Tvoj debut Návštevy vyšiel, keď si mal 42 rokov a hneď sa dostal do finále Anasoft litera. Ďalšia zbierka Čierny zošit takisto zaujala kritikov. Neľutuješ, že si s prózou začal neskoro?
S prózou som nezačal po štyridsiatke. Prvé poviedky som napísal na základnej škole. Boli to pokusy o strašidelné príbehy. Na gymnáziu som ohmatával to, čomu sa obvykle hovorí realistická poviedka. V tom období som bol naozaj veľkým fanúšikom Ernesta Hemmingwaya – lepšie povedané jeho poviedok, dlhšie texty ma až tak nebrali, s výnimkou prvého románu. Slnko aj vychádza, niekto ho pozná aj ako Fiestu, sa mi páči aj dnes. Ale dá sa ísť aj hlbšie v čase. Každý spisovateľ začína ako čitateľ. A naozaj intenzívnu chuť písať som prvý krát pocítil práve pri čítaní strašidelných príbehov, niekoľko rokov predtým ako som sa do jedného sám pustil – ešte som nevedel písať na stroji, bolo to v rukopise do modrého školského zošita, ktorý som si špeciálne na tento účel vyčlenil. Na vnútornú stranu obalu som načmáral ilustráciu. Už si nespomeniem, čo bolo horšie.
Odvtedy som písal sporadicky celé nasledujúce roky, nič som však neuverejňoval. Vydavateľa som oslovil až keď som mal dosť poviedok, s ktorými som bol spokojný, na debutovú zbierku Návštevy pred troma rokmi. Pamätám si, že som trochu závidel rovesníkom, keď im začali v dvadsiatke vychádzať knihy, ale netrápilo ma to tak, aby som sa v tomto smere zaktivizoval. Nechal som to voľne plynúť. Nemám čo ľutovať. Vedel som, že raz vyjde kniha aj mne. A moje dnešné poviedky sú celkom iste lepšie ako tie, čo som písal pred dvadsiatimi rokmi. Keď som v roku 1994 odchádzal z intráku, na jednej z horných terás Atriových domov som založil oheň a všetko, čo som dovtedy natrepal do písacieho stroja, som skoro až rituálne spálil. Horelo to pomaly, lebo som sa ponáhľal. Nechcel som, aby ma niekto zbadal a tak som oheň nekŕmil po archoch, ale v celých textoch. Bolo to aj trochu trápne.
Čierny zošit v sebe nesie prvky žánrovej literatúry. Myslíš si, že ju kritici konečne vzali na milosť, alebo nastal čas, keď sa na Slovensku do žánrovej literatúry dostala kvalita?
Nie som si istý, či sa k tomu viem vyjadriť fundovane. Asi je to otázka vývoja. Komunisti žánrovú literatúru nepodporovali. Možno dozrel čas. Autori žánrovej literatúry majú zrejme lepšie podmienky, napokon, niektorí sú už aj úspešní spisovatelia. Predávajú v (na Slovensku) vysokých nákladoch a ich diela adaptujú do filmov či seriálov. Super. Držím palce.
A teraz k Čiernemu zošitu. Hovoriť v súvislosti s hororom o kvalite, aká oslovuje literárnych kritikov, môže byť ošemetné. Dobrý horor nemusí mať atribúty kvalitnej literatúry. Je to otázka potešenia. Pomôžem si filmom. Naozaj veľmi úprimne mám rád tínedžerskú vyvražďovačku Piatok trinásteho z roku 1980. Neviem prečo, a radšej po tom nepátram. Z istého uhla pohľadu je to kolosálna sprostosť – ale ja si ju znovu s radosťou pozriem. A späť k literatúre. Stephena Kinga označujú za kráľa hororu. Celkom iste je najúspešnejším spisovateľom tohto žánru v histórii. Je skutočným majstrom v navodzovaní atmosféry a má parádne nápady – ale je tiež nesmierne utáraným autorom a keď sa pustí do psychológie, býva to často úsmevné. Mám potešenie z Domu na kopci od Shirley Jacksonovej a Kingove Žiarenie – v ohromnom kontraste ku Kubrickovej filmovej adaptácii – ma kolosálne sklamalo. Niekto to bude mať presne naopak. Niekto ma bude považovať za snoba. Niekto označí moje strašidelné poviedky ako nudné. A je to v poriadku. Na rozdiel od Kinga, ktorý má rád vykopnuté dvere s monštrom, ja mám zavreté dvere rád, za predpokladu, že na ne niekto z druhej strany zaškriabe; stačí jemne, ale jednoznačne s nedobrým úmyslom. Každý sa bojí niečoho iného. A niekto – povedzme ako upír kríža - sa bojí toho, čo kritici nazvú kvalitnou žánrovou literatúrou. Mimochodom, nepoznám demokratickejší žáner ako strašidelná literatúra.
Živíš sa scenáristikou a filmové videnie je zreteľné aj v tvojich textoch. Čím sa cítiš viac – filmárom alebo spisovateľom?
Vyštudoval som scenáristiku a dramaturgiu a v tejto brandži pracujem v slobodnom povolaní. Účty a hypotéku platím zo zákazok pre televízie. Poviedky píšem keď som hotový s prácou a mám na ne čas. Ak si to môžem dovoliť, odídem na týždeň na chalupu a snažím sa naplno venovať literatúre. Nie vždy mi to ide a mávam aj pocity zmaru. Moje písanie nie je na kľúčik. Ak mám hovoriť o písaní hraných scenárov, vlastne je to podobné ako pri literatúre. Tiež musíte sedieť doma na zadku a ukladať slová do viet. Rozdiel je v pravidlách – poviedky ich nemajú, scenár áno. Neviem či sa iní scenáristi cítia ako filmári, ja nie. Rozhodne by som o sebe nepovedal: ej, Rišo, si ty ale obdivuhodný filmár! Samozrejme, trochu teraz preháňam. Ale zvláštne je, že som si zatiaľ príliš nezvykol ani na slovo spisovateľ. To je možno vedľajší produkt toho, že som debutoval neskoro. Ale film mám rád a baví ma pri sledovaní premýšľať o tom, či je aj dobre napísaný. Veľmi sa mi páči, keď vie niekto napísať dobrý filmový dialóg. Naposledy som mal zážitok z dialógov vo filme Tri billboardy kúsok za Ebbingom. To bola veľká radosť.
Čo najradšej čítaš a čo posledné odporúčaš?
Píšem poviedky, ale čítam aj romány. Vekom som si ustálil okruh obľúbených autorov a všímam si, že z neho už tak často nevybočujem. Naposledy som vybočil a mal zážitok z hrubého debutového románu Holanďana Petra Buwaldu Bonita Avenue. Nikdy ma nesklamal stručný, ale hlboký Raymond Carver a nemilosrdne prenikavá Flannery O´Connorová. A veľmi rád odporučím dvoch vynikajúcich súčasných autorov strašidelnej literatúry: Marianu Enríquezovú z Argentíny a jej zbierku poviedok Co nám oheň vzal a Američana Lairda Barrona, tomu už vyšli v češtine dve zbierky. Ich príbehy sú naozaj strašidelné a v pohodičke znesú aj prísnejšie kritériá kvalitnej literatúry.
