Čo sa za tým skrýva

„Strach dáva zlé okuliare,“ ‒ po prečítaní tohto citátu si nemyslím, že jeho význam spočíva v tom, že ľudia dostanú okuliare so zlými dioptriami a budú vidieť ešte horšie. Nie, význam tohto výroku musí byť oveľa hlbší. Na úvod sa spoločne zamyslime nad tým, či aj my sme niekedy zažili situáciu, keď sme odvrátili zrak a vnímali svet zlými okuliarmi. Prečo teda niekedy nevidíme pravú podstatu vecí? Čo nám v tom bráni?

Začnime od začiatku. Ktoré situácie nás vystavujú strachu? Sú to situácie, vyžadujúce spravenie kroku, ktorý vie razantným spôsobom ovplyvniť náš život? Myslím si, že presne tak to je ‒ rozhodnutia bývajú často neosvetlené, tak ako schody do tmavej pivnice našich starých rodičov. Človek často nedovidí na výsledky svojich rozhodnutí a to ho dostáva do pozície zraniteľnosti. Nejeden muž alebo žena by so mnou súhlasili, keď prirovnám tento pocit k pocitu prvého pokusu o otvorenie sa tej osobe, ku ktorej sme priťahovaní priam magnetickou silou.
Existuje nespočetné množstvo takýchto situácií, ale dôležitá je emocionálna spojitosť medzi nimi. Strach.

Strach nám dal prvý dych na Zemi, prvý bozk na uvítanie do života plného nástrah a zle vybraných ciest. No čo znamená strach, ak sa na neho nepozeráme len ako na emóciu? Ak svoju pozornosť presunieme z ľudí na zvieratá, dostaneme sa k faktu, že oddávna bol v prírode strach braný ako inštinkt. Inštinkt, ktorý sprevádzal zmysli. Keď myš zahliadne na nebi orla, skryje sa z čisto podvedomého rozhodnutia. Neskryje sa, lebo predpokladá, že sa orol pravdepodobne rozhodne zaútočiť práve na ňu, ale inštinkt zakódovaný do pravekej genetiky tohto druhu zvieraťa, nemá priateľské spomienky na stretávky s okrídlenými dravcami. Tak isto aj orol sa nerozhodol zaútočiť na myš, lebo dostal apetít, ale vie, že pri love a následnom poklese k zemi, spotrebuje minimálnu energiu. Pri blízkom kontakte neprebehne súboj, takže lovenie myší je pre neho ako rýchla otočka do drive-in reštaurácie.

Keď už vieme, prečo prevláda strach u zvierat, dáva nám zmysel, prečo sa cítime v nebezpečenstve vo chvíli, keď sa nachádzame sami v noci na autobusovej zástavke. Náš mozog ovplyvnený nespočetným počtom generácií už tento moment zažil. Nemuselo to byť práve na autobusovej zástavke, ale napr. v tmavej uličke stredovekého predmestia, vychádza to z génov nášho predka, ktorého tam pripravil o život nejaký človek v hmotnej núdzi.

S inštinktom sa mi spája pojem intuícia ‒ „(náhle) poznanie, pochopenie, vnuknutie niečoho bez zmyslového alebo rozumového zdôvodnenia.“ Intuícia nám niekedy vie pomôcť pri rozhodnutiach, nad ktorými si lámeme hlavu. Veľakrát sa ale stáva, že je intuícia zlým radcom a následne prídeme o životnú príležitosť. Tu by moje uvažovanie stratilo kredibilitu, lebo neviem a nemôžem povedať, kedy sa rozhodnúť správne na základe intuície. Viem len, že nám niekedy strach, ktorý ju často ruka v ruke sprevádza, dokáže zarosiť okuliare, a tým pádom zhoršiť viditeľnosť nad našimi rozhodnutiami.

