Medzigeneračný dialóg, interaktivita a prepracovaný knižný dizajn

Medzigeneračný dialóg nachádzame často pri tematizovaní spolužitia viacerých generácií (detí, rodičov, starých rodičov či iných starších príbuzných). Konfrontácia súčasného sveta detí so svetom ich predkov sa vo viacerých knižných tituloch javí ako podstatný aspekt budovania príbehu, hoci v máloktorom z nich figuruje ako centrálny motív. Hravé, originálne a harmonizujúce poslanie starých rodičov nachádzame v próze Túlavý braček Tone Revajovej či v próze Aha! Ja už viem! Jany Bodnárovej. Komplikovanejší až problematický vzťah starých mám a vnukov humorne aj vážne tematizuje v knihe O2H tohto leta Zuzana Líšková. V príbehu Juraja Raýmana Hon na tučniaka zasa zohrávajú dôležitú úlohu v záchranárskej misii osemročného Lea traja dôchodcovia – dobrodruhovia. Záujem detí – školákov o obyvateľov domova sociálnych služieb za bránami kaštieľa veľmi citlivo a presvedčivo tematizuje v próze Kam zmizol môj brat? aj Marta Hlušíková. Zuzana Csontosová vo Fantastických prázdninách takisto prináša do príbehu ozvláštňujúcu fantastickú postavu zosnulého strýka Alojza, ktorý je schopný preniesť detské postavy do minulosti a priblížiť im kultúru predkov.

Ďalším podstatným znakom viacerých hodnotených kníh je ich interaktívny potenciál. Tento trend je v tvorbe pre deti a mládež veľmi progresívny, pretože vytvára vhodné podmienky na konštruktívny mimotextový dialóg. Medzi najpodnetnejšie knihy, ktoré priamo formulujú diskusné témy a pomáhajú detskému čitateľovi uchopiť svet v jeho komplexnosti, patria predovšetkým knihy Zuzany Belkovej Kto sú ľudia? a Michala Hvoreckého Lebopreto. Architektúra Matúša Dullu ako jeden z najvýznamnejších minuloročných reprezentantov literatúry faktu pre mládež má aj vďaka narativizovaným pasážam, v ktorých autor priamo oslovuje čitateľa, výrazný interaktívny potenciál. Doslovné vtiahnutie (imerziu) do priestoru príbehu (digitálneho sveta) podnecujú fluoreskujúce ilustrácie Evy Škandíkovej v knihe Terezy Oľhovej Agáta, kde si? Väčšiu mieru zaangažovanosti na príbehu môže v knihe Martiny Juhászovej Glória vo veľkom meste vyprovokovať úloha pre detského čitateľa na prednej predsádke: hľadať na každej dvojstrane (s výnimkou jedinej) modrého plyšového zajaca – obľúbenú hračku hlavnej postavy.

Atribúty spomínaných kníh, ako aj mnohých ďalších z minuloročnej produkcie, do veľkej miery podporujú aj výtvarné spracovania. Aj vďaka tomu, že sa na slovenskom knižnom trhu v posledných rokoch etablovalo viacero kvalitných vydavateľstiev (alebo známe vydavateľstvá vytvorili špeciálne edície kníh pre deti a mládež), mnohé publikácie predstavujú aj zaujímavé výtvarné artefakty, a to sa netýka iba tzv. obrázkových kníh. Originálne výtvarné spracovanie a knižný dizajn sú neoddeliteľnou súčasťou mnohých minuloročných knižných titulov.

Spoločenská próza pre deti

Spoločenská próza pre deti býva v oblasti pôvodnej tvorby zastúpená (kvantitatívne aj kvalitatívne) dlhodobo najvýraznejšie. Tento trend sa potvrdil aj minulý rok, hoci sa zároveň ukazuje, že klasické narácie, reflektujúce život súčasných detí a referujúce k detskému svetu, bývajú často „kontaminované“ prvkami iných žánrov (napr. literatúry faktu, fantasy, príp. inštruktívnej literatúry alebo aj autorskej rozprávky). 

Schopnosť majstrovsky narábať so slovom a presvedčivo zachytávať vzájomné vzťahy medzi detskými postavami a ich dospelými príbuznými (rodičmi či starými rodičmi) už roky potvrdzuje autorka Toňa Revajová. Jej próza Túlavý braček (Trio Publishing, il. Vladimír Král) prináša príbeh jednej rodiny, v ktorej spolunažívajú dve sestry dvojičky – Danielka a Ninka – so svojím mladším bratom, škôlkarom Andrejom. Andy (ako o sebe sám niekedy hovorí) sa rád skrýva a teší sa, keď ho všetci hľadajú. Čaro tohto príbehu vyplýva aj z autorkinej schopnosti autenticky zachytávať dynamiku rodinných vzťahov, pričom deťom ani dospelým nechýba hravý nadhľad a zmysel pre humor. Každodenné malé dobrodružstvá troch súrodencov (napríklad návšteva vodáckej osady, návšteva rozhlasu, Andrejove cyklistické pokusy, vianočné prípravy) majú vždy aj primeranú odozvu u dospelých (rodičov i  starých rodičov). Tí deťom poskytujú bezpečný priestor a harmonický domov. To potvrdzujú aj záverečné slová príbehu v nevyslovenej Andrejovej myšlienke: „Možno sa niekedy zatúlame. To sa môže stať každému. Ale potom sa určite vrátime domov.“ (s. 95)

