Vyhľadávanie
Vishnu Khare (1940) - narodil sa v Dillí, v súčasnosti žije s manželkou v Bombaji. Básnik, novinár, prekladateľ, literárny a filmový kritik. Píše v hindčine a angličtine, jeho básne preložili do niekoľkých európskych jazykov. Na Slovensko prišiel už tretíkrát, tentoraz na štipendijný pobyt, na pozvanie Literárneho informačného centra.
Napísali ste sedem zbierok poézie. Väčšina z nich bola preložená do hindčiny, ale aj do angličtiny a niekoľkých európskych jazykov. Keď si predstavíme, že v Indii je vyše 20 jazykov a to množstvo autorov, ktorí v nich píšu, človeku sa zdá, že nie je možné sa v tom zorientovať. Ako to u vás funguje, tých známejších prekladajú do hindčiny a angličtiny, tak ako vás?
Moje básne preložili do siedmich indických jazykov. Viete, v Indii je strašne veľa básnikov, ale navzájom sa poznáme a niekedy sa aj navzájom prekladáme. Napríklad ja, ak sa mi páči nejaká básnická zbierka v bengálčine, teda v jazyku, ktorému rozumiem, preložím ju. Je pravda, že často sa poézia prekladá do hindčiny a angličtiny, týmto jazykom rozumieme u nás všetci.
Na konte máte aj niekoľko kníh o literárnej a filmovej kritike. Vy sám sa netajíte tým, že film vás baví asi najviac hneď po poézii. Dokonca ste napísali scenár k filmu pre vášho syna.
Scenár už je hotový, ale musíme ho trochu skrátiť, aby sme znížili rozpočet na výrobu filmu. Je to príbeh z 19. storočia, keď do Indie prišli Briti. Scenár je o jednom vidieckom gangu. Momentálne ho číta viacero producentov, uvidíme, komu sa zapáči a kto pristúpi na naše podmienky. Jeden režisér mi totiž núkal päť miliónov rupií za scenár, ale ja chcem, aby to režíroval môj syn, ktorý je tiež filmár. Moja dcéra zase hrá vo filmoch a seriáloch v Bollywoode.
Ste pomerne plodným prekladateľom, veľa ste prekladali z nemčiny, napríklad Goetheho Fausta . V Európe ste boli už viac ako 30-krát. Ovplyvňuje vás európska literatúra?
Samozrejme, ale nielen európska. Ovplyvnili ma aj ruskí spisovatelia - Gorkij, Kuprin, Ajtmatov. Teraz by som sa rád trochu viac zameral na autorov zo strednej Európy, pretože tých v Indii veľmi nepoznajú a mali by. Keď som prekladal poľských autorov Czeslawa Milosza a Wislawu Szymborskú, mali taký úspech, že ich knihy sa u nás kradli. Dokonca u mňa doma, ukradli mi ich preklady, keď k nám niekto prišiel na návštevu.
Do hindčiny ste preložili aj fínsky epos Kalevala. Vďaka tomu ste sa dokonca stali Rytierom bielej ruže Fínska.
Áno, a nedávno v decembri som dostal podobné vyznamenanie v Estónsku. Preložil som estónsky epos Kalevipoeg. Maďarskú medailu mám zase za preklad básní Attilu Józsefa. V súčasnosti pracujem na poézii jednej zaujímavej poetky z Estónska. Mám jej zbierku básní v estónčine a angličtine. Pracujem s jej anglickým prekladom a jej komentármi a poznámkami, rozprávame sa o tom spolu.
Tento rok organizujete návštevu niekoľkých slovenských básnikov v Indii. Chystáte ďalšie preklady do hindčiny?
Mali by k nám prísť na pozvanie Sahitya – Literárnej akadémie, ktorá patrí pod Ministerstvo kultúry Indie. To, či z toho bude aj nejaká kniha, ukáže čas, ale plánujem to. Isteže, mám určitú predstavu. Bola by to zbierka básní slovenských autorov, v slovenčine, hindčine a angličtine. V 70-tych rokoch som dva roky žil v Prahe, študoval som literatúru a rozšíril som si obzory aj v oblasti slovenskej poézie. Mám rád básne Miroslava Válka, Jána Kostru, aj súčasníkov – Jána Litváka alebo Evy Luka, ktorá píše veľmi pôsobivo. Na jej básňach už pracujem. Stretli sme sa minulý rok v Smoleniciach, počas Medzinárodnej dielne prekladu.
Čo vás inšpiruje pri tvorbe najviac?
Najviac asi ľudskosť. Mám silné sociálne cítenie a som rád, keď sú ľudia šťastní a slobodní. Verím v rodinu, manželstvo, vernosť, vzdelanie a tradičné hodnoty.
Na Slovensku ste už tretíkrát. Cítite inšpiráciu aj tu?
Vaša príroda je veľkou inšpiráciou, ale mňa najviac zaujímajú ľudia a vzťahy. Predstavujem si napríklad, ako by som prežíval rozdelenie Česko-Slovenska, keby sa ma to týkalo osobne. Keby som bol Slovák, ktorý má ženu Češku a naše deti by študovali v Prahe, ako by som to vnímal? Čo by som robil, kde by sme žili? Keď sa Pakistan oddelil od Indie v roku 1947, bolo to emocionálne silné, všetci sme plakali. Teraz vidíme dôsledky v tom, že nie všetci sú spokojní. Keď sa stretneme, prežívame to aj teraz.
Benita Tettingerová
