Vyhľadávanie
V hlbšej viere a v tom osobnejšom presvedčení, že ako je pre literatúru, a to už odjakživa, jednou z jej určujúcich úloh znepokojovať svoju spoločnosť, tak pre jej tvorcu jedným z hlavných a určujúcich postojov cítiť, ale aj vyjadriť svoje znepokojenie nad všetkým, čo jej nie je na úžitok, sa témy mojich úvah a moje postoje vskutku roky už nemenia... Bez kultúry nie je možné usporiadať ľudské spoločenstvo, ani ho usporiadanejšie spravovať, veď každá z jeho správ sa napokon určite ocitne len v omyloch a napokon aj vo svojom úpadku, ak si zmyslí mocensky ju riadiť a určovať, alebo si dovolí jej rozkvet zanedbať... V prostredí našej kultúry, a v tom spisovateľskom, v ktorom sa pohybujem najčastejšie, akoby najmä, sa čoraz s väčším znepokojením hovorí o tom, že strácame vzťah k prírode, k životu vcelku, menej nás trápia osudy ľudí, a že naším najväčším ideálom prestáva byť pravda, mravnosť a ľudská celistvosť... Akoby naša kultúra, v nej aj literatúra, menej v nás už oslovovala to, z čoho sa, v duchu výroku jednej z jej veľkých osobností, sama rodí: srdce, rozum a fantáziu... Bez ich oslovenia niet potom ani v nás toho vskutku tvorivého podnetu, tvorby, ale ani, obávam sa, hľadania krás života a jeho pretvárania do krásy. Dobré knihy – a pripomínajme si to najmä dnes, v našom časnom položení – sa nepíšu pre zárobok, lebo ten, ako sa o ňom vyjadril už J. J. Rousseau, dusí ducha a nivočí tvorivý talent. A keď tie dobré knihy, básnické či prozaické, nečítame, slabne v nás aj naša predstavivosť... A to naše myslenie vcelku. Čítanie ho vzrušuje a dáva mu krídla. Napokon, ako sa o tom súdilo už v renesančných časoch, literatúra, a v nej najskôr veľký básnik, vie ako prvá, čo sa tu s nami bude onedlho diať, vo svojom tušení priam neomylná, a tak nám z prejavov kultúry naozaj ako prvá ponúka čas na prichádzajúce zmeny svojho ducha pripraviť, keď pritom práve on, náš duch, je v nás a pre nás, ako nám to, a tiež už dávnejšie, odkázal jeden z veľkých európskych básnikov, tým životom života... Zážitky z čítania dobrých kníh patria – čo je, pripúšťam, možno aj môj sklon osobnejší – k tým najhlbším a najtrvácnejším z tých mojich zážitkov kultúrnych. Na nich sa spolupodieľa aj naša vlastná predstavivosť. Akoby aj jej pričinením vstúpia nám už natrvalo pod prah vedomia, priam ako kľúče od brán do ich domova, a vynoria sa nám priam pri každej inej zmienke či správe o ňom. A už ju prijímame inak, vnímavejší voči nej nepochybne... So svetom, z ktorého prichádza, nás dobrá kniha o ňom zblížila, akoby nám ho priam preniesla, hoci aj z tej najväčšej zemepisnej diaľky, do susednej ulice. V tejto svojej zázračnej schopnosti je dobrá kniha priam nezastupiteľná, na čo by nemal zabúdať najmä náš časný svet, čoraz väčšmi odkázaný na úvahy a rozhodnutia v súvislostiach všetkých jeho krajín a kontinentov... Bez rešpektu všetkých voči kultúram každej z nich budeme medzi sebou nanajvýš len obchodnícky zápasiť... A krízam sa nevyhneme. Spisovatelia, zodpovední za slovo, nepoznajú slobodu nezodpovedných, a hoci snívajú aj o nemožnom, tak nikdy nie o tom, ktoré sa rodí z nevzťahu k životu, ku všetkému živému a prírode vcelku... Básnici nechodia po svete s kalkulačkami, veď, napokon, pridobre už vedia, že ako ich múzy svet meča odjakživa plašil, tak kalkulačka je im ľahostajná, keď navyše táto ľahostajnosť je vskutku aj vzájomná... A ešte, na zvierohodnenie mojich tvrdení, aspoň tri príklady... O Číne boli sme informovaní od detstva, aj keď sa tie informácie o nej z rozličných príčin menili, ale naozaj hlbšiu pozornosť začal som im venovať až po vstupe do tých najvnútornejších priestorov a života v čínskych palácových dvoroch, do ktorých ma voviedol román Cchao Sue-čchina Sen o Červenom pavilóne... O slovenské menšiny v zahraničí, hoci o tú našu vojvodinskú, zaujímal som sa odjakživa, do Vojvodiny som dvakrát aj vycestoval, do života tamojších Slovákov väčšmi dovidel, zoznámiac sa bližšie aj s osobnosťami ich kultúry, ale naozaj hlbšie vstúpil som do ich života až po prečítaní kníh slovenských vojvodinských spisovateľov, medzi nimi aj knihy Vladimíra Dorču Torta s jedným vajcom... A do tretice príkladov tento, keď aj spôsobom náročky odťažitejším: Pre hlboký vzťah ku klasickej ruskej literatúre, založený vo mne už v detských časoch, súdruh Leonid Iľjič nikdy mi neprekryje grófa Leva Nikolajeviča, šľachtica, urodzeného nielen svojím pôvodom, ale aj životom, a najmä tým jeho už raz a navždy nesmrteľným literárnym dielom...