Do podobne priaznivej rodinnej atmosféry je zasadená aj ďalšia vydarená próza s názvom Kam zmizol môj brat? autorky Marty Hlušíkovej (Slovart, il. Alexandra Just).Cez prizmu priamej narátorky Laury autorka pokračuje v rozprávaní, ktoré sa začalo prózou Modré srdce s kečupovým fľakom (2021). V tomto príbehu má Laura dvanásť rokov, na prahu puberty si uvedomuje hodnoty korektných medziľudských vzťahov, čo sa výrazne odráža aj v jej empatickej komunikácii s mladším bratom Tomášom, spolužiakmi, kamarátmi, rodičmi i učiteľmi. Tematizované školské prostredie, hodnoty priateľstva a rodiny – ako na to v súvislosti s prvou knihou upozorňuje Dávid Dziak (2022, Knižná revue 32/7-8, s. 64) – sú v tejto próze rozšírené o ďalšie aspekty. Ide najmä o spoločensky závažnú tému pandémie a konšpiračných postojov k očkovaniu (zosobnených najmä v postave susedky antivaxerky), ako aj problém života starých ľudí v domovoch sociálnych služieb. Marta Hlušíková zároveň výborne narába so slovom, funkčne do textu zaraďuje aj expresivitu (napr. v podobe internetovej komunikácie detských postáv) a problémové témy komponuje do rozprávania prirodzene, ako súčasť dnešného sveta detí aj dospelých.

Korektné rodinné vzťahy, spolužitie viacerých generácií, empatická komunikácia a nevšedný pohľad na každodenný život sú nosnými motívmi aj prózy Jany Bodnárovej s nezvyčajným názvom Aha! Ja už viem! (Prefekt, il. Lucia Žatkuliaková). Toto zvolanie patrí hlavnej postave príbehu – škôlkarke Lei. Lea žije v harmonickej rodine s mamou, otcom, starou mamou a neskôr aj novonarodeným bračekom Dankom a vždy, keď natrafí na nejakú nezvyčajnú situáciu alebo nečakaný problém, usiluje sa ho vyriešiť po svojom. Tak sa napríklad emocionálne vyrovnáva s príchodom bračeka, ale najmä s prísnymi karanténnymi obmedzeniami počas pandémie koronavírusu. Hrdinky detských kníh Jany Bodnárovej sú vždy modelované ako vnímavé, bystré a empatické bytosti. Na tento aspekt upozorňuje aj recenzentka Lucia Panáčková (2022, Knižná revue 32/5, s. 29), keď hovorí o Lei ako o hravom dieťati, ktoré „hľadá, skúma a nachádza, mýli sa, no aj napráva, v dobrodružstve poznania je odvážna a v kontexte celého príbehu najmä emocionálna a empatická.“

Veronike Šikulovej sa v próze s príznačným názvom Zelená pošta (Slovart, il. Oksana Paliy) podarilo veľmi presvedčivým spôsobom zobraziť život človeka ako súčasti kultúrneho, sociálneho a predovšetkým prírodného spoločenstva. Príbeh tematizujúci spolužitie rodiny s dvomi synmi (Daliborom a Oliverom) a ďalšími príbuznými (tetou Oľgou a malým bratrancom Ivanom) sa odohráva v rozpätí jedného kalendárneho roka – od veľkonočných sviatkov (šibačky) až do Vianoc. Tento časopriestorový rámec dáva vyniknúť sviežemu, humornému, miestami expresívnemu a miestami poetickému rozprávaniu, v ktorom sa kladie dôraz nielen na medziľudské vzťahy, ale aj na vzťahy k prírodnému svetu, pričom ten je tu zastúpený v podobe rozličných druhov rastlín, stromov, hmyzu, vtákov, drobných hlodavcov či domácich zvierat, s ktorými obyvatelia domu žijú v symbióze. Dom so záhradou, kde rodičia protagonistov aj včelária, predstavuje ideálny priestor harmonického spolunažívania všetkých bytostí. Povedané slovami recenzentky Kataríny Labudovej (2023, Knižná revue 33/3, s. 29), v Šikulovej príbehu sa „pohodlný konzum stretáva so starostlivým a ohľaduplným prístupom k prírode a okoliu“.

Konfrontácia života v dome so záhradou a života v mestskom paneláku je aj jedným z motívov prózy Zuzany Líškovej O2H tohto leta (Zum Zum, il. Jozef Gľaba). V paralelne sa odvíjajúcich príbehoch dvoch chlapcov Mira a Tóna autorka okrem tohto porovnávania odkrýva aj realitu medzigeneračných rozdielov a problémy v komunikácii medzi starými mamami a ich vnukmi. Prchký Miro sa nedobrovoľne ocitne na prázdninách u svojráznej babky v starom dedinskom dome s veľkou záhradou a množstvom domácich zvierat a pokojný Tóno, zvyknutý na veľký dom so záhradou, zasa u starej mamy v malom mestskom panelákovom byte. Chlapci o sebe nevedia až do momentu, keď Tónova senilnejúca babka nechtiac vyzradí rodinné tajomstvo o rozdelených dvojčatách. Aj keď próza pomerne presvedčivo rozkrýva generačnú aj sociálnu rozdielnosť pohľadov na svet, jej záver – stretnutie Mira a Tóna, a šťastné spojenie celej rodiny – pôsobí mierne vykonštruovane.

Problém vykonštruovaného záveru v podobe nepravdepodobného happyendu sa týka aj prózy Zuzany Csontosovej Fantastické prázdniny (OZ Proti prúdu, il. Marta Matus), ktorá pravidelne píše príbehy z prostredia marginalizovaných skupín. V tomto prípade ide o život súrodencov Anety a Peťa s mamou Kristínou, ktorá pracuje na benzínke. Žijú skromne v staršom dome v malom meste a na pár týždňov k nim na prázdniny príde vzdialený bratranec Daniel z veľkého mesta. Deti sa spriatelia aj preto, že ich dôverným spojencom sa stane duch zosnulého obyvateľa domu – strýka Alojza, ktorý v príbehu vystupuje ako fantastická postava a sprievodca detí po minulom živote ich predkov (spomínajú sa tu mená významných československých architektov, predovšetkým Dušana Jurkoviča). Práve Alojzove indície (na starej fotografii a v ikonkách mobilu) privedú Kristínu s deťmi k obrovskému dedičstvu v Čičmanoch a ešte aj k novému priateľovi.

S vysokou mierou ireálnej fikcie pracuje aj akčný príbeh Juraja Raýmana Hon na tučniaka (Slovart, il. Viliam Slaminka). Próza má znaky naháňačkových príbehov, v ktorých kladná hlavná postava uniká pred zloduchmi. V tomto prípade je kladnou postavou osemročný Leo, ktorý počas Štedrého dňa (na svoje narodeniny) pri záchrane tučniaka zo ZOO zažije rad nečakaných dobrodružstiev. Príbeh je vyrozprávaný veľmi zručne, so zmyslom pre humor a mnohé detaily – napríklad aj presné informácie o živote tučniakov. Antagonistom príbehu je predovšetkým zlomyseľný námestník riaditeľky ZOO. Pre svoj vlastný prospech sa neštíti uchýliť k intrigám, či dokonca k násiliu. Leo na ceste za záchranou tučniaka získa mnoho zaujímavých pomocníkov (okrem iných aj akčných starčekov z domova dôchodcov či predavačku chlebíčkov Kápiu). Próza má okrem akčnej línie aj iný plán – Leo sa musí vyrovnať s tým, že bude mať mladšieho súrodenca. 

Ešte väčšiu mieru ireálnej fikcie v podobe prechodu do fantastického (digitálneho, virtuálneho) sveta využíva próza Terezy Oľhovej Agáta, kde si? (Bublina, il. Eva Škandíková). Príbeh sa viaže na postavu 9-ročnej školáčky Agáty, ktorá trpí poruchou pozornosti. Recenzentka Veronika Čigarská (2023, Knižná revue 33/3, s. 28) upozorňuje v tejto súvislosti aj na nomofóbiu, problém závislosti od mobilného telefónu. „Poznávacia funkcia knihy“ (Čigarská) sa prejavuje najmä v častiach, kde je Agáta doslova vtiahnutá do virtuálneho sveta mobilného telefónu, a to pre personifikovaný vírus menom Trejsy. Imerzívny charakter knihy umocňuje aj jej nezvyčajný formát (vyzerá ako veľký smartfón) a takisto fluoreskujúce ilustrácie, ktoré pracujú s myšlienkou dvoch svetov – reálneho a virtuálneho (resp. viditeľného a neviditeľného). V inej línii príbehu sa dozvedáme o Agátinom priaznivom rodinnom zázemí, rodičoch, babke a staršom bratovi Oskarovi.

