Morytáty z pozostalosti

Peter Krištúfek: Morytáty

Bratislava: Artforum, 2020

Dva roky po nečakanom odchode spisovateľa Petra Krištúfka sa na knižné pulty dostala jeho nová kniha. Zbierka dvanástich poviedok poteší najmä milovníkov strašidelných a tajomných príbehov a je dôkazom celoživotného záujmu autora o hororový žáner.

Spisovateľ a režisér Peter Krištúfek si takmer celý život písal denník a veril, že vďaka pravidelnému zapisovaniu každodenných udalostí môže prežiť život intenzívnejšie a pochopiť, čo vlastne zažíva. O každom knižnom projekte, ktorý roky pripravoval, sme viedli dlhé rozhovory. Až na jeden. Morytáty. Zásadnejšej spomienke na ne vďačím hlavne svojmu fotodenníku. Pätnásteho júna 2009 sme s Petrom v Košiciach nakrúcali miniportrét výtvarníka Borisa Sirku. Jeho obľúbenou témou sú hororové a desivé motívy, ktoré výtvarne štylizoval na vysokej estetickej úrovni. Na Sirkových obrazoch vidíme stopy tajomných bytostí, unikajúcu ektoplazmu či iný náznak zmyslami ťažko zachytiteľného sveta. Večer po nakrúcaní mi Peter spomenul, ako svet Sirkových obrazov dokonale korešponduje s jeho pripravovaným projektom morytátov. Ďalej sa však k tejto téme obsahovo príliš nevracal. S výnimkou svojej predstavy o ich vizuálnej podobe.

Grimoáre aj kabala

Od istého času sa Petrove zberateľské záľuby skoncentrovali do zbierania starých kníh a rôznych obskúrnych tlačí. Okrem iného sa zaujímal aj o hermetizmus, alchýmiu, kabalu či staré grimoáre. V jeho počítači zostali fragmenty poslednej nedokončenej knihy Splendor solis (odkazujúcej na alchymistický spis Solomona Trismosina), ktorá mala byť venovaná jeho mame. Vzhľadom na šírku jeho záujmov v oblasti bizarných, tajomných a mierne morbídnych tém súvisiacich so smrťou sa dá povedať, že do knihy Morytátov iba trocha odlial a sústredil sa najmä na klasickejšie a ľudovejšie vrstvy rozprávania. 

Jarmočné príbehy

Pojmom „morytát“ označujeme hrôzostrašnú historku, zvyčajne spojenú s vraždou a smrťou. Dejiny týchto ľudových „jarmočných príbehov“ siahajú až do stredoveku a ich cieľom bolo aktivizovať žánrovú pamäť na rôzne bizarné nehody, krádeže, úmrtia a vraždy. Je smutným paradoxom, že do tejto kategórie by zapadla aj predčasná Petrova smrť na prednom sedadle diaľkového autobusu.

Poviedková zbierka Morytáty vznikala postupnou sedimentáciou bizarných „krvavých motívov“ minimálne desať rokov. Autor svoj rôznorodý zdrojový materiál kreatívne spracoval, pričom deliaca čiara medzi zdrojom a fikciou postupne prestala existovať. Morytáty sú výsledkom konceptuálnej línie autorovej tvorby, zameranej na  kreatívnu prácu s pramenným materiálom, ktorú si vyskúšal v Atlase zabúdania. Tentoraz nadväzuje na metódu spisovateľa a drevorytca Josefa Váchala a jeho inšpiráciu „krvavým románom“ ako žánrom brakovej literatúry.

Dizajnéri

Tento žánrový odkaz zachytáva aj vizuálna podoba Morytátov, o ktorú sa postaral ilustrátor Palo Čejka a najmä grafický dizajnér a dlhoročný autorov spolupracovník Palo Bálik. Veľkú pozornosť venoval najmä písmovému fontu. Samotný dizajn knihy však zostal na polceste medzi podobou klasických lacných zošitových morytátov s mierne vyšedivenou tlačou a umelecky štylizovaným knižným artefaktom. Pôvodný úmysel, že 100 limitovaných exemplárov dostane formu originálnejšej a luxusnejšej bibliofílie, sa bohužiaľ, nedočkal naplnenia. Štandardnú knihu od limitovanej odlišuje iba obálka s nie príliš kvalitnou tlačou.

Bizarné historky

V knihe Morytátov nájdete bizarné historky spojené s čiernou a ľudovou mágiou, ale aj so slovanskou a židovskou mystikou, úryvky zo zápisníkov zabitých vojakov, krvavé príbehy o záhadných úmrtiach, baladické ľudové rozprávania, časti súdnych spisov, historické paradoxy spojené s likvidáciou nepohodlných politikov či monológy fantastických poverových bytostí. Rovnako sa tu vyskytujú odkazy na banálne krvavé vraždy z rôznych historických období – od baladických príbehov až po vraždy odhalené modernými kriminalistickými metódami.

Peter Krištúfek svoju zbierku príbehov zaplnil duchmi, utopencami, nekromantmi, dybbukmi či oživenými mŕtvolami. Niektoré texty majú prepracovanú štruktúru, iné zostali vo forme fragmentu a je otázne, či ich mal autor v pláne neskôr doplniť a dopracovať.

Koniec letného času

Asi najsilnejším textom celej zbierky je poviedka Koniec letného času, ktorá, paradoxne, neprináša žiadne bizarné úmrtie a je skôr poetickou reflexiou plynúceho času nášho života. Autor s nadhľadom naznačuje protirečivosť deliacej čiary medzi bytím a nebytím a ponúka viacero zaujímavých intertextuálnych presahov. Rozprávačom je vojak čakajúci v zákope počas prvej svetovej vojny. Do rúk sa mu dostáva zápisník mŕtveho desiatnika, ktorý mu pri transporte vypadol z vrecka. Rozprávača prekvapuje, akú „úľavu a vyslobodenie z tranzu bežných dní“ mu popri hrozbe neustálej smrti prináša toto zaznamenávanie bežných rutinných činností v zákopoch. Práve zachytávanie banálnych detailov večného kolobehu života a smrti vedie rozprávača k nadčasovosti.

Okrem Morytátov zanechal Peter Krištúfek vo svojej pozostalosti ešte rámcovú synopsu komixu Bitkár o zakladateľovi bojového umenia Krav maga Imim Lichtenfeldovi. Dokončenia tohto projektu sa ujala Petrova manželka Katarína a bude pravdepodobne jeho posledným vydaným dielom.

Peter Krištúfek a Dado Nagy. Foto Peter Procházka