Mali liptovskí kati veľa práce?

Miroslav Nemec: Od zločinu k trestu. Vývoj stoličného súdnictva na Liptove v 18. storočí

Ružomberok: Society for Human Studies, 2019 

Kriminalita sa dlho vyhýbala hľadáčiku historikov. Od vzniku vedeckej historiografie v 19. storočí dominovali výskumu politické dejiny a vraždy. Krádeže a znásilnenia boli zaujímavé, len ak sa dotýkali panovníkov či vojvodcov. Obrat k radikálnejšiemu antropologickému výskumu nastal až v priebehu minulého storočia. Zaslúžili sa o to najmä francúzski historici – známa je tzv. Škola Annales. Vedecký prístup k analýze fenoménu kriminality a disciplinizácie obyvateľstva však zrejme najväčšmi ovplyvnili práce iného francúzskeho autora, Michela Foucaulta (napr. Dozerať a trestať).

Historici na Slovensku

Obrat v slovenskom prostredí však prinieslo až minulé desaťročie. Prispela k tomu aj znovunadobudnutá možnosť našich historikov zapojiť sa do celoeurópskej či celosvetovej akademickej spolupráce, ktorej inšpiratívny potenciál radikálne prekračuje možnosti ideologicky zafarbenej uzavretej spoločnosti. Čitateľ tak dnes môže siahnuť hneď po viacerých tituloch od Tünde Lengyelovej, Diany Duchoňovej, Michala Duchoňa, Blanky Szeghyovej a najnovšie aj od Richarda Papáča či Miroslava Nemca. Relevantný je aj predpoklad, že historických prác s podobným tematickým zameraním bude na slovenskom knižnom trhu pribúdať, keďže otázkam dejín súdnej praxe a trestných činov sa venuje dokonca niekoľko mladých slovenských historikov.

Jánošíkova éra

Kniha Od zločinu k trestu vychádza z autorovej dizertačnej práce a venuje pozornosť obom z vyššie uvedených fenoménov. Zatiaľ čo v prvej časti čitateľ prechádza dejinami stoličného súdnictva s prihliadnutím na pomery v Liptovskej stolici, druhá časť sa špecifickejšie venuje kriminalite, deleniu trestných činov, spôsobu ich dokazovania či formám trestu. Výskumný rámec je ohraničený geograficky – Liptovská stolica aj chronologicky – 18. storočie. Práve v tomto období pobehoval po lesoch a lúkach Liptovskej stolice aj najslávnejší slovenský zbojník Juraj Jánošík. Nemec, pochopiteľne, tento mýtizovaný fakt nemohol vo svojom texte obísť, pristupuje však k nemu rigorózne vedecky a na základe poctivého archívneho výskumu. Dokazuje, že Jánošíkova družina sa v skutočnosti v ničom neodlišovala od mnohých iných, ktoré v rovnakom čase brázdili stoličné územie. Krátky, ale o to interesantnejší príbeh mala napríklad aj družina Michala Mlynarčíka, prezývaného Vlk, ktorá lúpila aj v susednom Poľsku, kde okradla istého gazdu Folfasa. Lup si však zbojníci dlho neužili: „Čoskoro bol zatknutý aj samotný Mlynarčík. Odsúdili ho na trest smrti lámaním na kolese.“ (s. 119) Zaujímavou charakteristikou daného regiónu (aj keď v severouhorských stoliciach išlo o pomerne bežnú prax) bolo používanie kultúrnej slovenčiny, ktorá sa pre postavenie jazyka jednoduchého ľudu dostala aj do súdnych zápisov a protokolov z výsluchov jednotlivých svedkov. Nemec mnoho z nich cituje a dáva tak čitateľovi nahliadnuť do variabilnej podoby lokálneho jazyka.

