Vyhľadávanie
Na Jilskej 16, v nových priestoroch Slovenského inštitútu v Prahe sa 21. októbra 2003 uskutočnil seminár literárnych odborníkov a slovakistov o uplynulom desaťročí a perspektívach vo vzájomných česko-slovenských literárnych vzťahoch.
Seminár v rámci Mesiaca českej a slovenskej vzájomnosti usporiadal Slovenský inštitút v spolupráci so Spoločnosťou pre vedu a umenie a záštitu nad týmto zaujímavým podujatím prevzal veľvyslanec SR v Prahe Ladislav Ballek. A v jeho prípade nešlo len o zdvorilostný diplomatický akt, pretože práve tento významný slovenský prozaik patrí k tým kultúrnym osobnostiam, ktoré nielen pociťujú potrebu aj po rozdelení spoločného štátu naďalej pokračovať v rozvíjaní vzájomných, kultúrne a intelektuálne sa obohacujúcich česko-slovenských vzťahov, ale sám v uplynulom desaťročí vynaložil veľké úsilie, aby tok informácií a inšpirácií celkom nevyschol - čo by bolo na škodu oboch národných kultúr, ktoré majú k sebe stále blízko.
Realita vzájomných vzťahov
Program jednodňového seminára bol veľmi bohatý a dokonale sa mu podarilo vyhnúť zvyčajnej oficióznosti takýchto jubilejných podujatí. Zúčastnili sa na ňom z českej i slovenskej strany osobnosti literárneho života, vydavatelia a vysokoškolskí pedagógovia, ktorí majú praktické poznatky z reálneho fungovania našich vzájomných literárnych vzťahov v desaťročí od rozdelenia Československa. Na úvod seminára (namiesto básnika Ľubomíra Feldeka, ktorý sa ospravedlnil pre chorobu) vystúpil doc. Lubomír Machala, český literárny vedec a pedagóg-slovakista z Filozofickej fakulty F. Palackého v Olomouci, ktorý hovoril o pokračujúcich stretnutiach slovenských a českých literárnych vedcov a pokračujúcej reflexii nad vzájomnými literárnymi trendami i konkrétnymi dielami českej a slovenskej literatúry, obohatené o osobné stretnutia tvorcov na knižných výstavách LIBRI v Olomouci, ktorej súčasťou je každoročne aj knižná expozícia súčasnej slovenskej literatúry. Slovakista a najznámejší prekladateľ slovenskej literatúry do češtiny Emil Charous (Šikula, Johanides, Sloboda, Ballek, Hronský, Jašík, Mňačko a iní autori) hovoril vo svojom príspevku o inšpirujúcom vplyve prekladov slovenskej literatúry do češtiny, najmä v šesťdesiatych rokoch ( Tatarkov Démon súhlasu, Mňačkove Oneskorené reportáže, Bednárove Hodiny a minúty), ale rovnako aj diela románovej vlny slovenskej prózy z konca sedemdesiatych rokov (Ballek, Jaroš, Šikula, Sloboda, Habaj, Baláž). Za "živelnú pohromu" označil rozhodnutie vydavateľstva Odeon z roku 1990 zastaviť vydávanie Slovenskej knižnice, v ktorej predtým vyšlo 30 diel súčasných autorov a tesne pred vydaním bol preklad románu J.C. Hronského Pisár Gráč a preklady nových kníh Slobodu, Ťažkého a Chudobu. V tom istom roku vydavateľstvo Mladá fronta odstúpilo od vydania Johanidesa a Naše vojsko už nevydalo preložené Lesné divadlo L. Balleka. Odvtedy, teda ešte pred rozdelením spoločného štátu sa slovenská literatúra v českých prekladoch dostáva do edičných plánov len sporadicky a zväčša ide o odbornú literatúru či literatúru faktu (Dejiny Slovenska D. Kováča či faktografické diela J. Leikerta o 17. novembri 1939). Systematickejšie sa koncom 90. rokov vydávaním slovenskej literatúry zaoberal len vydavateľ Ivo Železný. E. Charous ocenil najmä vydanie knihy B. Hečka Dobrodružstvo prekladu a knihy J. Vilikovského Preklad ako tvorba.
Literárna vedkyňa, pracovníčka Ústavu slovenskej literatúry SAV Mária Kusá hovorila na seminári na tému Preklad v česko-slovenských súvislostiach. Zaujímavé bolo jej konštatovanie, že v oblasti prekladu z iných jazykov badať vo vzájomných vzťahoch skôr tendencie zbližovania ako odďaľovania, a to v tom zmysle, že súčasný slovenský knižný trh by bol veľmi ochudobnený, ak by sa naň nedostávali významné a umelecky hodnotné diela súčasnej svetovej literatúry (ale napr. aj diela súčasnej ruskej literatúry, ktorá na Slovensku knižne prakticky nevychádza). M. Kusá urobila v tomto zmysle zaujímavú historickú paralelu: podobne aj v 30. rokoch 20. storočia práve prostredníctvom českých prekladov sa na Slovensko dostávala avantgardná literatúra, teda texty, podľa jej slov" v tom čase pre slovenský knižný trh neakceptovateľné".
