Čo všetko dnes bojkotujeme?

Na sankčných zoznamoch sa ako sponzori a sprostredkovatelia vojny ocitli aj mnohí oligarchovia a viaceré spoločnosti. Nedostali sa tam však predstavitelia vedy a kultúry, hoci mnohí z nich celé roky pripravovali pôdu na vojnu svojimi propagandistickými a ideologicky intoxikovanými dielami a vyhláseniami. Desiatky spisovateľov, hercov, popových hviezd, režisérov a akademikov nadšene privítali anexiu Krymu v roku 2014 a s rovnakým entuziazmom neváhali podpisovať pätolizačské listy na podporu prezidenta a toho, čo všetci zhodne volajú „špeciálnou vojenskou operáciou“ v roku 2022.

Podpora vojny a zločineckej moci osobnosťami kultúry je z liberálneho hľadiska pre západného človeka skôr otázkou morálky ako trestnoprávnej zodpovednosti. Tamojšie naivné presvedčenie, že so slovom treba bojovať slovami, umožnilo ruskej propagande dlhé roky bez prekážok ničiť západné inštitúcie a podkopávať dôveru verejnosti voči nim. Až udalosti posledných rokov podnietili západné vlády, aby sa zodpovednejšie pozreli na činnosť ruských podvratných centier a v istej miere túto činnosť obmedzili či úplne zakázali. Zatiaľ však mnohí v západnej spoločnosti kultúrnu sféru chápu ako „apolitickú“, izolovanú od genocídnej rétoriky ruských lídrov, nehovoriac od genocídnej praxe ruských vojakov. Puškin – tvrdia liberáli – nezodpovedá za Putina a Dostojevskij nie je vinný za to, čo robí Šojgu a jeho podriadení.

Opäť nám pripomínajú, že väčšina ruských spisovateľov a intelektuálov mala voči svojej vláde a spoločenskému zriadeniu kritický postoj, že trpeli cenzúrou a represiami, a preto si nezaslúžia ešte aj posmrtnú cenzúru dnes. Výzvy na bojkot tých či iných predstaviteľov, ich diel a vystúpení sa interpretujú ako barbarstvo, nacionalistické obrazoborectvo, útok na Kultúru ako takú – s veľkým písmenom. V skutočnosti k bojkotu dochádza iba v krajných prípadoch, vtedy, keď sa osoba správa príliš vyzývavo a drzo: keď demonštratívne defiluje so svätojurskou stuhou ako operná diva Netrebko, pózuje na fronte s kalašnikovom ako prozaik Prilepin alebo keď na YouTube otvorene vyzýva zabíjať Ukrajincov ako „filozof“ Dugin.[1]

Ani otvorená podpora vojny nevedie v prípade mnohých osobností  k ich vylúčeniu či verejnému odsúdeniu – primerane k takému, aké vyvolalo verejné obvinenie Depardieua zo sexuálneho obťažovania (ale už nie z jeho pätolizačstva voči Putinovi).  Mimochodom, spomínaný Dugin prednáša svoje genocídne prejavy minimálne od roku 2014, čo vôbec nebránilo tomu, aby ešte donedávna cestoval s prednáškami po celej Európe a dával rozhovory prestížnym médiám. Mnohí manažéri v oblasti kultúry radšej naďalej predstierajú, že kultúra nemá nič spoločné s politikou a že ľudia, ktorí chodia, napríklad, na koncert Gergieva, sa vôbec nemusia zaoberať jeho inými aktivitami. Leni Riefenstahlová bola, koniec koncov, talentovaná režisérka, tak prečo by sme ju mali ignorovať?

