Kde bolo, tam bolo, objavila sa mi v priečinku na poštu na
fakulte (v súčasnosti pôsobím ako interný doktorand na
Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej
fakulty UK) jedného pekného dňa knižka. Vlastne na prvý
pohľad celkom seriózna. Normálne aj s ISBN. Obálka síce
ako z 90. rokov (k tomu sme ostatne prehodili aj pár slov
s Pepčom Michalíkom, rozhovor je na s. 12 – 13), ale vraví
sa: nesúď knihu podľa obalu. Nebudem dotyčnú „publikáciu“
(áno, to sú veľmi ironické úvodzovky) menovať. Aj zlá rekla
ma je totiž reklama. Prišiel aj sprievodný list. S apelom na
moje otvorené kritické myslenie. Netuším, ako a prečo som
sa stal terčom tejto zásielky. Autora nepoznám. Pseudonym.
Po otvorení „publikácie“ na hociktorej strane je jasné, prečo
pseudonym. Záhadou ostáva to, že sa kniha pri prechode
na akademickú pôdu nesamovznietila. Ako čert v kostole.
Paškvil. Paškvil je eufemizmus. „Publikácia“ si nezaslúži
pozornosť. Nezaslúži si ISBN. Nezaslúži si, aby ju ktokoľvek
vôbec otvoril. Papier si nezaslúži byť použitý takto, stromy
si nezaslúžia byť vyťaté kvôli tomuto. Paškvilu.
Dosť bolo primordiálnej frustrácie, poďme na to racionál
ne. Vyšla kniha nákladom vlastným, stačilo zrejme zaplatiť
tlačiareň a ISBN, autor nepovažoval za potrebné angažovať
tím ľudí, ktorý by mal bežne fungovať na trase rukopis – kni
ha (ostatne o tomto tiež hovoríme s Pepčom, pretože kniha
nerovná sa autor). Najviac tu chýba knižný redaktor – čo je
v istom zmysle pre niektoré oblasti slovenského knižného
priestoru symptomatické. Ak chýba redaktor, musí jeho prá
cu suplovať vydavateľ, a to najmä pri kvalitatívnom odhade
textu. Kto sa ale stará o kvalitu knihy pri samonákladoch?
Ak chce niekto tvrdiť, že volám po návrate tvrdej cenzúry, že
som na akejsi križiackej výprave alebo hone na čarodejnice,
prípadne že toto je môj osobný džihád, pripomeňme si, čo
dávnejšie v rozhovore povedal zakladateľ Artfora Vladimír
Michal (áno, ten pán vo vedľajšom stĺpčeku) a medzičasom
to zľudovelo: „knihy nie sú jogurty“.
Pamätáme si kastingy speváckych súťaží, kde sa často
objavia ľudia, ktorí nadšene tvrdia, že sa tomu venujú od
malička a že spievať jednoducho „vedia“, ale keď otvoria
ústa, je to radosť iná – je to smútok? Jednoducho povedané,
v procese, v ktorom z rukopisu vznikne kniha ako umelecký
artefakt, autor nemôže byť alfou a omegou. Musí spolupra
covať s ľuďmi, ktorí naňho dohliadnu – pretože niekto na
to má a niekto jednoducho nie. A ak rukopis nespĺňa ani
základné požiadavky, niekto mu nevyhnutne má dať červenú.
Ak totiž časom naozaj dospejeme do štádia, že si hocikto
zmyslí, že môže len tak mirnixdirnix vydať knihu, rád by
som si dopredu vyhradil právo akýkoľvek paškvil, ktorý sa
objaví v mojej schránke, rituálne spáliť.
P. S.: Áno, sám som vydal knihu vlastným nákladom, takže
teraz už viem, že v drvivej väčšine prípadov je to jednoducho
chyba (a preto beletriu už nepíšem).