Odsúdenie len s dôkazmi

Súčasná spoločnosť zvykne na vyšetrovacie techniky a súdnu prax minulosti nazerať s istým generalizujúcim dešpektom. Istotne, nasadenie španielskej čižmy v snahe získať priznanie alebo trest smrti vykonaný lámaním na kole by v humanistických podmienkach 21. storočia skutočne neobstál. Nemec však tento obraz mierne napráva: „Už od stredoveku sa zaužívalo, že obvinený mohol byť odsúdený len na základe priamych dôkazov.“ (s. 80)

Mučenie sa síce považovalo za legitímny spôsob získania priznania, sudcov však ani zďaleka nemožno vnímať ako tých, ktorí bez mihnutia oka posielali ľudí na šibenicu. Ako uvádza Nemec, dokonca aj v prípade odsúdenia často opomínali literu zákona a v záujme páchateľa nariaďovali inú formu trestu: „sudcovia sa pri vynášaní rozsudkov ich presného znenia [zákonov] pridržiavali len málokedy. Ak by tak totiž robili, v stolici by sa vykonalo omnoho viac popráv.“ (s. 62) Liptovskí kati, ktorých si stolica zvykla väčšinu storočia vypožičiavať, resp. ktorí zvykli slúžiť na viacerých miestach, sa na nedostatok práce sťažovať nemohli; väčšmi sa však venovali mučeniu či opatere uväznených, než samotným popravám.

Ak už naozaj došlo na vykonanie rozsudku smrti, Liptovská stolica si v ničom nezadala s dnešnými umeleckými stvárneniami, plnými násilia a hrôzy. Napríklad Pavel Vrtich, obvinený z opakovaného pohlavného styku s niekoľkými kobylami, unikol v júni 1760 upáleniu na hranici len úplným priznaním. Vďaka tomu bol najprv sťatý a až následne bolo jeho mŕtve telo spoločne s pobitými inkriminovanými kobylami spálené. Upálenie sa totiž vtedy vnímalo ako „očisťujúci trest, keď sa spoločnosť snaží očistiť od osoby previnilca a aj jeho skutku tým, že ho úplne vymaže z povrchu zemského.“ (s. 103)

Metodologická výzva do budúcna

Vyššie uvedené citáty pravdivo odhaľujú charakter knihy, ktorá stimuluje fascináciu zločinom. Možno je na škodu veci, že Nemec neprekročil tieň archívnych dokumentov (pochvalne treba uznať, že ich spracoval enormné množstvo) a vyššie spomínané kultúrno-antropologické prístupy k historickému výskumu nevyužil naplno.

Len jediný raz je v knihe citovaný Foucault, rovnako marginálne sú reflektované aj práce českej historičky Daniely Tinkovej, ktorá je v česko-slovenskom jazykovom priestore zrejme najfundovanejšou odborníčkou na sociálno-antropologické bádanie fenoménu kriminality v ranom novoveku. Texty iných historikov a historičiek, ktoré mohli byť inšpiráciou pre inovatívny pohľad za prameň (slovami Marca Blocha nazerajúce na to, čo historický prameň pôvodne nechcel povedať), zostali rovnako nevyužité. Téma disciplinizácie obyvateľstva pritom ponúka celý diapazón rôznych atribútov, ktoré by mohli byť predmetom komplexnejšieho exkurzu.

Potenciál autora

Na druhej strane, autor si sám zvolil cieľ spracovať dejiny stoličného súdnictva a kriminality ad fontes a naplnil ho na úrovni, ktorej výsledkom je historický titul, prekypujúci novými poznatkami. Už to samo osebe je úctyhodný výkon. Ako svedčia aj komentáre od recenzentov práce, kniha Miroslava Nemca je veľkým prínosom a vypĺňa doterajšie biele miesta regionálnych dejín. Po uskutočnení takéhoto dôkladného a poctivého základného výskumu sa možno autor v budúcnosti zameria aj na uvedené sociálne či antropologické kvality danej témy. Potenciál i znalosti na to určite má a na čitateľa by tak čakala hádam ešte interesantnejšia nadstavba ku kvalitne položeným základom. Práve za tie totiž možno monografiu Od zločinu k trestu bezpochyby označiť.

Mgr. Miroslav Nemec, PhD. (1988)

Historik a publicista. Výskumu kriminality v 18. storočí sa venuje už viac ako desaťročie. Má za sebou viacero vedeckých štúdií a konferenčných výstupov doma aj v zahraničí. Je zostavovateľom zborníka vedeckých príspevkov Zbojníctvo na Slovensku.

Oliver Zajac

Historik a publicista, pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave.