Medzi zázračnom a realitou

Prvé poviedky Gabriela Garcíu Márqueza som čítal niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia v časopise Světová literatura. Pamätám si najmä na poviedku o starom unavenom anjelovi, ktorý rovno z neba pristál na dvore dedinčana na kolumbijskom vidieku. Zjavenie tohto anjela bolo pre mňa rovnako ohurujúce ako zjavenie jeho autora. Priletel Boží posol. A opakovane som to zažíval aj pri všetkých ostatných knihách GGM, ktoré u nás postupne začali vychádzať, či už išlo o poviedky, alebo romány, počnúc najznámejším dielom Sto rokov samoty, no takisto pri knihách ako sú Plukovníkovi nemá kto písať, Kronika vopred ohlásenej smrti, Patriarchova jeseň, Láska v čase cholery a ďalšie. Zo stoviek či tisícok kníh, ktoré som v živote prečítal, viem spamäti odcitovať iba jednu vetu. Tá znie: „Plukovník Aureliano Buendía vyvolal tridsaťdva ozbrojených povstaní a vo všetkých bol porazený.“ Práve z takýchto, pre mňa epochálnych viet, sú stvorené všetky knihy Gabriela Garcíu Márqueza. A či ovplyvnil moju tvorbu? Prieči sa mi citovať čokoľvek z vlastných textov, no zdá sa mi, ba je to takmer isté, že napríklad historku o šaštínskom hríbarovi, ktorý raz našiel 70 dubákov, z čoho bolo 71 červavých, by som bez čítania Márquezových kníh nikdy nenapísal.

Dušan Dušek

*

Po prvýkrát v živote som – vďaka magickému realizmu – sledovala žiariaci vlak, ktorý za zjavil, závratnou rýchlosťou sa priblížil a za obrovského rachotu vyplnil celý literárny priestor. Zdalo sa, že ten vlak nikdy neprejde. Lenže prešiel. Prešiel a vidno z neho už len koncové svetlá. A môj pohľad na Gabriela Garcíu Márqueza je neoriginálnym kopírovaním úžasu nad príchodom magického realizmu, obdivom nad jeho trvaním a zrazu akýmsi divným pocitom – ak ostaneme pri metafore vlaku – že som sa ním nechala ohlušiť natoľko, až som roky nepočúvala iné typy literatúry. Keď si dnes spomeniem na Márquezove knihy, uvedomujem si oveľa viac svoje pocity z čítania než autora samotného. Či to tak má byť, neviem. Počas covidu, pretože bol zrazu čas, som sa k románu Sto rokov samoty vrátila. Chcela som si oživiť ten minulý zážitok, to nadšenie, tú dovtedy takmer nepoznanú eufóriu, keď som si stránky čítala viackrát len preto, aby som predĺžila rozkoš z textu. Teraz sa však nestalo (takmer) nič. Akoby som čítala inú knihu. Už to bola len veľmi dobrá kniha, jedna z veľmi dobrých kníh, ale bez tej absolútnej, oddanej čitateľskej blaženosti. Knižku som odložila po tridsiatich stranách. Nielen Márqueza, ale celý magický realizmus si chcem pamätať tak, ako som tie knihy čítala v ranej dospelosti. A zásluhou Gabriela Garcíu Márqueza už viem, čo to znamená neopakovateľný čitateľský zážitok. Žiaľ.

Daniela Kapitáňová

*

Gabriel García Márquez je pre mňa súčasťou literárne rozsiahlej magickej Južnej Ameriky. Rád porovnávam autorov z nejakej konkrétnej oblasti a napriek rozmanitosti tohto kontinentu sa prózy jednotlivých štátov často stretajú práve v tom príjemne desivom rozbíjaní reality. Márquez mi tam zapadol najmä svojimi poviedkami.

Najviac mám zapamätanú jednu, kde sa hlavný hrdina v sne stretá s akousi ženou, veľmi si rozumejú a dohodnú sa, že v realite sa pokúsia vzájomne sa nájsť. Vymyslia si na to zaujímavý spôsob. Píšu na rôzne miesta odkaz: Oči modrého psa. Napríklad na stenu alebo na servítky v reštaurácii. V rámci čitateľskej komunity to môže byť výborný spôsob na zoznámenie aj dnes, len asi k tomu treba pripísať aj telefónne číslo. Lebo načo by vám bol servítok s podivným nápisom, ak by ste sa nevedeli dopátrať toho osamelého človeka, ktorý na ňom odkaz nechal. Čudujem sa, že som tento nápis ešte nikdy nezazrel niekde na stene v rámci takzvanej mestskej poézie. Zrejme to budem musieť vziať na seba. Trochu sa desím predstavy policajtovej ruky na mojom ramene, ale čo človek pre literatúru nespraví. Berte to ako verejný prísľub mojej budúcej rebélie. Je však dosť možné, že tá poviedka je úplne o inom.

