Chýba mi to. V Liga pasáži zostal len prázdny vietor s kvetinárstvom, ktoré je tam už asi od stredoveku... A to ešte nedávno, keď som svišťal mojím obľúbeným dopravným prostriedkom do roboty, to bolo rečí typu: „Kam sa trepeš s tým bicyklom...“ Boli to ľudia, ktorí sa zľakli prudkého pohybu, keď v ľahkom zadumaní kráčali z kníhkupectva Modul s čerstvou knihou pichnutou pod pazuchou. Dnes tam už nechodia, kníhkupectvo zaniklo a s ním aj atmosféra miesta. Chýbajú mi títo skvelí ľudia bez ohľadu na moje cyklo provokácie, pretože boli pre mňa drobnou rannou istotou, že knihy sa kupujú a čítajú... A tak sa predieram radmi turistov s vypúlenými foťákmi popred výklady s fejkami aj honosnými značkami... Nikde však nevidím transparent, no dobre, malý protest, či aspoň diskusiu: kultúrny úsmev Bratislavy má vyrazený zub, ale čo, knihy nevedia ani spievať, tancovať, predviesť sa, ako ich medializovať? Ony vedia hovoriť iba cez nás. A to je to najhoršie, teda v danom prípade, lebo momentálne cez nás mlčia. A ako je to u vás, vo vašom meste, vo vašom regióne? Uznávam, kníhkupectvá sú takisto firmy, takisto musia zarábať, aby existovali, ale, nespochybniteľne, majú aj funkciu kultúrneho stánku, iste väčšiu ako štúdiá nechtového dizajnu. A preto mi kníhkupectvo v pasáži chýba, a chcem o tom aspoň týmto spôsobom nemlčať. Viem, o čom hovorím, aj Knižná revue je vlastne takým kníhkupectvom, papierovým, a som rád, že je ešte natoľko veľkodušná, že v tomto čísle môže tu vľavo propagovať aj elektronické kníhkupectvá, že tu máme v ponuke Petra Karpinského, a v strede novín osemdesiat kníh a nájdete tu komiksy, biografie i jazykovedu. Pestré. Chýbalo by to niekomu?
