospievajúcu dcéru Rachel.

V románe Anjel spojil príbeh z každodenného života tínedžerov s majestátnym svetom anjelov. Stredoškoláčka Freya odjakživa vídala anjelov. Vždy ich pokladala len za prelud, keď ju však tieň jedného z nich začne sprevádzať bezmála na každom kroku, uvedomí si, že sú skutoční. Vzápätí musí urobiť mimoriadne vážne rozhodnutie, ktoré načisto zmení jej život a ktoré už nikdy nebude môcť vziať späť...

Clif McNish: Anjel

„A toto je kto?“ spýtal sa veľmi vysoký chalan s vyšportovanou postavou, ktorý stál za Amy a  Freya ho nepoznala.

„Páči sa ti, však?“obrátila sa so smiechom Amy k Freyi. „Tento nezbedník z jedenásteho ročníka ide po tebe, dievča. Maj sa na pozore.“

Rozrušená Freya opätovala opatrný úsmev.

„Som Adam,“ predstavil sa chlapec.

Freya mu takmer podala ruku – starý zvyk – ale včas sa spamätala.

„Freya.“

„Teší ma, Freya.“

„Aj mňa.“

Gemma sa zachichotala, ale okamžite ju schladil Amyin jedovatý pohľad. Amy mrkla na Freyu a Amy elegantne poslala chlapcov preč: „Uvidíme sa neskôr, chalani.“ Ľahostajne kývla rukou a mužské osadenstvo sa akoby kúzlom vyparilo. Všetky štyri dievčatá sa pohli tiež, kráčajúc pekne v rade za Amy.

„No, nie je božský?“ zašepkala Gemma do Freyinho ucha.

„Je,“ so smiechom pritakala Freya.

„Poznáš ho, nie?“

 „Ó, nie, ona ho nepozná,“ súcitne poznamenala Gemma. „Chúďatko moje.“

„Je to Adam Rix,“ upresnila Vicky a pokračovala vo vysvetľovaní: „Amyin ex. Býval najpopulárnejším chlapcom školy, kým sa naňho Amy nevykašlala.“

Amy pokrčila plecami: „Aj tak sa ešte stále z nejakého dôvodu točí okolo mňa. Ale môže byť tvoj, Freya, ak chceš.“

„Čo?“ Freya cítila, ako jej stúpa do líc rumenec. Téma chlapci je jedna vec, ale rande je niečo iné.

Amy sa nezbedne usmiala. „Jasné. S Adamom po boku budeš vyzerať dobre.“ Uznanlivo sa dotkla Freyinho účesu. „A ešte s týmito ostrihanými vlasmi vyzeráš staršia. To sa chlapcom páči.“

Gemmu s Vicky naštvalo, že boli z tohto rozhovoru vylúčené, ale mlčali a vliekli sa za nimi.

„Čo robíš vo štvrtok večer?“ opýtala sa Amy a vytiahla mobil.

„Ja... nemám nijaké extra plány,“ Freya sa usilovala, aby to vyznelo pokojne, hoci ňou lomcovalo vzrušenie. Amy ju prvýkrát pozvala, aby čas po škole strávili spoločne. Bomba!

„Dobre,“ súhlasila Amy. „Takže ja, ty, Vicky a Gemma. Môže byť?“

„Jasnačka,“ usmiala sa Freya.

Amy jej úsmev opätovala. „No a, samozrejme, štyria chalani.“

Freya dobre vedela, že je pod drobnohľadom. Ešte nikdy nebola vonku s chlapcami a predstierať, že bola, nemalo zmysel. Amy vždy všetko okamžite prekukne.

„Super,“ povedala.

„Máš niečo pekné na seba?“

„Ja... určite niečo nájdem.“

„Dobre,“ odvetila Amy a zvrtla sa k Vicky. „Priveď Darrena. A nech má dosť peňazí, inak rovno môže zostať doma.“ Vicky smutne prikývla. „Gemma, ty sa cestou zastavíš po Freyu.“

„Čože?! Bývam predsa ďaleko od ich domu!“

„No tak. Nie je to až tak ďaleko. Nechceme predsa, aby prišla sama. Alebo hej? Na prvé rande a večer potrebuje garde.“ Gemma kapitulovala, ale škaredo sa na Freyu pozrela. Freya sa neodvážila nič povedať.

„Super,“ nadšene skonštatovala Amy. „Všetko je dohodnuté. Takže večer o ôsmej pred Burger Kingom.“

„Budem pripravená,“ prisľúbila Freya.

„Gemma sa po teba zastaví o pol ôsmej. Buď presná,“ zasmiala sa Amy. „Nechceš hádam nechať Adama čakať, alebo žeby áno?“

„Bude tam tiež?“

„Samozrejme, že bude, ak mu poviem, aby bol. Len pre istotu... čo?!“

Temný anjel upieral svoj zrak na Freyu.

