Papuša, cigánska poetka, vyobcovaná, šialená, geniálna, tragická. Čo iné,
ak nie toto, by malo pritiahnuť slovenského čitateľa k príbehu opisujúcemu
nezvyčajný ľudský osud? Možno ešte záujem o nepoznané, o to, čo je blízko,
a predsa ďaleko – o neosvojenú rómsku kultúru.
Pravdu o Papuši sa nikdy nedozvieme – stráca sa v rôznych verziách,
naráciách, ktoré si navzájom protirečia alebo sa dokonca vylučujú. A to aj
v spomienkach tých istých ľudí z rôznych období ich života.
Angelika Kuźniak, autorka knihy o poetke, sa preto rozhodla ukázať
Papušu najmä prostredníctvom toho, čo o sebe vravela ona sama. Vystavať
legendu o nej na jej vlastných slovách. A z príbehov o nej vytvoriť pestré
pozadie.
Papuša písala po rómsky i po poľsky. Po rómsky básne, ktoré do poľštiny
prekladal básnik Jerzy Ficowski, známy romista a tulák. Po poľsky listy,
ktoré adresovala Ficowskému a svojmu mentorovi – básnikovi Julianovi
Tuwimovi.
Učila sa v nich spoznávať rozdiely v dvoch kultúrach, ktoré nikdy nežili
spolu, hoci stáročia vedľa seba existovali. A „prekladať” ich z jedného
jazyka do druhého.
Ako sa neskôr ukázalo, bolo jej to osudné.
Hoci sa Papuša považovala za Rómku i za Poľku, poľština bola jej druhým
jazykom. Po poľsky písala s množstvom gramatických chýb, s fatamorga
nickou interpunkciou, ešte častejšie bez nej. Text nečlenila do odsekov
alebo významových celkov, písala od začiatku strany do konca v súvislom
rade, zväčša malými písmenami.
V poľštine vyznievala detsky, naivne, dakedy, keď prežívala návrat cho
roby, dokoca vyšinuto. Preskakovala z témy na tému, a to aj niekoľkokrát
v jednej vete. Škrtala, prepisovala.
Rozprávala spevavou poľštinou s východným akcentom, pričom pou
žívala množstvo metafor a zastaranej lexiky. Pri jej prekladaní mi neraz
pomohla náhoda – niektoré poľské slová, ktoré boli prakticky totožné so
slovenskými, nabrali už aj v slovenčine punc starosvetskosti.
Najdôležitejšie bolo vytvoriť idiolekt. Pretože Papuša bola naozaj svojská.
Ale taký, ktorý by svojou inakosťou nerobil z Papuše blázna ani ju príliš
neexotizoval. Rozhodol som sa vytvoriť ho posunom vo vetnej skladbe,
ktorý by zvýrazňoval „spevavosť” jej jazykového prejavu.
V písme bolo zasa treba vytvoriť systém pravopisných chýb, ktoré by
aspoň čiastočne odzrkadľovali úroveň Papušinho nepoznania – samozrejme,
nepoznania ortografie. Pre mňa osobne je to najspornejšia časť prekladu,
pretože slovenčina so svojím prevažne fonetickým zápisom neumožňuje
vytvárať také množstvo (zábavných) pravopisných chýb ako poľština.
Naviac, obe Papuše, hovorená (z nahrávok) i písaná (z listov), museli byť
v súlade, museli byť tou istou osobou. Aká bola Papuša vo svojom rodnom
jazyku – rómčine – netuším. Neviem po rómsky. Pravdepodobne trochu iná.
Istá nepreniknuteľnosť psychickej jednoty a osobnosti poetky vyjadrenej
v cudzom jazyku teda pridáva jej slovám preloženým do ďalšieho jazyka na
tajuplnosti.
Papuša pre nás asi navždy zostane záhadou. Legendou.
Tak, ako to sama chcela.