Ukrajinci majú v týchto otázkach, samozrejme, opačný názor a tvrdia, že počas vojny je politické všetko a akákoľvek „mäkká sila“ – v kultúre či v športe – pomáha „hrubej sile“ krajiny agresora: symbolicky zvyšuje jej prestíž, zušľachťuje jej zbojnícky imidž, vnáša istú mnohoznačnosť do vnímania zločineckého štátu. Putinovské Rusko s Ermitážou a Veľkým divadlom nevyzerá tak odporne a nenávistne ako Al Káida, Hamas a ISIS, ktoré nemajú ani Ermitáž, ani Puškina, ani čokoľvek iné, čo by mohlo dať ľudskú tvár ich ohavným netvorom.

„Otázka pre západné kultúrne fóra,“ potvrdzujú ukrajinskí autori, „nespočíva iba v tom, že desiatky spisovateľov, hercov, spevákov, producentov a iných podpísali listy na podporu anexie Krymu v roku 2014 a invázie v roku 2022. Otázka spočíva v úlohe ruských kultúrnych agentov všetkých smerov v presadzovaní „mäkkej sily“... Z tohto uhla pohľadu prinesie deplatformizácia ruskej kultúry Ukrajine – a možno aj samotným Rusom – úžitok“. Navyše, „podpora ruskej kultúry dnes znamená financovanie vojny“, čo je ďalším dôvodom pre pauzu. Pretože „sledovanie ruského filmu, počúvanie ruskej hudby alebo návšteva ruského divadelného predstavenia poskytuje Putinovej vláde tantiémy a daňové príjmy“. Zároveň to vysiela nesprávny signál medzinárodným spoločnostiam, ktoré ešte ostávajú v Rusku a naďalej platia dane zločineckému štátu.

Veď už cárovia aj komisári v priebehu troch storočí chápali, že kultúra nie je len „mäkká sila“, ale zbraň, takže neľutovali nijaké prostriedky na jej rozvoj a patrične ňou operovali. Dôverčiví liberáli si môžu myslieť, že Putin a Puškin nemajú nič spoločné, že ruská kultúra a ruská vojna patria do rôznych svetov a zrejme aj do rôznych realít. Ale kremeľskí lídri a ich prisluhovači vedia veľmi dobre, čím môže kultúra byť a ako ju môžu využiť ako zbraň. Niekedy dokonca túto svoju istotu vyjadrujú so zarážajúcou úprimnosťou: „Naše nedávne výstavy v zahraničí,“ pochválil sa nedávno riaditeľ petrohradskej Ermitáže, putinovec Michail Piotrovskyj, „sú jednoducho silnou kultúrnou ofenzívou. Ak chcete, je to taká naša „špeciálna operácia“, ktorá sa mnohým nepáči. My však ideme ďalej. A nikomu nedovolíme, aby nás zastavil v postupe.“[2]

Žiaľ, na Západe príliš veľa ľudí ľahkovážne podporuje túto „ofenzívu“, túto „špeciálnu operáciu“, zatiaľ čo sa im Ukrajinci zúfalo snažia vysvetliť, že nijaká kultúra nie je nevinná a nestranná a ruská už vôbec nie, pretože je stále solidárna s impériom, jeho expanziou a prakticky nikdy sa neozvala na obranu národov, zotročených impériom. V tomto zmysle sa ukrajinská skúsenosť spolužitia s ruskou kultúrou fundamentálne líši od západnej. V Ukrajine aj v iných kolóniách mala ruská kultúra tú pôvodnú národnú kultúru nahradiť, marginalizovať ju a ponížiť ju ako provinčnú. Ale na Západe nebola hrozbou; iba kuriozitou, exotikou, kvázi európskou fasádou v podstate antieurópskej ázijsko-despotickej krajiny. Ako píše Pavlo Kazarin, hlavnou úlohou tejto kultúry na Západe bolo vzbudiť záujem, podčiarknuť civilizačnú príbuznosť a vytvoriť priestor pre vyjednávanie: „Európsky charakter ruskej kultúry odvádzal pozornosť od protieurópskeho charakteru ruského štátu. A umelcom pripadla úloha obchodných zástupcov „záhadnej ruskej duše“. Tej, kde sú v presne odskúšaných proporciách zmiešané medveď a satelit, balalajka a balet, ruská drevenica a konštruktivizmus.