Sedel na neďalekej továrenskej streche a pozoroval ju.

Freya sa mierne zatackala. To je ale obrovský anjel – minimálne trojmetrový – a totálne čierny. Prižmúrila oči v snahe lepšie si ho obzrieť, ale nič nevidela. V okamihu, keď sa slnečné lúče dotkli anjela, akoby mŕtvolne pohasli.

„Čo sa deje?“ Amy sa dožadovala odpovede.

„Nič... len som... “

Zjavenia anjelov dominovali Freyinmu nemocničnému obdobiu, ale ani jeden z nich nebol taký hrôzostrašný ako tento. Zrazu si uvedomila, že sa opiera o Vicky. Odtiahla sa od nej a pozrela opäť smerom k streche.

Anjel tam stále sedel a uprene na ňu pozeral. Ani sa nepohol. Jeho telo bolo tak nepreniknuteľne temné, že tehly domu pod ním akoby niekto vygumoval čírou hĺbkou a temnotou jeho tieňa. Freya sa pokúšala rozpoznať anjelove črty. Mal niečo ako tvár, ale ukrutne ohyzdnú – akoby si privlastnil nos, oči a pery tých najzdeformovanejších ľudí z celého sveta.

Nemôže byť skutočný, presviedčal Freyu vnútorný hlas. Neexistuje. Vzchop sa a vystri sa. Nech ťa nevidia v takomto stave.

Prinútila sa do úsmevu. „Len sa mi zakrútila hlava...“

Vicky jej pomohla nájsť rovnováhu. Gemma a Amy si vymenili nedôverčivé pohľady.

Keď Freya opäť zdvihla zrak k streche, temný anjel tam už nebol.

Ďalších desať minút mala čo robiť, aby pokračovala v konverzácii s dievčatami a dokázala sa tváriť, že je všetko v pohode. Je to v poriadku, presviedčala sa. Nevidela si anjela prvýkrát. Dobre, ale tento bol prvý po príchode domov z nemocnice. Neboj sa, je to naozaj v poriadku, presviedčala sa. Zabudni naňho. Nič sa nedeje. Lekári predsa hovorili, že ich občas uvidíš, ale nič sa nedeje.

Postupne sa jej začal zmocňovať pocit úľavy, keď ju zrazu niekto chytil za plece. Gemma v nemom úžase otvárala ústa ako ryba a zvrieskla: „Ó, bože! To  čo je?“

Freya na desivú sekundu uverila, že Gemma zazrela temného anjela.

Potom jej svitlo.

Nebol to anjel, ale dievča.

Pred hlavným vchodom do školy stálo podivne vyzerajúce dievča asi v ich veku. Malo na sebe niečo, čo by sa dalo nazvať starodávnym chlapčenským plátenným kabátom. Pod ním Freya rozpoznala biele ponožky pre malé dievčatká a nenápadné balerínky. Dievča malo malú bledú chudú tvár a  nemoderne dlhé  kučeravé vlasy.

Bola s ňou mama a odstraňovala jej nejaký fľak z kabáta. Zrazu tá žena urobila niečo, čo vyrazilo Freyi dych. Naslinila si prst a utrela dcére líce, akoby bola malé päťročné dievčatko. Dievča sa pokúšalo brániť, ale mama jej pevne zovrela ruky a pokračovala v „lícnom očistci“, až kým nebola so svojím výkonom spokojná.

Z tváre dievčaťa vyprchal elán a usídlilo sa v nej zdrvenie. Freyu pichlo pri srdci. Len pred pár rokmi sa v škole zjavila s vlastnoručne vyrobenými anjelskými krídlami, prilepenými k telu lepiacou páskou. Čo si táto ženská vôbec o sebe myslí? Takto sa správať, keď sa všetci pozerajú! Vie vôbec, že ak to videli ostatné deti, práve odsudzuje svoju dcéru na smrť,?

„Ach... “ vzdychla Vicky s nádychom súcitu. Ale spamätala sa hneď, ako Amy vyšplechla svoj komentár.

„Pozrimeže, nová obeť,“ vyhlásila triumfálne Amy. „Toto bude super. Fakt super.“

Vicky sa nervózne pousmiala a zhrozene pozrela na Freyu.

„Pozrite na jej kabát! Bože môj, ani ako mŕtvola by som nechcela, aby ma v takom videli...“

„Aha, už vchádza dnu,“ zvýskla Gemma. „Rýchlo späť, kým nás nenakazí.“

Dievča osamelo. Rýchlo zhodnotilo prítomné udivené pohľady a potom s tichou dôstojnosťou vkročilo do školy.