Interaktívne čítanie s výrazným prechodom k fantasy literatúre predstavuje próza Dávida Králika V jablku (Perfekt, il. Barbora Repková). Protagonistky príbehu – staršia sestra Viki a mladšia Veve sa v príznačnom čase predvianočných príprav doslova ocitnú v jablku ako paralelnom svete, ktorý sa mení a pretvára podľa toho, ako sa postavy (spolu s čitateľom) rozhodnú. V tomto fantastickom svete sa postavy riadia tézou, ktorá otvára možnosti ich ďalšieho putovania: „Naše cesty sú plné odbočiek a križovatiek, pričom každá z nich znamená ďalšiu možnosť.“ (na konci viacerých kapitol) Takýmto spôsobom môže čitateľ zakaždým zmeniť spôsob odvíjania príbehu aj jeho záver. Cestovanie v paralelnom svete vianočného jablka je zároveň hľadaním vzájomného porozumenia medzi sestrami.

Prázdninový príbeh predškoláčky Dorky, žijúcej u starých rodičov na dedine, zachytáva kniha Komora babky Želky Kataríny Mikolášovej (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, il. Kateřina Němcová). Jedna línia príbehu je realistická a zobrazuje každodenný život vnučky v harmonickom prostredí u starých rodičov a druhá, ireálna línia príbehu sa odohráva v babkinej komore, kde ožívajú uložené potraviny (najmä fazuľa). Próza neobsahuje výraznejší nápad a mnohé situácie zo života personifikovanej fazule, nakladaných uhoriek či drobného domáceho hmyzu v komore pôsobia vykonštruovane a ťažkopádne. 

Kniha Diany Mašlejovej Ako sa máš, Izabela? (Artfabrique, il. Hedviga Gutierrez) prináša detským čitateľom príbeh nadaného rómskeho dievčatka. V centre rozprávania sú Izabeline peripetie na ceste za dobrým vzdelaním, jej úsilie zdolávať prekážky vyplývajúce z chudoby a sociálnej vylúčenosti. Príbeh smeruje k formovaniu korektných postojov voči marginalizovaným skupinám a prekonávaniu predsudkov, no tento jeho pragmatický (etický) účel výrazne prevyšuje nad estetickým hľadiskom. (Mnohé výjavy z Izabelinho života sú šablónovité a naratívne sploštené).

Próza Igora Adamca Čipkovaný tato (Artis Omnis, il. Hedviga Gutierrez), založená na remeselne zvládnutom rozprávaní v rozprávaní, je zasa sporná z axiologického hľadiska, a to z viacerých dôvodov. Jednak sa necitlivo vyjadruje k telesným črtám ľudí (starosta musí za trest stokrát pobozkať „tučnú a spotenú pani Starostovú“), a jednak je tu často prítomný dvojzmyselný a vulgárny humor: Poštárka Milka má starého manžela aj starý bicykel: „Milka na ňom jazdí už roky. (Na tom bicykli, samozrejme!)“ Dobrý zámer vyrozprávať deťom rôzneho veku vtipné príbehy zo života sa tak vytráca v bezúčelnom verbalizme.

Niekoľko zaujímavých textov pre deti aj „násťročných“, hoci s pomerne tradičnými námetmi, sa nachádza aj v každoročne vydávanej zbierke samostatných poviedok a básní Magnetická andulka (Perfekt, 18. ročník). Detskému adresátovi sú určené poviedky Vladimíra Leksu-Pichaniča Magnetická andulka (vtipný príbeh zo života školákov), Beatrice Čulmanovej Čarodejný klobúk (rozprávkovo ladený príbeh), Jany Fisher Stankovianskej Medveď v šatníku (zobrazuje aj vzťah vnuka a jeho starej mamy), Martiny Grmanovej O čarovnom písacom stroji (s rozprávkovými prvkami), Marty Hlušíkovej Havran v cirkuse (aj o tom, ako nás môžu niektorí ľudia prekvapiť), Magdalény Martiškovej Vrchnáčiky (o prekonávaní predsudkov a stereotypov), Blaženy Mikšíkovej Drevené salónky (tematizujúci spomienky na detstvo v minulosti), Martiny Palkovičovej So sestrou na krku (poviedka zobrazujúca súrodenecké vzťahy), Martina Pitoráka Svet príbehov (postavený na princípe rozprávky v rozprávke), Márie Vlkoslavovej-Ševčíkovej Keby som vedel rozprávať (vyrozprávané z pohľadu psa). Najzaujímavejšie a najoriginálnejšie sú poviedky Anny Timkovej Lazurovej Ja, môj brat a tri vysávače (príbeh zobrazuje pekné vzťahy v rodine, kde je veľký priestor pre detskú fantáziu a hru) a Paulíny Simmondsovej Kráľovná (v jednom pláne hovorí o prekonávaní predsudkov vo vzťahu k starším ľuďom a v druhom pláne o symbióze človeka a prírody, zosobnenej včelou kráľovnou).