Juhoamerické prózy sú ako pohyblivé močiare na okraji dažďového pralesa a v čase sa môžu meniť. Je to dávno, čo som ju čítal. Odvtedy sa v nej mohlo udiať mnoho ďalších vecí. Ak sa mám vyjadriť aj k vplyvu Márqueza na moje vlastné prózy, ťažko povedať. Som toho názoru, že človek takéto záležitosti nemá pod kontrolou a nemôže plne veriť svojmu úsudku. Ale od Panamy k Ohňovej zemi je všetko prepojené rozsiahlym komplikovaným, ale živým a funkčným podhubím, ktoré spája Kolumbijčana Márqueza určite aj s Argentíncami Borgesom a Cortázarom. A ak ma neovplyvnili tí, tak potom nikto.

Lukáš Cabala

*

Svoju vlajkovú loď, Majstra a Margarétu, písal Bulgakov dvadsaťdva rokov, Márquez Sto rokov samoty len dva roky a Hemingway jednu zo svojich noviel údajne len tak spakruky na pošte. Neviem, do akej miery ma Gabriel García Márquez ovplyvnil ako autorku, ale pamätám si, kedy ma našiel ako mladú, takmer detskú čitateľku, nepripravenú na kolumbijské samozrejmosti, akou je napríklad syr v horkej čokoláde.

Tiež som o šesťdesiatych rokoch počúvala od mala, „škoda, že si to nezažila, to boli časy“. Aj Márquez v mnohých rozhovoroch pripomína čas, ktorý si spätne uvedomoval. Možno to bol ten magický čas, ktorý priniesol novátorské a neopakovateľné fenomény, a mal šťastie, bol pri tom. Toľko mýtov a bizarností ako o ňom som nečítala vari o nikom inom, ale možno to bola pravda. Možno sa naozaj zatvoril v izbe len s cigaretami a dva roky búšil do stroja, trhal, krčil, prepisoval, jedol málo, pil striedmo. Možno naozaj nemali na elektrinu, na klávesnicu mu svietila sviečka a peniaze na jedlo si aj so svojou Mercedes a deťmi požičiavali od priateľov.

Je mi blízka dichotómia, v ktorej sa svet jeho babičky a deda prepletá v jednom vrkoči ako dokonalá rieka. Márqueza vychovávali starí rodičia a zatiaľ čo ona bola pravdepodobne jednoduchá žena plná fantázií, jemnocitu a ženských láskavostí, on bol plukovníkom, mužom poriadku a disciplíny. Ich vnuk písal o realite spôsobom, ktorý je dodnes neprekonaný, a tak ako Aureliano Buendía čelí v úvode románu popravčej čate, aj ja som po prvých stranách čelila pokušeniu vykašľať sa na to a odložiť knihu na čas, kým do nej dorastiem. Ale neodložila. V určitom veku, a asi predčasne, som potrebovala prečítať všetky dôležité knihy, jednu za druhou, od Rybakova cez Kerouaca, Viana, Camusa a tak ďalej – a pravdaže, Márqueza. Mnohé tituly sa nedali zohnať, a tak si pamätám na chvíľu, ako stojím v uličke medzi regálmi kníh v prievidzskej knižnici a konečne držím ošúchaných Sto rokov samoty. Tak ako ma nesmierne bavil Remarque a Camus, z celkom iného konca priplával z Cartageny tento chlapík. Zvláštny, eklektický štýl ma nútil k viac ako stopercentnej pozornosti, fascinovalo ma všetko to názvoslovie a v jednej zo svojich vlastných próz sa o mnoho rokov neskôr odvolávam na meno Remedios. Možno byť v tomto čase aktívnym tvorcom akéhokoľvek obsahu bez toho, aby sa o nás neobtierali dozvuky a usadeniny toho, čo vtedy nazvali magický realizmus? Potom som prečítala aj iné jeho knižky, ale Sto rokov samoty bola len jedna. Toľko generácií jednej rodiny a predsa toľko osamelosti. Ak by som si chcela zobrať čosi, ba možno ak som vedome či podvedome prijala niečo z jeho písania, je to oscilácia medzi zázračnom a realitou. Vraj opisoval len to, čo dôverne poznal. Niečo absolútne nepravdepodobné podal ako fakt. Ak teda skutočne len prepisoval fantázie svojej starej mamy, urobil to excelentne, pretože je zjavné, že tomu všetkému uveril. A ja tiež.

Vanda Rozenbergová

Zdroj: Harry Ransom Center, The University of Texas