Očami viselo na Freyi.

„Čo to robíš?“ zašepkala Gemma Freye, keď videla, ako vykročila priamo k dievčaťu. Chytila ju za rameno a venovala jej zhnusený pohľad.

Freya okamžite zastala. Dievča v plátennom kabáte sa na ňu stále pozeralo. Tie jej oči! Zúfalo hľadali oporu a dúfali, že ju nájdu vo Freyi.

„Niektorí ľudia sa skrátka dokážu dokonale nahodiť,“ povedala Amy tak hlasno, aby ju dievča počulo.

To bola fatálna chyba, prebehlo Freyi mysľou. Nemala som k tomu dievčaťu vykročiť v prítomnosti Amy. Už aj tak som sa správala divne, keď sa tam zjavil ten temný anjel. Nemôžem si situáciu ešte viac zhoršovať. Teraz nie. Ale je mi toho dievčaťa ľúto. Veľmi ľúto. Zabudni! Vzápätí Freya o krok cúvla.

„Freya sa s ňou chcela baviť,“ zasyčala Gemma smerom k Amy.

„Sklapni!“ odsekla Amy a pohladkala Freyu po líci. „Určite nechcela. Však si sa ju nechystala pozdraviť?“

Je to test. Freya si bola stopercentne istá.

Oblizla si suché pery a povedala: „No... samozrejme, že nie.“

Dievča v plátennom kabáte po týchto slovách smiešne pokrčilo nos a odstúpilo. Stálo osamelé a nervózne preskakovalo pohľadom z jedného predmetu na druhý. Potom schúlilo plecia, nenápadne pristúpilo k stene a oprelo sa.

„Sledujte, pokúša sa schovať!“ upozornila Gemma.

Dievča sa zachvelo. Stiahlo si do tváre kapucňu. Tento jej skutok si vyslúžil smiech akéhosi chalana. Dievča v plátennom kabáte aj naďalej stálo pri stene akoby s ňou chcelo splynúť.

Zrazu zopälo ruky, zatvorilo oči a niečo zašepkalo.

„Ona sa modlí?“ napodobnila Gemminu intonáciu Vicky. „Asi sa naozaj modlí! Môj bože, modlí sa. Naozaj sa modlí.“ Ihneď vytiahla mobil, odfotila dievča a začala písať sms správu.

Amy nespúšťala oči z Freye.

Aj Gemma sa na ňu nedôverčivo pozerala. „Však si ju chcela pozdraviť? A stále chceš.“

„Nie,“ odpovedala Freya. „Len vyzerala taká...“

„Taká lacná,“ dokončila Amy.

„Zraniteľná,“ vykĺzlo z Freyiných pier.

To bola chyba, uvedomila si okamžite. Amyine nechty sa jej zaborili do zápästia. Bola poriadne napajedená.

„Je to iba obyčajná krysa, Freya Harrisonová,“ zavrčala. „A my sa s krysami nebavíme. Jasné? Si s nami alebo nie? To je sila! Ja ťa vezmem do partie, radím ti, ponúkam ti frajera prakticky na tanieri a ty sa tu súcitne rozplývaš nad nejakým špinavým rómskym dievčiskom.“

Freya ju v duchu úpenlivo prosila, aby prestala, ale nepreriekla ani slovka. Cítila sa mizerne. Naozaj mi až tak záleží na Amyinom názore? To je choré, hovorila si, ale neopovážila sa protirečiť.

Novému dievčaťu neuniklo ani slovíčko. Jej pohľad padol na zem. Freya k nej už-už vykročila, ale spamätala sa. Krok vpred by znamenal dať okamžite zbohom spoločenskému postaveniu, na ktorom doteraz tak tvrdo pracovala. Zase by bola len jedným zo školských bláznov a čudákov. Nie, nie. Tam sa už nemôže vrátiť! Nie po tom všetkom! Ó, bože, ako sa nenávidím! Freya blúdila zrakom po zemi, len aby sa vyhla pohľadu na nové dievča, a tíško sa modlila, aby už zazvonilo.

Za chrbtom cítila potláčané slzy, ale neobzrela sa. Presne vedela, komu patria. Konečne zazvonilo na hodinu a Amyine nechty povolili zovretie. Ani si neuvedomovala, že sa jej po celý čas zabodávali do zápästia.

Gemma sa smiala teraz už viac na Freyi. Cestou k vchodu do školy Freya na chvíľočku pozbierala odvahu a obzrela sa.

Nové dievča si s pokorou skrývalo tvár do kapucne a vybehlo zo školy ako na smrť vydesené dieťa.

Úryvok z románu, ktorý v preklade Viery Gregorcovej vychádza vo vydavateľstve Arkus.