Pre násťročných sú určené poviedky Maroša Andrejčíka Kokosov horor a nočná mora z paneláka (epizóda z nefunkčného panelákového výťahu), Miroslava Činčára Puto (príbeh o stratenom prívesku venovaný Jaroslave Blažkovej), poviedky tematizujúce inakosť a naznačujúce prvé lásky (Nina Kollárová Život a Rafajelo; Adriana Krúpová Chlapec pobozkaný plameňom) a poviedka Nemožná Gabriely Magalovej, ktorá tematizuje problémy tínedžerky spojené s trémou. Pre starších adresátov sa vo výbere nachádzajú aj poviedky s vážnejšími témami ako je adopcia a vyrovnávanie sa s ňou (Mária Ngová Adopcia) alebo narušené rodinné vzťahy a hroziaci rozvod (Dana Hlavatá Niekomu tu šiblo). Z hľadiska kreovania literárnej postavy s poruchou autistického spektra (aspergerom) a jej najbližšieho okolia je zaujímavá poviedka Kataríny Švecovej Fiľovej Pomóc, máme doma génia!

Spoločenská próza pre mládež

V tomto súbore textov môžeme konštatovať podobnú situáciu ako po minulé roky – pomerne ustálené trendy v naratívnych postupoch aj v tematizovaní života tínedžerov, ich pohľadu na svet, stvárnenia vzťahov s rovesníkmi a turbulentnejších interakcií s dospelými (rodičmi či učiteľmi).

Próza Dany Hlavatej Mojej sestre šibe (Naše vojsko, il. Jana Mesiariková Homoľová) využíva model striedavej narácie súrodencov (hľadisko mladšieho Jakuba sa strieda s hľadiskom jeho staršej sestry Vandy). Je to už štvrtá kniha v sérii rodinných príbehov (Našej mame hrabe, Nášmu tatovi preplo, Môj brácho je magor), v ktorej autorka konvenčným spôsobom tematizuje rodinné vzťahy (súrodenecké, vzťah k rodičom aj k starým rodičom) a vzťahy s rovesníkmi. Text je zaťažený verbalizmom a niekedy nadužívanou expresivitou, hoci v konečnom vyznení sa usiluje o zdôraznenie harmonického rodinného zázemia, na ktorom sa vo veľkej miere podieľajú aj starí rodičia súrodencov.

Aj próza Babče B. Kardošovej Traja kamoši a fantastický zázrak (Slovart, il. Katarína Slaninková) je už štvrtou knihou v „kamošovskej“ sérii. Trinásťročný Juraj – narátor príbehu (autor denníkových zápiskov) – je na prahu puberty a občas má pocit, že mu nikto nerozumie. Kniha ako celok pomerne presvedčivo zobrazuje nálady a pocity tínedžera, ktoré sa prirodzene prenášajú aj do jeho vzťahov k najbližším – rodičom, súrodencom či k opačnému pohlaviu (kamarátke Laure). Traja kamoši – antropomorfizované domáce zvieratá (kôň, mačka a kólia) – predstavujú priestor ireálnych únikov protagonistu aj akýsi harmonizujúci korektív jeho občasného impulzívneho, iracionálneho správania.

Katarína Gulai v dievčenskom románe Klub divných (YOLI) zúročila svoje pozorovania a zážitky z pôsobenia učiteľky na gymnáziu. Rozprávačkou príbehu je inteligentná a vnímavá maturantka Miriam (Mia). Tá je spolu so svojimi ďalšími priateľmi a spolužiakmi členkou spomínaného klubu, pričom prívlastok divný zdôrazňuje hodnoty mladých (sú mimoriadne nadaní, sčítaní, so silne vyvinutým zmyslom pre spravodlivosť), ktorým dospelí často nerozumejú. Próza je napísaná zručne, presvedčivo, otvára aj vážne témy (napr. alkoholizmus otca jednej z dievčenských postáv), ale v konečnom dôsledku sa nevymyká z ustálených rámcov literatúry pre mládež. 

Smerovanie k inštruktívnosti

K typickým znakom súčasnej tvorby pre deti a mládež patrí aj prelínanie žánrov. Žánrovo hybridné texty napríklad na pozadí spoločenskej prózy prinášajú detskému čitateľovi návody (inštrukcie), ako zvládať rozličné situácie v živote, alebo poznatky z najrôznejších oblastí ľudských činností. V minuloročnej produkcii môžeme nájsť niekoľko vydarených titulov z tejto kategórie.

Próza Glória vo veľkom svete (Slovart, il. Katarína Ilkovičová) je knižným debutom novinárky Martiny Juhászovej a má latentne inštruktívne zameranie. Prostredníctvom piatich krátkych, kultivovane vyrozprávaných príbehov škôlkarky Glórie sa detský čitateľ dozvie, ako sa správať u kaderníčky, na návšteve, na letisku, v reštaurácii a na stanovačke v prírode. Keďže autorka je aj mamou Glórie (ako predobrazu ústrednej detskej postavy), jej rozprávanie je autentické, vychádza z dôkladného pozorovania a poznania detského sveta. Pozornosť čitateľa a podnety na ďalšiu diskusiu o texte za jeho hranicami si umne zaistila aj úlohou sformulovanou na predsádke knihy – hľadať v ilustráciách (na každej dvojstrane s výnimkou jednej) Glóriinho modrého plyšového zajačika.

