Les

Les

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: 

„Strach dáva zlé okuliare.“ (Ján Johanides: Nepriestrelná žena)

Kto sa bojí, nech nechodí do lesa. Les je zákerné miesto plné nástrah. Opadané listy stromov, ktoré po nekonečnom nočnom daždi nabrali nádych lesklej šmykľavosti a posielajú turistov v protišmykovej obuvi k zemi. Vytŕčajúce korene storočných velikánov, ktorým stačí chvíľka nepozornosti, aby ťa zákerne prinútili pokloniť sa ich majestátnosti. Bahenné pôdy, ktoré sa zdali byť pevné, ale len čo ich človek zaťaží vlastnou váhou, majú ho, pevne ho držia v pästi a ťahajú ho do nepoznaných temných hlbín. Záhadné červené, modré, zelené či žlté plody košatých kríkov, ktoré priam kričia: „Ochutnaj ma!“ Zver, ktorá čaká, kým začuje šuchnutie ľudských krokov vo svojom revíri, aby zaútočila. Hoci občas má väčší strach ako ten bojko, čo napriek varovaniam išiel do lesa, musí mu dať najavo, že do tohto lesa jednoducho nepatrí. Dážď, vietor, krúpy, hromy, blesky. V zime sneh či lavína, v lete zubaté slnko, čo už nejednému spôsobilo nepríjemné popáleniny, nehovoriac o rozsiahlych požiaroch. A predsa do toho nemilosrdného lesa všetci stále chodia...

Človek je zvláštny tvor, večne zvedavý. Ruky mu podáva najmä to, čo nepozná. Lákavé pokušenie neznáma ho volalo už dávno, a tak šiel. Možno všetko zanechal, aby našiel niečo nové, niečo lepšie, niečo väčšie, aby sa stal niekým. Spoznal more, spoznal lúky, spoznal dediny, spoznal mestá, ale akosi mu to nestačilo. Musel ísť ďalej, vyššie. Namieril si to do hôr, až ho zastavil les. Les, ktorý sa stal všetkým tým, čo dúfal, že nikdy nestretne. Stal sa prekážkou v jeho ohromnom rozlete. Človek v ňom našiel tmu, ktorú predtým nepoznal, pasce, do ktorých spadol. Hneď zišiel z vyznačenej cesty. Stratil sa. Stromy boli príliš podobné, nevedel sa vrátiť. A začalo zapadať slnko. Tiene boli stále väčšie a on čoraz viac a viac stratený. Z jeho dobývania nových území, dosahovania vysokých cieľov s túžbou po obdive sa stal boj o prežitie. Les sa mu stal súperom, s ktorým musel bojovať. Veľmi silným súperom, nepredvídateľným. Človek nevedel, z ktorej strany protivník zaútočí mocnými čeľusťami, dokonca ani čo ho čaká, ak zájde za najbližší kopec. Človeka zaťažila vlastná neschopnosť zvíťaziť nad ním. Kdesi v svojej hĺbke pocítil bezradnosť a slabosť, zmes smútku, neistoty, možno beznádeje. Pocítil strach. Les sa mu stal neznámou, ktorú sa neodvážil preskúmať. Až sa z boja s lesom stal boj so sebou samým.

Každý dúfa, že nezájde tak ďaleko. Pevne sa drží toho, čo ho učili, hlavne nezísť z vyznačenej cesty, držať sa miest, kde je bezpečne, nekráčať po útesoch, nerobiť chyby, nerozprávať sa s cudzími. Strach ťa chráni pred nebezpečenstvom, núti ťa mať oči na stopkách, do neznáma radšej nestrkať nos. Možno je lepšie žiť v klamstve ako čeliť hrôzostrašnej pravde. Radšej dnes zostať doma, čo ak ma v lese čaká pohroma? Nie som na ňu pripravená. Ibaže obozretnosť často prináša samotu, samota smútok a smútok temnotu.

Človek je zvláštny tvor, chce mať stále moc pevne vo svojich rukách. Túži byť na všetko pripravený. Chce písať vlastný príbeh a už pri prvom slove svojho románu chce poznať koniec. Neprijíma nepríjemné zvraty, problém má vyriešený ešte predtým, než sa s ním stretne, cestu si naplánoval bez prekážok. Možno si sem-tam nejakú prekážku dovolí, aby vyzeral silný, keď ju prekoná, ale iba takú, na ktorú má riešenie. Chce všetko vedieť, aby ho nič neprekvapilo. Bojí sa, že ďalšia neočakávaná udalosť mu môže byť osudová. Preto neustále plánuje, strachuje sa a prerátava. Avšak vždy sa nájde niečo, čo zabudol pripočítať.

Aj ten najskúsenejší turista s batohom, v ktorom má skrytý celý svoj svet, s výbavou do dažďa, vetra i slnečných dní, občas zájde ďalej, než plánoval – do neznáma, ktoré mu naháňa strach. Zrazu nemá dostatok jedla, vody, oblečenia, premokol mu pršiplášť, ušpinil si nohavice, má deravé topánky, nemá signál na telefóne a svoju trasu už nevie nájsť ani na mape. Takýto obrat v deji svojho života nečakal, odrazu to vôbec nemá pod kontrolou. Zlyhal. V beznádeji si sadne na kameň, vyčerpaný, zničený, so slzami na krajíčku a počas tmavého večera čaká, čo s ním bude. Keby si vtedy len uvedomil, že je načase do mapy dokresliť nový chodníček. Keby vedel, že kde staré plány končia, nové skúsenosti začínajú. Keby pochopil, že má šancu po páde začať znova, že nikdy nie je neskoro. Keby mu napadlo, že teraz je čas pustiť sa seba a žiť, že stále má nádej. Keby vtedy uveril, že sa chybami učí, a preto by mal stále padať a vstávať, a padať a vstávať...

