Moja mama mala boľavé kolená. Sedá vala pri okrúhlom stolíku s háčkovanou dečkou, modlitebná knižka a Katolícke noviny na operadle kresla, z ktorého sa ťažko vstávalo. Keď sa chystala prejsť pár krokov, pripravovala sa ako pretekár pred výstrelom zo štartovnej pištole: hladila si kolená, niekoľkokrát sa nadýchla a vyskúšala, či to pôjde, nakoniec s ťažkým bolestným povzdychom ďakovala pánu Bohu. Vždy ma to prekvapilo, ba vlastne napálilo: aké ďakovanie za to utrpenie? A mama ma zakaždým zahriakla: „A pán Ježiš ako trpel? A komu sa sťažoval?“

Tak si na moju mamu často pomyslím, keď čítam literárnu produkciu za posledných dvadsať rokov: už mi to pripadá ako povinná daň – každý sa musí vyhovoriť, ako mnohorako trpel, a pri tej spomienke na vlastné utrpenie už ani nezostane síl, aby autor prešiel od seba k čitateľovi, aby si všimol, či náhodou netrpí on tu a teraz.

No dobre, poľutujme všetkých trpiacich, veď sme naozaj o ich mukách často ani netušili. Mala som takú jedinečnú príležitosť zhovárať sa o tých minulých životoch s bývalým predsedom vlády Slovenskej socialistickej republiky, a aj pri tom rozhovore ma zaujímalo, či tušil, ako veľmi mnohí trpia. Namôjdušu, netušil: ukázal mi dokonca blahoprajné listy a gratulácie od mnohých dnes úpejúcich.

No dobre, veď nám ukradli tvár, ako vraví jeden klasik.

Ale ako sa v tom všetkom má vyznať čitateľ, ktorý očakáva, že jeho „svedomie“ zaznamená tu a teraz našu biedu, naše radosti, naše žiale?

Nie žeby neboli aj takí Majstri, a zvláštne je, že sú práve z tej trpnej minulosti – mám niekoľko silných čitateľských zážitkov: Ivan Kadlečík, dokazujúci, že aj pri hre na organe, dorábaní vína, písaní esejí, rozklepaných na niekoľkých hárkoch papiera, v Pukanci žije krásny život. Spojený so svetom práve literatúrou, a tá pretrváva. (Trochu bol, pravdaže, akoby zabudnutý, zatiaľ čo jeho kolegovia práve v tom čase trpeli na všelijakých postoch a zároveň písali gratulácie predsedovi vlády Slovenskej socialistickej republiky.) Alebo Milan Šimečka, sediaci na bagri a večer, pomaly strácajúc zrak, spisujúci sociologickú sondu, ktorá má platnosť napriek všetkým vtedajším národným divadlám či sociologickým ústavom, v ktorých trpeli absolventky a absolventi odboru sociológie z univerzity. Alebo Ján Rozner, píšuci svojich Sedem dní do pohrebu ako bolestiplnú výpoveď o dobe, o čase, o ľuďoch, o nádeji a sklamaní, aj o vlastnom zástoji v tom všetkom. Alebo Žo Langerová, ktorá s veľkou dávkou irónie podáva správu o desatine svojho života po boku ľavicového intelektuála, dnes už aj zabudnutého Oskara Langera.

Najkrajší čitateľský zážitok mám ale asi z posledných dní: Veronika Šikulová a jej Miesta v sieti. Keď som knihu dočítala, na Facebook som napísala: Vinco na nebesiach, môžeš byť hrdý na svoju dcéru! A v rozrušení som to na svoju stenu zavesila osemkrát!

Čo je dôkaz, že je všetko v poriadku.Či dvadsať rokov Pred alebo dvadsať rokov Po, sú autori a Majstri: Majstri poznajú utrpenie, no nesťažujú sa. Autorov je veľa, veď ich poznáme, a kto ešte nie, prečíta si chvály na ich Diela od propagandistov napríklad v Sme.