Michal Hvorecký je aj ako autor viacerých úspešných kníh pre deti (Maliar a chlapec; Bratislava – čarovná metropola; Dunaj – magická rieka) známy tým, že dokáže presvedčivo spojiť príbeh so zaujímavými poznatkami či formatívnymi inštrukciami. Jeho najnovšia kniha Lebopreto (LIC, il. Petra Lukovicsová, Cena BIBIANY za Najkrajšiu detskú knihu 2022) pripomína názvom a formátom leporelo, ale to je iba jej dobre premyslené „maskovanie“. Rozprávačom samostatných príbehov, chronologicky radených v rozmedzí troch rokov, je desaťročný Martin. Martin je vnímavým a empatickým pozorovateľom svojich mladších sestier (Edity a Almy), všíma si každodenný život v rodine, ale aj mimo nej. Témy, vstupujúce do života detí aj dospelých, reflektujú aj aktuálne a vážne udalosti a okolnosti (pandémia koronavírusu a s ňou spojené karanténne obmedzenia, vojna na Ukrajine a s ňou spojená migrácia ľudí). Motivačné otázky, umiestnené v závere každého príbehu (napr. Ako rozlišuješ, čo je správne a čo nie? Ako sa vyrovnávaš so smútkom?), posúvajú knihu k formatívnej literatúre, ktorá poskytuje priaznivé podmienky na hlboký dialóg detí s dospelými.

Viaceré presahy mimo oblasť spoločenskej prózy má aj kniha Jána Púčeka a Jany H. Hoffstädterovej Veronika z paneláku ide dobyť svet (E. J. Publishing, il. Matej Ilčík). V príbehu tínedžerky Veroniky postupne odkrývame jej cieľavedomosť, húževnatosť, sebazaprenie, disciplinovanosť a najmä vášeň pre lyžovanie, ktoré ju napokon privedú na stupne víťazov celosvetových šampionátov. Naratívna zložka, v ktorej sa odvíja príbeh svetoznámej slovenskej slalomárky Veroniky Velez-Zuzulovej, sa pravidelne prelína s faktografickými dvojstranami, ktoré príťažlivými a funkčne komponovanými prostriedkami ilustrovaného lexikónu postupne oboznamujú čitateľov s históriou lyžovania, vývinom lyží, alpskými lyžiarskymi disciplínami, bielym kódexom, svetoznámymi lyžiarmi.

Výborne komponovaná kniha (obsahovo aj formálne) Kto sú ľudia? Zuzany Belkovej (Fagan, il. Alica Kucharovič) vedie s čitateľom, projektovaným do podoby mimozemšťana, celý čas citlivý a empatický dialóg o ľudskom pokolení, správaní, emóciách, poznatkoch. „Výber tém charakterizuje ľudstvo z duálnych pohľadov,“ uvádza recenzentka knihy Veronika Čigarská (2022, Knižná revue 32/5, s. 28). A hoci pri niektorých začiatočných písmenách abecedy nájdeme nepriaznivý výjav (napr. CH ako chyba či Ľ ako ľahostajnosť), autorka v dialógu čitateľa vždy nabáda k hľadaniu konštruktívneho riešenia. Kniha má okrem inštruktívneho a výrazne formatívneho zámeru aj interaktívny charakter, ktorý sa popri dialogickosti ukazuje aj v priamych výzvach adresátovi, aby si do nej kreslil alebo písal, a vytvoril tak vlastný, originálny „abecedník pre návštevy z vesmíru.“

K inštruktívnej literatúre pre najmenších čitateľov môžeme zaradiť leporelo Šup Šup logopedičky Ľudmily Mičianovej (E. J. Publishing, il. Petra Lukovicsová). Po leporele Ham Ham, ktoré konceptualizovalo úkony spojené s jedením, toto konceptualizuje úkony spojené s obliekaním. Jednoduché vety a obrázky názorného charakteru pomáhajú dieťaťu so zvládaním samoobslužných činností. Inštruktívnosť je postavená na humornom princípe porovnania správnych a nesprávnych úkonov.

Posun k náučnej literatúre alebo estetizovanej faktografickosti

Rok dobrých správ Martina Smatanu (Monokel) ako pokračovanie úspešného projektu z minulého roka má vo svojej podstate podobný zámer ako kniha Zuzany Belkovej: vyvolať priaznivé emócie u čitateľa a povzbudiť ho v hľadaní dobra vo svete. To adekvátne vystihujú aj slová autora v úvode knihy: „Bol som presvedčený, že aj na pozadí takej strašnej udalosti, akou je vojna, sa deje veľa dobrých, často nenápadných skutkov a príbehov.“ Okrem vzácnej zbierky päťdesiatich dvoch dobrých správ z celého sveta je kniha krásna a veľmi inšpiratívna aj vďaka originálnym textilným obrázkom (kolážam), ktoré pracujú s humorom a výrazovou skratkou.

