Nakrájať a zjesť

Nakrájať a zjesť

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: 

„Láska je stav duše, ktorý povznáša. Ak naozaj milujeme a kývame milovanej na pozdrav, vnímame inak ešte aj autobusovú kľučku.“ (Ján Johanides: Holomráz)

Kotúľajúci sa pomaranč mi narazil do ruky... začala som ho šúpať. Jeho kyslosť následne zaleptala vankúšiky mojich prstov. Trpká chuť zarazila môj jazyk, zvraštila čelo a stiahla žalúdok. Zmenil sa stav mojej duše. Povzniesol sa môj intelekt.

Každý z nás má zopár svojich pomarančov – niečo či niekoho, čo nás drží, napĺňa. Často svoje pomaranče ignorujem. Snažím sa zmyť kyslú pachuť pomaranča a pritom ho stískam v dlaniach.

Nakrájala som jeden zo svojich pomarančov a rozhodla sa ho zjesť. Jeho lepkavé kvapky ma napokon pohltili celú. Kúpala som sa v nich. Moja vaňa je plná pomarančovej peny. Mám ju v ušiach. Počúvam žblnkot sladkých kvapiek náklonnosti. Zjedenie pomaranča bolo podvedomým rozhodnutím, ako to už s láskou býva. Nevieme ako... ale zrazu sa zamilujeme.

Milujem a svet vidím celkom ostrejšie, lepšie a popritom sa mi rozmazáva. Okná nie sú oknami. Oči nie sú očami. Tráva nie je trávou. Nebo je ružovejším a s ním celý môj svet. Môj pomaranč je teraz dôležitou súčasťou mojej duše. Odtiene farieb pomaranča sú mnohonásobne zreteľnejšie. Láska pomaranča silnejšia.

Pomarančová šťava nevinne čistí odreté kolená. Zvnútra prechádza cez črevá. Hojí rany a pritom štipľavo tvorí nádej na to byť zraniteľným. Milovanie nás robí ľudskými. Vytvára priestor na vznik empatie. My rastieme, lietame, meníme sa, odpúšťame si a opúšťame sa. Sme ochotní zahodiť našu dušu a pretvoriť ju na inú. Vytvoriť si vlastnú autobusovú kľučku a ňou otvoriť intímnu časť našej duše. Vtedy nezrelá pomarančová ľúbosť nenápadne vnikne dnu, napustí naše šatníkové skrine, pozapletá sa nám pomedzi vlasy. Kyslosť pomaranča sa stane sladkou. Život omnoho krajším.

Každý deň máme šancu si nakrájať a zjesť svoj pomaranč – lásku. Či už milujeme priateľa, hudbu, kvety, konverzácie, hádky, slová, objatia alebo ticho. Neustále máme šancu svoju dušu povzniesť pomocou pomarančovej šťavy, ak sa ňou necháme pohltiť, ak naozaj milujeme.  

________________________________________________________________________

Esej hodnotí odborná editorka a redaktorka Alexandra Jurišová:

Lepkavá láska, príjemno-nepríjemná, trpká, kyslá i sladká. Ako pomaranč. Zuzana Hurbaničová netradične prirovnáva lásku k pomarančom, pričom tvrdí, že každý z nás má zopár tých svojich.

Hoci je jej text krátky, ponára nás doň až po uši. Rovnako, ako seba, metaforicky do vane plnej pomarančových kvapiek, dužiny, lásky. Načrtáva, že nielen kúpanie sa v jeho pene, ale aj jeho zjedenie, bolo „podvedomým rozhodnutím, ako to už s láskou býva“.

Podstatná a zaujímavá je však najmä druhá časť eseje, v ktorej píše o odretých kolenách, ktoré nevinne čistí jeho šťava, a tiež o tom, ako zvnútra hojí rany a robí nás empatickejšími.

Citujem: „My rastieme, lietame, meníme sa, odpúšťame si a opúšťame sa. Sme ochotní zahodiť našu dušu a pretvoriť ju na inú. Vytvoriť si vlastnú autobusovú kľučku a ňou otvoriť intímnu časť našej duše. Vtedy nezrelá pomarančová ľúbosť nenápadne vnikne dnu, napustí naše šatníkové skrine, pozapletá sa nám pomedzi vlasy.“

Ak by aj o láske nenapísala nič iné, stačilo by to. Jej myšlienky sú stručné, úderné, nepotrebuje nimi nič viac rozvíjať. Všetko už nimi povedala.  

Video z vyhodnotenia súťaže nájdete na našom Youtube:

Autorkou vizuálu súťaže Esej Jána Johanidesa je ilustrátorka Kristína Soboň