V zornom poli českého publika
Na príspevok E. Charousa o vydávaní slovenskej literatúry v Čechách nadviazala Martina Šulcková z Kabinetu slovakistiky Filozofickej fakulty Karlovej univerzity. Vyšla zo skutočnosti, že od roku 1994 sa na českých stredných školách nevyučuje slovenská literatúra, slovenské knihy nepribúdajú ani vo verejných knižniciach, navyše mladá generácia má stále väčšie problémy rozumieť slovenčine ako jazyku. Ako pedagogička získala aj poznatok, že literárnemu vkusu mladej generácie teraz viac vyhovujú jej generačne blízki autori. Sama preto preložila do češtiny poviedky M. Hvoreckého a ponúkla na preklad do češtiny poviedky V. Pankovčína, P. Rankova a ďalších autorov mladej generácie slovenských prozaikov. Vyslovila jednoznačný názor, že slovenskú literatúru treba prekladať do češtiny, inak nemá šancu dostať sa na knižný trh a nájsť si svojho čitateľa. K jej názoru sa pripojil aj vydavateľ Joachim Dvořák, ktorý vo svojej umeleckej revue Labyrint už niekoľko rokov systematicky približuje mladú slovenskú literatúru - ale zásadne v prekladoch do češtiny. J. Dvořák, v ktorého vydavateľstve vyšli v dvoch vydaniach Tatarkove Písačky pre milovanú Lutéciu, hovoril aj o potrebe marketingovej a mediálnej podpory pri vydávaní slovenských autorov v Čechách, bez ktorej nemajú šancu na trhu uspieť. Ako príklad uviedol české vydanie Matkinovho románu Polnočný denník, knihy, ktorá sa na Slovensku stala bestsellerom, ale v Čechách sa na trhu úplne stratila. Dvořák uviedol, že pripravuje vydanie antológie slovenských autorov mladšej a mladej generácie.
O skúsenostiach Literárneho informačného centra s predstavovaním slovenskej literatúry a jej tvorcov na knižných veľtrhoch v Prahe, hovoril na seminári Anton Baláž, vedúci literárneho oddelenia LIC. Uviedol, že pražský veľtrh chápu ako príležitosť predstaviť v komplexnejšom pohľade slovenskú knižnú produkciu a upozorniť na jej súčasných tvorcov. (Jeho príspevok pod názvom Prezentácia slovenskej literárnej a knižnej tvorby na Medzinárodnom knižnom veľtrhu Svět knihy v Prahe je samostatnou prílohou tejto správy). Na jeho vystúpenie reagovala riaditeľka knižného veľtrhu Dana Kalinová, ktorá uviedla, že reprezentatívnu účasť Slovenska na Světe knihy tiež považuje za dôležitú súčasť poznávania slovenskej literatúry v Čechách a sprievodné programy LIC sú každoročne obohatením programu veľtrhu. Uviedla, že ďalšou formou spoznávania súčasnej slovenskej literatúry na veľtrhu je program premietania slovenských filmov, ktoré vznikli podľa literárnych predlôh (Ballekov Pomocník, Jarošova Tisícročná včela, Zimkovej Pásla kone na betóne a iné). V súvislosti s možnosťou predaja slovenských kníh priamo na veľtrhu uviedla, že na budúci rok, pri jubilejnom 10. ročníku veľtrhu vytvorí jeho vedenie priestor pre priamy predaj kníh v osobitnom knižnom stánku.
O reflexii slovenskej literatúry v Českom rozhlase hovorila Jarmila Wankeová, dlhoročná bývalá pracovníčka Československého rozhlasu v Prahe, v súčasnosti spolupracovníčka mesačníka Slovenské dotyky. Uviedla, že "slúži ku chvále Českého rozhlasu, že medzi elektronickými masovokomunikačnými prostriedkami v Čechách vychádza pri uvádzaní pôvodnej slovesnej tvorby zo Slovenska ako jeden z najlepších". Niekoľko rokov majú napr. poslucháči stanice Vltava v prvý novembrový týždeň možnosť počúvať ukážky zo slovenskej klasickej i modernej literatúry a aj najzaujímavejšie slovenské rozhlasové hry. Sama prispieva do poznávania súčasnej slovenskej literatúry pravidelným referovaním o nových slovenských knihách. Keďže mnohé knihy sú jej v Prahe nedostupné, pomáhajú jej informácie v slovenskej tlači, najmä informácie o nových knihách, ktoré prináša Knižná revue. J. Wankeová ju označila za "nenahraditeľného pomocníka" pri príprave svojej relácie. V ostatnom čase v nej predstavila napr. D. Mitanu, Ľ. Juríka, G. Murína, M. Hvoreckého, J. Kuniaka, V. Haratíka, Maxima M. Matkina a ďalších slovenských autorov. J. Wankeová na základe vlastných skúseností uviedla aj povzbudzujúce konštatovanie, že " mnohí mladí ľudia v Čechách sledujú aj slovenskú mladú tvorbu. Čítané sú zborníky zo súťaže Poviedka, číta sa cyberpunk, literatúra faktu a aj poézia".