Do zbierky kvalitných obrázkových kníh pre deti s náučným zámerom opäť prispela aj Simona Smatana titulom Hovnivál Hugo (Monokel). Podobne ako predchádzajúce úspešné tituly (Včelár Jožko, František z kompostu, Eliška nie je strašidlo) predstavuje najnovšia autorkina kniha vydarenú symbiózu obrazu a slova, faktov a príbehu. Na jednej strane sa čitateľ stretáva v postave chrobáka hovnivála s výjavmi (ľudskej) chamtivosti – takisto o tom uvažuje aj Veronika Čigarská, keď vraví, že Hugo „môže stelesňovať človeka ovládnutého egoizmom a túžbou vlastniť čo najviac“ (2023, Knižná revue 33/1, s. 27), na druhej strane sa môže vzdelať v biológii. Dozvie sa o lajniakovi obyčajnom, jeho spôsobe obživy, jeho užitočnosti v biotope, o rôznych iných zvieracích exkrementoch, podľa ktorých možno identifikovať konkrétneho živočícha vo voľnej prírode. Pridanou hodnotou knihy je aj recept na sladké kakaovo-datľové guľôčky.

Krásna a koncepčne prepracovaná obrázková kniha – encyklopédia Nočný život zvierat zoológa Romana Cséfalvaya a výtvarníka Viliama Slaminku (Slovart) prináša deťom zaujímavé poznatky zo zvieracej ríše. Čitatelia sa môžu dozvedieť nielen to, ktoré zvieratá (od parazitov, hmyzu, vtákov, drobných cicavcov až po šelmy) sú aktívne v noci alebo za súmraku, ale aj to, aké sú metódy ich pozorovania v teréne, v ktorých ročných obdobiach ich aktivita stúpa alebo klesá. Okrem poznatkov z oblasti zoológie kniha zdôrazňuje aj závažné environmentálno-ekologické témy. Ako sa vyjadruje recenzentka Milina Svítková (2023, Knižná revue 33/6, s. 38), „Táto kniha je ... jedinečná hneď dvakrát: jednak sa zameriava na menej známy výsek fauny ..., a jednak ide o pôvodnú slovenskú tvorbu so zameraním na najbližšie a dôverne známe okolie mladých čitateľov.“

Najbližšie a známe okolie mladých čitateľov, no tentoraz z oblasti ľudských výtvorov, mapuje pre mladých čitateľov aj výpravná a vynikajúco koncipovaná publikácia Architektúra Matúša Dullu (Slovart, il. Ján Vajsábel). Kniha v rámci edície Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov prináša v chronologickom slede mnohé cenné informácie a exaktné fakty o architektonických pamiatkach na území dnešného Slovenska od najstarších prvých stavieb (predrománsky kostolík v Kopčanoch) až po súčasnosť (veľké moderné stavby zo skla, ako je napríklad budova Národnej banky Slovenska v Bratislave). Okrem dôsledne zmapovanej architektúry funguje kniha ako pútavý (aj výtvarne prepracovaný) príbeh dejín, osobností a priestorov, v ktorých človek zanechal svoje stopy. Kniha je originálnym naplnením autorovej myšlienky o dôležitosti poznania ľudských diel, ktoré nás obklopujú na každom kroku.

Známe aj nové mená v poézii pre deti

Básnická tvorba pre deti sa minulý rok niesla predovšetkým v duchu viazanej poézie a predstavuje jednak diela osvedčených autorov, jednak diela debutantiek.

Ľubomír Feldek v zbierke Rozprávkový zverinec (Perfekt, il. Peter Uchnár) potvrdzuje svoje kvality ako autor nonsensovej poézie pre deti. Nájdeme tu jednak známe Feldekove básne z raného obdobia jeho tvorby pre deti (Rozprávka o básnikovi a muche, Uspávací drozd) aj básne, ktoré nevyšli v samostatnej zbierke – tie sú venované svetovým autorom nonsensovej poézie (Edwardovi Learovi, Julianovi Tuwimovi, Robertovi Desnosovi, Samuilovi Maršakovi), ale aj moderné, vtipné ponášky na známe rozprávky (Rozprávka o vlkovi a trnčiatku, Nová rozprávka o repe) a bájky (Rozprávka o bocianovi a žabe). Feldekov básnický štýl je jedinečný, rozoznateľný, vybudovaný na majstrovskej práci s rytmom a rýmom, ako aj s jazykom, ktorý je postavený na bohatej a originálnej obraznosti aj funkčnej expresivite: „Uvidel to hladný vôl / a z káry pysk načiahol. / Načiahol svoj pysk, / drisol z káry -  / drisk!“ (z básne Lietajúci dedko). Spolu s prepracovanými ilustráciami predstavuje kniha to najlepšie, čo v pôvodnej poézii pre deti minulý rok vyšlo.

