Vyhľadávanie
Harry Potter je znova tu
Čáry – Harry – fuč!
Zázračne začala noc, keď mohli detské oči konečne uvidieť šiesty, predposledný diel Harryho Pottera v slovenskom preklade. Bratislavské Múzeum dopravy umiestnené rozprávkovo nad stanicou, trochu ďalej od sveta, bolo tým kúskom čarodejného útočiska, stvoreným na privítanie dlho-predlho očakávanej knižky. Deti tiahnúce v tmavej večernej hodine sa nedali prehliadnuť. Vianoce akoby prišli o čosi skôr. Radosť a vzrušenie, aké môžete vidieť len na tvárach týchto maličkých bytostí, ktoré ešte veria... aspoň niečomu. Navyše sa naša globálne znetvorená planéta (ostaňme v rozprávkovej terminológii) nad deťúrencami zľutovala a nasypala im nádielku od Perinbaby. Hoci, tá sa možno len chcela pripomenúť. Hm, smola. Hviezdou večera bol už niekto iný. Chlapček s hlavou vyvrátenou do rozvločkovaného neba to vyšepol presne: „To on...“ Veru. A keby len to.
Tí, čo vydržali vydržať, aj tí ostatní, sa nakoniec dočkali. Na sviečkami osvetlenom nástupišti deväť a tri štvrte privítal harryovcov, po asi dvestometrovej, ale o to vzrušujúcejšej jazde, naozajstný Rokfortský expres (parná lokomotíva s jediným vagónikom) a aj správca rokfortských lesov, lúk a hájov Hagrid alias hornatý chlap s lampášom, umelou bradou a pravým veľkým úsmevom. Špicato oklobúkované malé čarodejnice uvádzali ľudí do obrazu pokrikmi: „Vitajte v Rokforte!“ A potom... krása. Za zvukov a hukov hudby z filmového Harryho sme vstúpili do priestorov múzea zmenených na ozajstné farebné tajomno. Skutočné magické miesto pre detskú dušičku. Čarodejnícky klobúk dolu! Človek nevedel, kam sa skôr rozbehnúť, no deti to vedeli. Hneď oproti vchodu sa hral metlobal, a to sa nesmelo zmeškať. Profesori a profesorky z čarodejníckej školy skúšali žiakov z predmetov dobre známych z momentálne najpredávanejšej detskej knihy, nielen na našom trhu. Presádzanie mandragory na herbológii, veštenie a transfigurácia sa stretli s nadšením maličkých. Úprimne vážne hrali mini aktovky veľkej hry, pripravenej len pre nich. Zbierali pečiatky, za ktoré mohli v žrebovaní vyhrať čaroceny, a samozrejme, aj tú naj. Kvôli nej predsa prišli. A ešte stále prichádzali. A prichádzali. Ešte. Stále. Múzeum však akoby to vôbec nezaujímalo, vytrvalo ostávalo v pôvodných rozmeroch. Keď už teda drobci pomaly z okien trčali, rozhodli sa organizátori posunúť krst najmladšieho Harryho z ôsmej hodiny o polhodinku skôr. A tak sa zo všetkých kútov Harrylandu – Zakázaného lesa, Tajomnej komnaty, aj miesta pri hučiacom ohrievači začali rinúť deti, ich dozorcovia, ale najmä novinári, chcejúci napísať o tom, aké dobré to bolo pre tých najmenších. Hm. Hlavne vtedy, keď sa pred nich postavili tí najvyšší ujovia a nad hlavy zdvihli foťáky. To bol zážitok, čo? Aká to bola paráda ste si pozreli až na druhý deň v novinách alebo v telke... Každopádne, kto videl, videl, že krstila nejaká čarodejnica, kto počul, počul, že vraj nejaká veľvyslankyňa mágie a kto vedel, vedel, že to bola Gabriela Belopotocká, titulom generálna riaditeľka vydavateľstva Ikar, ktoré má to šťastie Harryho vydávať. I dotkla sa tá pani svojím prútikom knižky, a takto predaj jej otvorila. Vtedy vec nevídaná sa stala, no nie nečakaná veru. Davy, masy, celé vlnobitia rodu ľudského, hriešne nenásytného, po hlavách si šliapať začali a dietky svoje takmer zadupali. Dospelá nervozita celou budovou otriasala, a všetku radosť vyhnala. Nuž, aj my sme sa pobrali. Po ceste bolo vidno balóny so známym logom, pripomínajúce pekný začiatok a nepekný koniec. No, azda sa Harrymu podarí udržať detské čarokrásno aspoň na jej stránkach...
-et-
