Možno si to ani neuvedomujeme, ale literatúra je dobrom, čo nás nenápadne ovplyvňuje už od útleho veku, a ja verím tomu, čo píšem v nadpise. Literatúra lieči, počnúc čítanými, neskôr sfilmovanými rozprávkami, potom i tak, že sami napíšeme nesmelý, dobre ukrytý veršík prvej platonickej láske, píšeme si denníky, podaktorí blogy, recenzie, cestopisné záznamy... Sme schopní stvoriť celkom vymyslené príbehy a ságy, ktorými by sme chceli reflektovať naše pocity, túžby, želania či sklamania, utíšiť zlomené srdcia, ale vieme vysloviť aj hrozné slová kliatby. Odmalička obdivujem spisovateľov, ktorí sa nebáli vo svojich knihách obnažiť svoje najvnútornejšie pocity a dokázali dokonca pomocou literatúry vyhrať svoj neľahký boj s vážnou chorobou. Americká prozaička Betty MacDonaldová vydala v roku 1948 knižku Morová rana, v ktorej sa s veľkým šarmom a skutočne nezvyčajným humorom zverila svetu s tým, ako porazila tuberkulózu v čase, keď sa na ňu v USA bežne zomieralo. Veľký dobrodruh a majster slova Jack London zasa vo svojej knihe Majster Alkohol z roku 1913 fascinujúcim spôsobom popisuje, ako dokázal zvíťaziť nad závislosťou od alkoholu. Americký prozaik Joseph Heller v románe Nebolo mi do smiechu píše, ako sa pomaličky vracal späť do sveta živých, keď sa jedného dňa prebudil úplne ochrnutý na lôžku. Ale aj vychytený český románopisec Michal Viewegh dokázal vo svojej knižke z roku 2013 Môj život po živote priznať svoj strach zo smrti, ku ktorej bol tak blízko po prekonanej srdcovej príhode. Poviete si: prečo mám čítať čosi o cudzej bolesti, strachu, hľadaní nádeje a svetla v tom temnom mračne, čo kohosi náhle obklopilo, keď mám aj tak svojich starostí nad hlavu? Možno aj preto, že sa títo ľudia dokázali odraziť od dna, hoci hľadeli smrti priamo do tváre, a vedia o svojej skúsenosti hovoriť hlboko ľudsky, s humorom, nadhľadom, múdrosťou a pokorou, ktorá tým dokonale úspešným, zaručene zdravým a večne mladým vzorom z médií občas tak veľmi chýba...