Česká kniha - indikátor vzájomnosti
Za pohľad neupierajúci sa len na osud slovenskej knihy v Čechách, ale smerujúci z Čiech na Slovensko, možno označiť príspevok riaditeľa LIC Alexandra Halvoníka o českých knihách na slovenskom knižnom trhu v súčasnosti. Začal výstižným konštatovaním, že "česká literatúra a česká kultúra boli na Slovensku odjakživa indikátorom nielen vzájomnej blízkosti, ale do značnej miery odrážali aj slovenské snahy po kultúrnom pokroku. Myslím, že ani desaťročie od historickej rozluky na tejto skutočnosti veľa nezmenilo". Hoci na Slovensku chýbajú presné štatistiky dovozu, distribúcie a predaja českej knihy, podľa Halvoníka možno bez rizika väčšieho omylu uviesť, že české knihy tvoria 25 - 30 % celkového objemu knižného sortimentu. Na Slovensko sa dováža predovšetkým technická a počítačová literatúra, encyklopédie, syntetické a historické diela a prirodzene, populárno-náučná a populárna a zábavná literatúra. Čeština na Slovensku neprestala ani v posledných desiatich rokoch fungovať ako jazyk pokroku, ako jazyk inovácie a jazyk poznávania. Z celkového objemu českej produkcie na slovenskom knižnom trhu tvorí beletria a umelecká literatúra len asi 10 %, ale Halvoník zdôraznil, že "ak si uvedomíme fakt, že v súčasnosti má každá zo štyroch najväčších distribúcií na Slovensku okolo 7000 titulov a že české knihy sa navyše predávajú výpredajovou formou v štyroch veľkopredajniach českých kníh, dospejeme k úctyhodnému výsledku: na Slovensku sa mesačne predá okolo 10 000 kníh beletrie v češtine". A hoci medzi najpredávanejších českých autorov patria H. Pawlowská či P. Novotný s jeho kuchárkami, stále sa tu predávajú knihy M. Kunderu, I. Klímu, J. Škvoreckého, L. Vaculíka či B. Hrabala, čo svedčí, že tu stálo majú svoje, často stabilné čitateľské zázemie. Na záver tohto zaujímavého "pohľadu z druhej strany" Halvoník konštatuje, že jazyk, teda čeština, nie je pre slovenského čitateľa žiadnou komunikačnou prekážkou, a preto ani neexistuje objektívna potreba prekladať českých autorov do slovenčiny.
Na záver: povzbudzujúce básnické slovo
Riaditeľka Slovenského inštitútu Ľubica Krénová spolu so svojimi spolupracovníkmi na záver tohto veľmi hodnotného a v mnohých smeroch inšpirujúceho (na slovenských účastníkov mnohými faktami aj skľučujúco pôsobiaceho) podujatia pripravila veľmi peknú "umeleckú bodku": prezentáciu poémy slovenského básnika Jána Motulku Čas Herodes. Táto básnická skladba, ktorá vznikla krátko po nástupe komunistického režimu k moci, až teraz vyšla knižne, súčasne na Slovensku aj v Čechách. Do češtiny ju preložil slovakista Martin Kučera a vydalo Nakladatelství Arista.
Skladba Čas Herodes zaznela slovensko-česky v skvelých intepretáciach hercov Richarda Stankeho a Ondřeja Pavelku. Pôsobivú atmosféru ich prednesu ešte umocnili hudobné vstupy Zuzany a Moniky Riedlbauchovej (dcéry a vnučky J. Motulku). Nielen zo zdvorilosti chcem spomenúť aj moderovanie Ady Strakovej, známej slovenskej hlásateľky, ktorá v súčasnosti žije v Prahe. Výborným sprievodným slovom a najmä osobitým ľudským nasadením pomohla pred preplnenou sálou navodiť jedinečnú atmosféru. A záverečné slová prítomného autora, dnes už 83-ročného Jána Motulka, ktorý sa prostými vetami vyznal zo svojho sna - predstúpiť raz so svojou poéziou aj pred české publikum, boli aj emocionálnym zavŕšením podujatia, ktoré napriek tomu, že reálne zachytilo súčasný stav česko-slovenských literárnych kontaktov, nevyznelo nakoniec vo vzťahu k budúcnosti pesimisticky.
