Vyhľadávanie
Víťazný text stredoškolskej súťaže Esej Jána Johanidesa 2020 z pera Šimona Kéryho môžeme čítať v niekoľkých rovinách.
Je to predovšetkým sebavedomá – avšak bez štipky arogancie – kritika súčasného stavu školstva vyslovená niekým, komu sa práve končí dvanásťročný pobyt v slovenských školách. Od zastaraného systému výučby, cez neaktuálny obsah, netvorivý a neempatický prístup vyučujúcich až po možno najzávažnejší nedostatok, budovanie rivality namiesto spolupráce – to všetko pre žiakov a študentov robí zo školskej ustanovizne nemilované miesto a z vyučovania zdroj trápenia s pochopiteľným vplyvom na ich život.
Víťaznú esej môžeme čítať aj ako manifest generácie Z, stratenej generácie narodenej do sveta, ktorý veľa sľuboval, no novým generáciám ponúka len zmätok a bezperspektívnosť. „Prečo sa aj moja generácia cíti stratená?“ pýta sa autor.
Napokon sa na esej Šimona Kéryho môžeme pozrieť ako na osobnú výpoveď človeka, ktorý sa elegantne usiluje udržať odstup a zostať nad vecou, no napokon pripustí, že je v úzkych a hľadá východisko: „...predkladám len prosbu, aby nám niekto pomohol našu situáciu vyriešiť.“
Autor jasne formuluje svoje myšlienky, ktoré logicky nadväzujú, text je zovretý, bez zbytočných digresií, elegantný, živý a obrazný. Vety sú zľahka rytmizované a tento rytmus, spolu s umne stupňovaným obsahom, vyvolávajú napätie stúpajúce až k záverečným vyjadreniam.
Miroslava Vallová, riaditeľka LIC