Básnická zbierka Cukornička (Modrý Peter, il. Renáta Milčáková) známeho slovenského rozprávkara pre deti Jána Milčáka prináša najmladším detským čitateľom (či predčitateľom a ich rodičom) jemné básničky či lyrické pohľadnice. Autor tichým hlasom hovorí s dieťaťom o prírode, vtáčikoch, drobnom hmyze, stromoch v chronologickom cykle štyroch ročných období. Krátke, rytmicky viazané básne sa dieťaťu prihovárajú zrozumiteľným a pritom originálnym, neprvoplánovým jazykom. V jemných a hravých lyrických obrázkoch s delikátnou, vtipnou pointou („Nesmeje sa HAHA /  žiadna vrana. Mohla by sa zmeniť na HAvrana“) sa dieťa spolu s dospelým učí pohybovať v bezpečnom priestore, a pritom vnímať skrytú krásu naoko všedných vecí („Obloha je cukornička. / Preto je tak bielo, / preto je tak sladko. / Zima trvá krátko“). Jemné, „rozprávajúce“ ilustrácie Renáty Milčákovej dodávajú knižke špeciálne čaro a nový rozmer.

Čo by bolo keby (FACE, il. Ľudmila Žoldáková) – touto podmieňovacou formulkou sa začína každá z dvadsiatich siedmich básní v básnickej zbierke Lenky Šafranovej. V oblasti tvorby pre deti je to Šafranovej knižný debut, v ktorom sa prejavuje jej literárne vzdelanie a schopnosť zaujímavo narábať so slovom a obrazom. Detské videnie sa prelína s aspektom dospelosti, detská túžba s dospelým poznaním, autorkine „originálne perspektívy umožňujú dieťaťu pozrieť sa na svet z iného uhla pohľadu,“ uvádza v recenzii Dávid Dziak (2022, Knižná revue 32/11. s. 28 – 29). Zameranie básní je rozmanité – niektoré sú implicitne poučné (Keby som bol dierou v plote), iné bezstarostne hravé (Keby som bol cirkusantom) a mnohé vyznievajú ako hravé lyrické prírodné reflexie: „Keby som bol morským vánkom, / ušil by som moru volány. / Uháčkoval z vody čipku, / život mu tak sladko oslanil.“

Naratívny typ poézie, sprostredkúvajúci v zaujímavých obrazoch fakty zo života známej osobnosti, predstavuje kniha Silvie Kaščákovej Ako Paľko Dobšinský zbieral rozprávky (FACE, il. Zuzana Kucirková). V rámci pôvodnej poézie pre deti je to autorkin knižný debut a môžeme skonštatovať, že originálny. Autorke sa podarilo presvedčivo skombinovať faktografické údaje zo života a diela Pavla Dobšinského, prepojiť minulosť tohto významného zberateľa a folkloristu so súčasnosťou detských adresátov, nenápadne zdôrazniť nadčasové kultúrne hodnoty: „Rozprávka, ktorú porozprávaš, / neváži v dlani ani gram. / A keď poteší, tak je pravá, / nepotrebuje instagram.“ Zhodujeme sa so slovami recenzenta Dávida Dziaka (2022, Knižná revue 32/11. s. 28 – 29), ktorý poukazuje na to, že „titul nie je len oslavou Pavla Dobšinského, ale aj fantázie, ľudovej slovesnosti, spisovateľov, písania, kníh a rozprávok“.

V zbierke Magnetická andulka (Perfekt) nájdeme tradičné, rytmicky viazané básne s naratívnym potenciálom, ktoré sa spravidla viažu na život detí a ich dospelých príbuzných (Igor Bielich: Milovaný vnuk), výjavy zo života zvierat či hmyzu (Denisa Brliťová: Slimák, Vladimír Leksa-Pichanič: Cvičme v rytme, Jozef Sedliak: Pavučina) či výjavy zo školského života (Pavel Jurga: Chválenkár, Anna Timková Lazurová: Strašikoniec roka). Vtipne je zveršovaný aj problém tínedžerov s akné v básni Zuzany Martiškovej Pubertiak v zácviku. Báseň Jany Šimulčíkovej Jednoslabičná zasa predstavuje hravý experiment s jednoslabičnými slovami. Vážny akcent má báseň Vladislavy Plančíkovej Rozliata káva a zaujímavý lyrický rozmer zasa báseň Renáty Korbovej Dúhový most. K najoriginálnejším básňam tejto zbierky však patria intímne ladené momentky Patrície Karnišovej: (Ú)let a Dávida Dziaka: Veľa otázok, ktoré na malom priestore voľného verša dokážu presvedčivo zachytiť krehkosť fantazijného sveta detí v konfrontácii s pragmatickým svetom dospelých.

Markéta Andričíková (1974)

Vedecky a pedagogicky pôsobí na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach. Venuje sa svetovej literatúre, výtvarnému umeniu, kinematografii, slovenskej a svetovej literatúre pre deti a mládež a problematike detskej recepcie.

Foto: archív autorky