Pri príležitosti piateho ročníka frankofónneho festivalu CAPALEST, ktorý sa konal od 15. do 19. augusta 2007 v Banskej Štiavnici pod názvom Dajme dušu Európe, vydalo Literárne informačné centrum tri mini knižné publikácie v edícii Viachlasne. Básne v slovenčine a francúzštine vyšli trom tohtoročným účastníčkam festivalu: talianskej, lotyšskej a slovenskej poetke.
Tiziana Colusso |
Dagnija Dreika |
Dana Podracká |
Talianska poetka Tiziana Colusso je spisovateľkou, prekladateľkou a esejistkou. Zastupuje Taliansko v Európskom kongrese spisovateľov v Bruseli. Publikácia vyšla pod názvom Sanskrit tela.
Na prekladoch sa autorsky podieľali Laurent Béghin a Miroslava Vallová.
Lotyšská poetka Dagnija Dreika je spisovateľkou a prekladateľkou. Je autorkou desiatich básnických zbierok. Prekladá z angličtiny, francúzštiny, ruštiny a poľštiny. Publikácia vyšla pod názvom V biblickej záhrade.
Na prekladoch sa autorsky podieľali Alexander Halvoník, Aksinia Mihailova, Rose-Marie Francois, Ruth Speirs, Laura A. Wideburg, Rudiger Fischer, Milan Nikolič, Fadil Djevenica a Miroslava Vallová.
Slovenská poetka Dana Podracká je spisovateľkou a esejistkou. Vydala desať básnických zbierok. Publikácia vyšla pod názvom Kam si líha strom.
Na prekladoch sa autorsky podieľali Jana Boxberger, Marie-Christine Huber, Jeanine Baude, Viera a James Sutherland-Smith, Magdalena Sadlon, Miroslava Vallová a Stanislav Vallo.
Ako sa píše v úvodnej stati k spomínaným publikáciám: „CAPALEST chce byť svedectvom životodarného prekvapenia, ktoré dozaista zažíva básnické slovo pri stretnutí s napohľad nepreniknuteľnou paradigmou iného jazyka. Chce byť na výsosť kultúrnym pochopením nevyhnutnosti rôznosti ako prazákladu každého ľudského porozumenia“.
Tri ukážky v slovenčine:
Tiziana Colusso Sanskrit tela/preložila Miroslava Vallová/ I Tma, bubny, zvuk bleskovo sa šíri prívalom – tunel, ventily, v každom ohybe spomalenie a potom znovu ozlomkrk, vzdialený mrmlot, potom záblesky zhora, vertikálny prenos, dvere otvorené, dvere zavreté, špľachot, morzeovka DNA
II v jej tele viacej miest ako je tiel v mestách a horúčkovité činnosti v tme zákutí a dutín ktoré riadia to, čo žije, pokiaľ to žije a ešte aj potom, na chvíľu, s nechtami húževnato rastúcimi na rukách, čo už nie sú schopné škriabať a s vlasmi súcitne splývajúcimi pozdĺž studeného krku
III to bytie-tu podchvíľou stŕpajúce, prívaly energií neviditeľných ešte aj v mikroskope pretože sú časťou potenciálnej hmoty nerozmernej intuitívnej prúd pre-filozofického myslenia bunky odovzdávajúce ezoterické všeživotné impulzy ešte prv, než ich big-bang rozprášil na individuálne obaly vybavené ramenami alebo paprčami alebo konármi bytosti vypudené prapôvodnou hmotou do slepej diaspóry – a ešte potrvá nesmierna hmota aj keď posledný žijúci s tvarom a menom bude vyblednutou spomienkou, omrvinkami ničoty.
Dagnija Dreika Pri mesačnom svite/preložil Alexander Halvoník/ Všetko som zazrela v svojej sklenej guli pri mesačnom svite: ťahy tvojej tváre, zrelosť našu, zákruty pamäte. Svoj portrét striebristý...studený a jasný akoby štetec nabral farbu z bielej inovate. Všetko som videla za mesačnej noci: odblesky vo vode, vzdialené zvony.
Že sa zas škaredíš, že ti jazyk tŕpne, aj ti inovatie. Každý hrá svoju hru, viem to svätosväte. Pravidlá ovládam, no aj tak stále hrám. Hrám ďalej...hru o svojom skoroživote.
Za mesačných nocí hľadím do zrkadla-zrkadielka, polnoc sa prehupla, sama tu hliviem v polosvite. Mesiačik mi šepce, že dnes by bolo lepšie zatvoriť okienko.
Snímanie sochy diktátora
Iskry vybuchovali ako kokardy, keď ho pílili na tri časti, spútali do popruhov a naložili na vlečné člny najprv hlavu, potom korpus, nohy bez kolien
vypla som televízor a napustila vaňu, ale rieka vo mne splavovala ďalej; hľadala som v sebe smetisko akoby sa slepý démon dotkol trigónu a nanovo sa stvoril
z kriku robotníkov sa dalo vyrozumieť, že pohol prstom; báli sa, že sa nevrátia domov; niekedy sa dozvedáme o tom, kto sme, cez zločiny niekoho iného
spoznala by som ho, keby nanovo vstúpil? povedala by som nie?; naozaj je iba láska skrúteným hadom dozvedania sa kadiaľ vedie cesta?
rieka zabudnutia, vlievajúca sa do pamäti; dôkazom očisťovania môže byť len špina, ktorú treba očistiť, kým sa krajina zmení na nepoznanie. |
(dp)
Bližšie informácie: Tiziana Colusso Dagnija Dreika Dana Podracká