Ako epik, a už to viem, bol som dlho preč. A takto sa aj vraciam... Za tých desať rokov, čo som si, povedané v gréckom duchu antickom, ako spisovateľ rozprávaných básní za pracovný stôl nesadal, moje múzy, keďže som na ne nemal čas, urazené odchádzali, a keď som ich už sám začal pozývať k písaciemu stolu, dlhšie z kúta izby hľadeli na mňa akoby váhavo, ale aj ironicky... Strávil som osem pražských jarí v krajine nám najbližšej, v prostredí tých našich najbližších príbuzných, a to v čase, keď sme vstupovali do NATO, EÚ, rušili medzi sebou štátne hranice, keď pre to naše vkročenie do najvyspelejšieho európskeho a európsko-atlantického sveta sa v Prahe naozaj vykonalo všetko, a to, ako sa hovorieva, od Hradu do podhradia... A žijú a pracujú tam tisíce Slovákov, študuje dvadsaťtisíc našich študentov, pôsobí rad slovenských kultúrnych spolkov, v šestnástich mestách konajú sa každoročne Dni slovenskej kultúry... Tak pre mňa, ako aj všetkých mojich kolegov bez rozdielu, bola to motivácia, vskutku tá naozaj najvyššia výzva pracovať pre náš domov od rána do večera a od pondelka do nedele... Celistvý víkend, ako hovorievam, mali sme zriedkakedy... A keď tu už spomínam aj svojich spolupracovníkov z veľvyslanectva, kolegyne a kolegov, tak aj v súkromnejších výpovediach priznávam, že mi, diplomatovi v začiatkoch, z ústredia posielali to najlepšie, čo tam na vyslanie mali... Na Prahu neviem zabudnúť, keď sa do svojho diplomatického pôsobenia v nej vraciam už aj ako pisár dlhých zápisov, a tie moje múzy, sprvu, ako som povedal, voči mne priam až ironické, zvľúdneli... Trochu tomuto môjmu zamýšľanému pisárskemu projektu konkuruje ešte jeden, a nezanedbateľný. Oslovil ma už pred Prahou. Súvisí s mojím osobným spomínaním na 20. storočie, na vlastné dejiny, rodové predovšetkým, v rozsahu piatich generácii, s ktorými som sa sám tu zišiel, a to od našich starých rodičov po naše vnúčatá... Storočie vojen, nepretržitých prevratov, spoločenských zmien, v nich osudy moje, mojich najbližších... Často si tu pripomínam, že naši starí rodičia a rodičia sa rodili do cisárskych čias, rodičia prežili svoje najkrajšie roky v ČSR, vtedy v tej najdemokratickejšej krajine na východ od Paríža, do ktorého boli aj zvlášť zahľadení, po Prahe, videlo sa mi, akoby najsrdečnejšie, my sme sa rodili do rokov 2. svetovej vojny, naše deti v rokoch tzv. normalizácie, vnuci po roku 1989... A do jari, a vidí sa mi, že už nepochybne, sa pre jeden z týchto pisárskych programov určite rozhodnem, keď, navyše, hľadám aj spôsob, ako ich prepojiť. Vstúpiť do nich nebráni mi už ani to, čo v mojom okolí v čase mojej neprítomnosti zostarlo a väčšmi aj spustlo, a to tak v našom byte, ako na záhorskej chalupe a v jej záhrade... – ani tá mi nie je ľahostajná, veď o pár mesiacov bude to už tridsať rokov, čo sa nám po vypätých týždňoch cez víkendy a dovolenky stávala nevšedným azylom.