Genialita a darebáctvo sa v rámci imperialistického naratívu ukázali ako kompatibilné. Represie v roku 1937, ale aj Piata symfónia Šostakoviča. Tanky v Budapešti a potlačenie Pražskej jari – ale aj päť majstrov sveta v šachu. Invázia do Afganistanu – ale aj Brodskyj s jeho príhovorom pri udelení Nobelových cien. Kultúrny kontext bolo možné neustále využívať v úlohe univerzálneho „ale“. „Diktatúra – ale s Nurievom a Pliseckou.“ „Gulag – ale so Šaľapinom a Tarkovským.“ „Teror – ale aj Ďagilevove Sezóny a ruská avantgarda.“ „Vzájomná koexistencia politického barbarstva a oficiálnej kultúry v Rusku mnohým na Západe umožnila ignorovať to prvé a sústrediť sa na to druhé.“

Rôzna skúsenosť komunikácie s Ruskom ako takým a ruskou kultúrou spôsobuje, že komunikácia medzi Ukrajinou a ľuďmi na Západe je v týchto otázkach pomerne zložitá a vyvoláva nepríjemné nedorozumenia. Stačí spomenúť pravidelné škandály, spojené s odmietnutím Ukrajincov vystúpiť na medzinárodných podujatiach na jednom pódiu s Rusmi, hoci sú to tí „dobrí“, protiputinovskí Rusi. Argumenty proti takejto spoluúčasti sú rôzne – od najjednoduchších, spojených s nedôverou ku všetkým Rusom akoby infikovaným imperialistickým vírusom a, samozrejme, neúprimným vo svojom odpore k režimu, až po serióznejšie, spojené s (možnými, ale nechcenými) symbolickými konotáciami takejto spoločnej účasti – či už ako narážkou na možnosť akéhosi ukrajinsko-ruského „dialógu“, alebo ako diskurzívne vyrovnávanie dvoch neporovnateľných pozícií: národa, ktorý je obeťou genocídy, a národa, ktorý túto genocídu pácha a masovo podporuje.

Ukrajincov s ich nekompromisnými postojmi ku všetkému ruskému ľudia na Západe vnímajú ako radikálov, emočne traumatizovaných, a teda neschopných uvažovať a správať sa rozumne. Ukrajinci zase vnímajú svojich západných oponentov ako slepých a hluchých ľudí, v lepšom prípade ako infantilných, v horšom ako rusofilných, vedomých či nevedomých posluhovačov putinizmu, ktorí dlhodobou toleranciou tohto režimu umožňujú jeho dnešné zločiny.

Existuje teda nejaká styčná plocha, na ktorej by bolo možné zosúladiť protichodné názory na ruskú kultúru a zodpovedajúcu kultúrnu politiku počas vojny? Súčasné tendencie neposkytujú dôvod na veľký optimizmus: ľudia v Ukrajine a na Západe žijú vo dvoch rôznych režimoch pravdy: v jednom z nich dominuje kultúra a v druhom genocídna vojna. Zosúladiť názory, ba dokonca pocity v týchto dvoch realitách je veľmi ťažké. Ale kompromisy v konkrétnych krokoch, v praktickej politike, sú celkom možné a sú aj na oboch stranách zjavné, najmä na tej západnej. Zvyčajne nie sú také radikálne, ako by Ukrajinci chceli, ale svedčia minimálne o tom, že západní kolegovia si problém uvedomujú a snažia sa naň reagovať,  čo, žiaľ, absolútne chýbalo v roku 2014 po ruskej invázii na Krym a Donbas.

