Vyhľadávanie
Laco Teren: Terenova písanka
Bratislava: N Press, 2020
Laca Terena poznáme ako výrazného a úspešného výtvarníka. Akým je však spisovateľom? Čo ho inšpiruje? O čom píše? Odpoveď nájdete v jeho knihe, štylizovanej ako denník, ktorá vyšla začiatkom roka pri príležitosti umelcovej šesťdesiatky.
Finisáž retrospektívnej výstavy Laca Terena Nič nás nezastaví! v Slovenskej národnej galérii bola výbornou príležitosťou uviesť aj jeho knihu nazvanú Terenova písanka. Jednoduchý a vtipný názov akoby prezrádzal, že ide o texty, ktoré sú vlastne zápiskami či denníkovými záznamami – ako signalizujú aj dátumy na začiatku kapitol. Autor ich pôvodne publikoval počas uplynulých rokov v časopise .týždeň a v Denníku N, súborné knižné vydanie obohatili farebné ilustrácie, ktoré umelec vytvoril na tablete.
Polemický začiatok
Inšpirácie Laca Terena pochádzajú z oblastí, ktoré tento bohém miluje najviac: z ciest, z návštev galérií, z hudby, ale aj z dobrého jedla či vína. Písanka sa začína koncom apríla 2012. Laco Teren je v Anglicku, aby v londýnskej National Portrait Gallery navštívil výstavu stopäťdesiatich portrétov maliara Luciana Freuda, vnuka známeho psychoanalytika Sigmunda Freuda. Medzi obrazmi je aj jeho obľúbený portrét vtedy tehotnej manželky maliara – Dievča s bielym psom. Pri ďalších myšlienkach však bude čitateľ – kunsthistorik s autorom asi polemizovať. Laco Teren totiž píše, že práve táto sediaca mladá žena, ktorej vidno nahý pravý prsník, by mala evokovať analógiu s renesančnými madonami. Ako pripomienka obdobia renesancie, kde bol meradlom všetkého človek, to môže fungovať. Táto žena je však oproti renesančným madonám príliš telesná. Z duchovného výrazu, síce v menšej miere, ale ešte stále prítomného v maľbách z renesancie, neostal ani náznak. Naopak. Čo ten vystrašený výraz? Badáme v jej očiach strach. V tvári obavu a úzkosť. Namiesto dieťaťa v náručí pri jej nohách leží pes pitbull. Azda nás nechce pán Teren hneď v úvode opiť chlebom alebo tekvicou – častým motívom jeho obrazov?
Pôžitkár a cestovateľ
Pri nasledujúcich vetách už nebudem zachádzať do takýchto detailov. Laco Teren je ako autor textu úprimný a čitateľovi sa prihovára ako k priateľovi. Zoznamuje nás so svojím hudobným vkusom, so spisovateľmi, výtvarníkmi či skladateľmi, ktorých obdivuje. Cestuje. Píše o svojich pocitoch. Spomína na operný dom Opéra Bastille v Paríži. Zahŕňa nás tým, čo miluje. Do textu vsúva v angličtine, nemčine aj vo francúzštine citáty básní v próze, čo je žáner, ktorého vznik sa datuje už od devätnásteho storočia vo Francúzsku. Píše o nadšení, radosti, kráse. Ako človek, čo rád varí, nám prezradí svoj recept na zubáča s petržlenovou vňaťou, maslom, dubákmi a plátkami slaniny (str. 34). Je aj vtipný. Povie, kedy pije kávu. Vytvára akúsi paralelnú realitu reality, ktorú žijeme. Sny, cesty, umenie, lásky, výstavy, priatelia, rodina, diskusie, rozmýšľanie. Nepíše o vojnách, vraždách či korupcii. Snaží sa o to, aby sme aj my videli krásu. Odporúča výstavy. Občas sa obalí aj do melancholického snenia. Nikdy to však nie je smútok alebo nebodaj depresia.
Ilustrácie z iPadu
Aj v texte sa Teren prejavuje ako maliar. Svetlom, farbami a z tých najmä odtieňmi slnka a žltej v pozitívnom zmysle. Aby nebolo všetko len pôžitkárske a zmyslové, Teren knihu ilustroval tabletovými skicami z posledných rokov. Nájdeme medzi nimi ľahšie témy jemnejších liniek, ako napríklad kresbu skladateľa Sergeja Prokofieva s troma oranžovými pomarančmi, hlavy zobrazené en face, zátišie s kvetinami, ovocím, zeleninou aj portrét Picassa, ktoré skvelo ilustrujú text a dotvárajú lahodný tón rozprávania.
Zjavujú sa však aj motívy varovaní a smrti. Zátišie s lebkami ako vanitas a farebné skice lebiek, ktoré vytvoril počas návštevy priateľov v Mexiku, pripomínajú memento mori vo vizuálnej podobe. Mohli by byť jediným výkričníkom v kontraste s bezstarostnými príbehmi autora. Niektoré zo signovaných reprodukcií sú v rámci edície na predaj.
Dôležitosť krásy
Odborníci na výtvarné umenie Laca Terena zaraďujú medzi tzv. solitérov. Teda medzi výtvarníkov, ktorí vo svojom okolí nemajú nikoho, kto by maľoval príbuzne. Podobne je to aj s jeho textami. Dozvedáme sa o vnútornom svete maliara, o jeho detstve, stretnutiach, inšpiráciách, o ľuďoch, ktorých obdivuje, o svojich učiteľoch, umelcoch, priateľoch. O všetkom píše úprimne a bez zábran.
Matúš Kostolný, šéfredaktor Denníka N, v úvode knihy prirovnáva Terenove texty k Bryant Parku v centre New Yorku. Myslím si, že Terenova písanka je lepšia ako tento maličký štvorcový park uprostred urbanizmu mesta a jeho pravouhlej betónovej štruktúry. Teren vnáša do uplynulého obdobia lúče slnka. Stále nám pripomína, aké dôležité je ani v časoch kríz nezabudnúť na duchovné, ľudské hodnoty, umenie, kultúru a krásu. Sprevádza nás neľahkým obdobím ostatných ôsmich rokov ako skúsený sprievodca výtvarným umením, hudbou, literatúrou, a to s vycibreným vkusom. Ako náplasť za havarijný stav už dvadsať rokov zatvorenej väčšej časti expozícií v Slovenskej národnej galérii to však nestačí.
Linda Nagyová (1980)
Vyštudovala Vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracovala ako lektorka v SNG, ako redaktorka v RTVS, TA3, v denníkoch Pravda a Hospodárske noviny. Spolupracovala s Českým rozhlasom.