Človek je zvláštny tvor, bojí sa dokonca i strachu samotného. Myseľ má často pohltenú myšlienkami začínajúcimi slovami „Čo ak“. Čo ak zase spadnem? Čo ak sa zase stratím? A sám sebe bráni vyjsť z úkrytu, ktorý si v lese našiel. Čím viac sa skrýva, tým viac sa stráca. Mení svoju tvár, chce zapadnúť, nasadzuje si masky, aby získal svet, no získava iba falošné priateľstvá a stále väčšiu prázdnotu v srdci. Brány do duše si zastiera okuliarmi, už ani sám nevie, kým je, nechal sa zmeniť lesom. A keď sa konečne odhodlá zhodiť masky z tváre, zaplavia ho ešte otravnejšie myšlienky: Keď naberiem odvahu, určite stratím to, čo som tak dlho budoval. Uväznený v samote sa bojí straty svetského bohatstva, zatiaľ čo prázdne vnútro vypĺňa obavami. V hĺbke duše aj tuší, že sa nemusí báť, ale sám sebe nedovolí postaviť sa lesu. A tak zostáva na mieste, topiaci sa vo vlastnom strachu, ktorý sa tak zmocnil jeho srdca, že sa už bojí aj odvahy.

Vraví sa, že strach má veľké oči, ale čo ak len nosí veľké okuliare? S úškrnom ich ponúka všetkým, ktorí zablúdia. Nasadzuje ich v podobe pochybností a neistoty. Dusí nimi sny a mysle drží pri zemi, aby nesnívali. Ničia ľudskosť, robia z ľudí len telá. Bránia vidieť svetlo, cítiť nádej, naberať odvahu. Zveličujú obrysy, zrýchľujú tep, skrývajú pravdu, aby človek blúdil v tme, neistote a uveril klamstvu. Znemožňujú vidieť, že v lese sa už dávno rozvidnilo a chodník je opäť jasný. Jednoducho si ich zlož z očí. Neprší. Nefúka. Teraz už vidíš cestu, už vidíš smer.

Človek je zvláštny tvor, zrazu cíti slobodu. Konečne pochopil, že strach má len takú moc, akú mu sám dá. Už vie, že tu nie je na to, aby sa prispôsobil lesu. Je tu na to, aby v lese vynikol, aby bol iný než okolité stromy. Aby jeho srdce žiarilo, milovalo, bilo. Aby žil.

Kto sa bojí, nech nechodí do lesa. Alebo nech si zloží okuliare a odvážnym krokom vykročí rovno do hory.

__________________________________________________________________________________________

Esej hodnotí literárna vedkyňa Eva Urbanová:

Kamila Líšková sa rozhodla situovať svoje uvažovanie na konkrétne miesto. S obrazom lesa ale pracuje ako so synekdochou – les tu zastupuje ľudské vnútro. Je zrkadlom jeho zákutí, v ktorom sa človek túla, ale do ktorého sa zároveň bojí vstúpiť. Sama o sebe je takto prezentovaná myšlienka zaujímavá. Autorka ju umocňuje aj ľudovou múdrosťou – kto sa bojí, nech nejde do lesa. Využíva ironický modus, keď prezentuje les ako strašiak, čím efektne ukazuje zrejmé – všetko závisí od nášho myslenia a fantázie. Ak sa rozhodneme báť sa, tak sa budeme báť. Zdroj strachu je v nás samotných. Oceňujem vyváženosť obrazného a, povedzme, poučujúceho v danej eseji. Mám na mysli najmä jemné nuansovanie výpovede, keď sa plynulo prechádza od vecného opisu k lyrizácii: „Ruky mu podáva najmä to, čo nepozná.“ Takto využíva aj figúry opakovania – fráza „človek je zvláštny tvor“ esej nielen sceľuje a pútavo graduje, ale umožňuje jej autorke roztvárať ďalšie úvahy. Dovolí si aj krátke anekdotické odbočky – „príbeh“ zúfalého turistu, ktorý si neuvedomuje, že mapy sveta drží v rukách.

Zároveň je esej napísaná s istým priznaným odstupom, keďže autorka formuluje svoje výpovede ako názory o človeku ako takom, nie o sebe samej. Vytvára sa tak esteticky účinné napätie medzi objektívnym a subjektívnym, ktoré zastupuje práve spomínaný metaforický jazyk. Zaujala ma tiež pointa eseje, ktorá dokazuje, že autorka má celú „kostru“ textu pevne v rukách. Pochopila som ju tak, že les nie je len ornamentom či kulisou, ktoré pomáhajú autorke demonštrovať svoje názory na strach v živote človeka, ale vstup do lesa sa prezentuje ako nahliadnutie do svojho ja, postaviť sa lesu znamená postaviť sa sebe, stačí sa len odhodlať, zložiť si okuliare. Práve toto pokladám za originálny významový presah eseje.

Video z vyhodnotenia súťaže nájdete na našom Youtube:

Autorkou vizuálu súťaže Esej Jána Johanidesa je ilustrátorka Kristína Soboň