Vo Francúzsku, napríklad, ako potvrdzujú Viktória a Patrícia Lajoieové, vyšlo k januáru 2023 „len deväť ruských literárnych diel, ktoré predtým vydané neboli, pričom len štyri z nich boli dielami žijúcich autorov“. (Ukrajinci sa môžu sarkasticky pousmiať nad týmto „len“, lebo pre nich aj štyri, nehovoriac o deviatich preložených dielach vo Francúzsku, by bolo skôr „až“ než „len“. Ale pre ruské knihy je to skutočne „len“, lebo do roku 2022 sa vo Francúzsku ruské vydania a reedície rátali v desiatkach. Ale aj spomenuté dnešné obmedzenia sa týkajú iba súčasných autorov a klasika sa vydáva naďalej bez akýchkoľvek obmedzení.) Najsilnejší sankčný úder utrpela ruská žánrová kinematografia – vedecko-fantastické, dobrodružné a vojnové filmy (väčšinou o tzv. Veľkej vlasteneckej vojne) sú v ideologicko-propagandistickom zmysle najtoxickejšie. Pred vojnou Francúzsko vydávalo každý rok desať až dvadsať týchto filmov v obrovských nákladoch na DVD, teraz však úplne zmizli. Okrem niektorých výnimiek boli pozastavené aj ruské kultúrne podujatia vrátane populárnych Dní ruskej knihy a festivalu ruských filmov v Honfleuri.

Pre mnohých Ukrajincov, ktorí sú za úplné zrušenie ruskej kultúrnej produkcie aspoň počas trvania vojny, vyzerá francúzsky (a všeobecne medzinárodný) „pohár sankcií“ skôr poloprázdny ako poloplný. Aj v Ukrajine sa však ozývajú triezvejšie hlasy, ktoré krajanom radia, aby nežiadali príliš veľa, ale radšej svoje argumenty zahraničným kolegom trpezlivo vysvetľovali:„Sotva dosiahneme cieľ, ak budeme vyzývať na bojkot úplne celej kultúrnej vrstvy... Máme však právo požadovať, aby rozhovory o ruských vojnových zločinoch neboli nahradené diskusiami o Tolstom a Čechovovi. Nemôžeme si vynútiť bojkot ruskej kultúry. Ale máme právo vyžadovať dekoloniálnu optiku pri pohľade na ňu. A každý jej kultúrny artefakt sa má študovať ako pamiatka impéria a príklad jeho oficiálneho diskurzu – najmä o podrobených národoch. Nemôžeme Európe brániť, aby hovorila o európskom charaktere ruskej kultúry – ale nemá to byť dôvod, aby ignorovala protieurópsky charakter ruského štátu. Právo nesúdiť Čajkovského podľa ruského vojaka je neoddeliteľne spojené s povinnosťou nepremýšľať o Rusku podľa Čajkovského. Koniec koncov, Rusko dnes nereprezentuje jeho kultúra. Reprezentujú ho Buča a Mariupoľ.“

Tieto umiernené slová nemusia uspokojiť radikálnych odporcov všetkého ruského v Ukrajine ani milovníkov ruskej kultúry na Západe, ale podľa môjho názoru vytvárajú koncepčný rámec, v ktorom môžeme rozvíjať spoločnú dekoloniálnu politiku. Tá bude odrážať pozíciu novonadobudnutej ukrajinskej identity, ale aj vyjasní problémy s kognitívnou disonanciou Európy v otázkach bojkotu ruskej kultúry v čase vojny.

Preklad: Valéria Juríčková

Originál eseje bol publikovaný na platforme Zbruč.

Mykola Rjabčuk (1953)

Spisovateľ, prekladateľ a žurnalista, pochádza zo západoukrajinského Lucku. Ako editor magazínu Suchasnist od začiatku 90. rokov objavil mnohé známe mená novej generácie ukrajinských spisovateľov. Je známy predovšetkým pre svoje eseje o národnej identite a histórii a jeho najprekladanejším dielom je kniha Od Maloruska k Ukrajine.

Foto: Elke Wetzig/ Wikimedia Commons