Náš dar premýšľať nebýva často najkomplexnejší a najdokonalejší. O dar premýšľania chladnou hlavou nás pripravuje niečo nepochopiteľnejšie, silnejšie a neuchopiteľné ‒ a to láska. Tá nás vie dohnať na pokraj zrútenia alebo naopak na pokraj zošalenia a šťastia. Láska je najsilnejšia emócia sprevádzajúca nás od prvého zabúchania srdca po posledný, kombinujúca všetky ostatné emócie a nekontrolovateľná tak isto ako vôľa a osud. Práve pomyslenie na milujúcu osobu nás dostáva do zraniteľnej polohy, ako som už  spomínal na začiatku. Okuliare nám zarosí práve náš záujem o bezpečie a šťastie našej milovanej osoby Niekedy sa proste rozhodneme zle pre lásku k druhým.

Ako by som svoje myšlienky zhrnul? Strach je len nastroj lásky, ktorý nám niekedy v racionálnych situáciách dáva iracionálne okuliare. Okrem čistého strachu z nebezpečenstva o seba samého máme strach o druhých, našich blízkych. Preto by sme mali častejšie klásť otázku: „Je tento strach odôvodnený? Alebo je to len starosť o dobro syna, ktorý je práve na svojej prvej párty, alebo dcéry, ktorá ide prvýkrát na rande von so svojím novým priateľom?“.
Lásku máme zapísanú v našich génoch, rovnako ako inštinkt a intuíciu. Nesnažme sa obmedziť slobodu našu a druhých láskou, aby sa z lásky nestala pasca strachu, úzkosti a nedôvery. Dôverujme inštinktu, intuícii i láske, no najmä verme sebe.

________________________________________________________________________

Esej hodnotí literárna vedkyňa Eva Urbanová:

Juraj Hraško nám predviedol typ reflexívnej eseje, v ktorej sa usiluje, čo najviac podnecovať k úvahám, k tomu, aby si čitateľ sám pre seba odpovedal na položené otázky, a následne môže svoje názory konfrontovať s autorovým. Systematicky sa pridržiava vybranej Johanedisovej myšlienky a svoju esej buduje na niekoľkých vopred premyslených bodoch, ktoré v závere aj explicitne prepája: „Ako by som svoje myšlienky zhrnul?“

Najprv porovnáva strach zvierat a ľudí a ukazuje, že práve istý druh strachu máme spoločný – ide o strach o život. Autor eseje takýmto spôsobom zdôrazňuje nielen jeho prirodzenosť, ale aj akúsi tajomnosť či neuchopiteľnosť. Vhodne takéto odtienky strachu prepája nielen s inštinktmi, ale aj s intuíciou, ktorá so sebou prináša iracionálny aspekt strachu.  Oceňujem, že túto záhadnosť, miestami hrôzostrašnosť a napätie nedosahuje len prostredníctvom zovšeobecňujúcich konštatovaní, ale modeluje aj konkrétne situácie, ktoré si vieme ľahko predstaviť, ako napríklad pohyb v tmavej uličke, čakanie v noci na zástavke, schádzanie po schodoch do pivnice a pod. Jeho esej obsahuje prvky mikropríbehov, fragmentov zážitkov, ktoré zvyšujú zmysel vypovedaného. Ten formuluje v závere a vypovedá o spojení strachu a lásky – k sebe, ale tiež k iným, milovaným.

Prílišnú vážnosť textu či možné skĺznutie do patetiky tlmí autorova práca s lexikou a pointovanie jednotlivých častí – strieda cudzie i hovorové slová, a keď to najmenej čakáme zakončí vetu pokusom o vtip: „Pri blízkom kontakte neprebehne súboj, takže lovenie myší je pre neho ako rýchla otočka do drive-in reštaurácie.“

Video z vyhodnotenia súťaže nájdete na našom Youtube:

Autorkou vizuálu súťaže Esej Jána Johanidesa je ilustrátorka Kristína Soboň