Nevyspytateľné cesty poézie

Moje čítanie poézie z roka 2022 teda vytvorilo pomyslenú mapu asociácií, ktoré vedú do prírody, z mesta a naopak, ktoré sa mihajú v mysli, prechádzajú telom, upínajú sa k oblohe, vrcholom hôr, nebesiam či ku hviezdam. Rozličné zbierky sa takýmto spôsobom ocitli vedľa seba a komparačne vystúpili na povrch niektoré klady i prešľapy. Moja cesta nevedie striktne od najslabších (hoci nimi začína) po najlepšie zbierky, nepostupujem od štartu k cieľu, naopak, v každej odbočke hľadám tie najpríjemnejšie zákutia, ku ktorým sa hodlám vracať, a vám odporúčam to isté.

Slepé uličky

Slepých uličiek bolo tradične najviac. Nemá význam menovať a analyzovať všetky debutové a nedebutové zbierky, ktoré vyšli, a predsa akoby ani neboli. Ich účinok vyšumí hneď po prečítaní, nenadchnú ani neiritujú, skrátka, len plynú samy pre seba, bez potrebnej čitateľskej účasti.

Nie jednu, ale rovno tri slepé uličky predstavuje debutová zbierka Moiry (VSSS), v ktorej tri autorky, Klaudiu Dočekalovú, Janu Mišekovú a Nikolu Kozmovú z básnickej skupiny Spoetika, spája „metaforická niť osudu“, ako sa dozvieme z prebalu zbierky. Neviem, čo to tá metaforická niť osudu je, ale sudičky tu narábajú s metaforou poskromne a neoriginálne. Triumvirát najväčšmi uškodil prvej menovanej poetke, v ktorej básnení sa mihne aspoň náznak lyriky. Vedľa začiatočníckych básní sú umiestnené aj vydarenejšie (k piesni smerujúce) texty (Strácam sa v realite, Vinné mušky a báseň zo s. 28), ktoré by si však žiadali ďalšie zásahy, minimálne po jazykovej stránke. Oproti tomu básne Jany Mišekovej sú presýtené expresívnymi konštrukciami, otázkami a zvolaniami. Syntax je prirodzenej reči vzdialená, prispôsobuje sa zbytočnému rýmu. To všetko mení mladú poéziu na príliš vážnu a bezobsažnú výpoveď. Podobne by som hodnotila básne Nikoly Kozmovej. Jej rozjímania rozhodne nepôsobia osudovo, ale náhodne, akoby boli výsledkom dodatočne neupravovaného brainstormingu na určitú tému (za všetky báseň Kam patrím).

Debutová zbierka (Z)matky zmätky (Zum Zum) Sone Dedíkovej Johanesovej je postavená na osobnej skúsenosti, s hľadaním ďalších podobných: „A ty to ako zvládaš?“ pýta sa autorka na obálke a ja by som rada odpovedať svojimi materskými skúsenosťami, lenže, čo sa matke odpustí, spisovateľke sa nemôže, povedal kedysi S. H. Vajanský na adresu prvého pokusu E. M. Šoltésovej zachytiť bolestnú životnú skúsenosť matky (Umierajúce dieťa). Azda prvýkrát s Vajanským súhlasím a pravdou je, že Šoltésová svoju autofikciu vylepšila, priam priviedla k dokonalosti (Moje deti). Básne Sone Dedíkovej Johanesovej ostávajú na úrovni každodenných zápiskov, veršovačiek (gramatické rýmy so schémou aabb), láskavých, ale i smutných, často spadajúcich skôr do (primitivistickej) literatúry pre deti a mládež (príhody s deťmi so snahou o vtipnú pointu). Funkciu zbierky vnímam v duchu hesla na jej obale „Držme si palce!“ ako motivačnú, psychoterapeutickú, bez nároku na umelecké ambície.

Rovnako debutovou knihou (v knihe sa dozvieme, že vydala ešte jednu zbierku v Nemecku) je zbierka Tvárou k sebe (VSSS) Daniely Hanouskovej, ktorá už názvom signalizuje smer svojho pohľadu. Napokon však zistíme, že autorka neriskuje veľa; namiesto odkrytia konkrétnych (osobných) tém či otázok ostávajú len neurčité uvažovania bez opory v (pre)žitej skúsenosti. Štylisticky nevydarené básničky reprezentuje vcelku výpovedný autoreferenčný verš: „Z bludného kruhu vyblúď.“ (s. 10)

Štvrtá kniha Juraja Žemberu s názvom Latrína magika (Perfekt) má zase miestami dobrý nášľap (snaha o voľné radenie predstáv, narúšanie strofických schém, refrénovitosť), prvé takty však prehluší zbytočný verbalizmus a viazaný verš (hoci jednoduchý striedavý často nahrádza náročnejšími variantmi). Zrejme niekde v pozadí je aj hudobná inšpirácia, ktorá sa objavuje aj v motivickom pláne (Chcem byť saxofonista v Pink Floyd, Noty v horkej čokoláde a iné). Niektoré básne sa blížia k epigramu – formou aj témou –, predmetom ich záujmu sú rôzne literárne a hudobné predlohy, ale aj spoločenské otázky, ktoré subjekt vzťahuje na seba a následne hodnotí.

Náladové, niekedy príjemne impresionistické sú slepé uličky Ivana Sogela v zbierke O morskej reči (Pectus). Zbierka má svoje svetlé stránky (napríklad básne Forever, Zlý sen, O morskej reči) práve v akejsi opojnosti chvíľou, ktorú sa pokúša zachytiť. Jej účinok je však prchavý, rýchlo vyšumí a z poézie toho mnoho neostane. Hoci ide o značne oneskorený debut – autor je generačne spriaznený s poéziou 70. a 80. rokov, keď publikoval básne v zborníkoch a dennej tlači –, napriek tomu je výrazne poznačený začiatočníckymi chybami: lexikalizované a genitívne metafory („ako voda / oblizovala jeho chodidlá“, s. 8), prvoplánová hra so slovami (tuleň – tu len, s. 23), rečnícke otázky, predlžované pointy a pod.

Podobne, ale s priznanou instantnosťou – s žánrom aforizmu či (aj kresleného – Fero Lipták) vtipu – pracuje Ondrej Kalamár v zbierke Drobnosti flajstrov (Petrus), z ktorej tiež ostane len momentálne pousmiatie („Ceny pozemkov stúpajú. / Plný nádeje si obzerám svoje / kvetináče...“) alebo zdvihnuté obočie: („K MDŽ prajem všetkým / ženám presne takých partnerov, / akých budú voliť.“)

Nejeden kruhový objazd

Niektoré zbierky autorov a autoriek zo slepej uličky síce vyšli úspešne, ale nepohli sa jasným smerom. Zaradila som sem básnické výpovede natoľko špecifické a sebe vlastné, napríklad jazykom, výrazom, že sa neviem rozhodnúť, či po nich chcem alebo nechcem „krúžiť“.

Takáto osobitá (už názvom) je zbierka Erika Markoviča NANEBOVZÝVANIE. ConiunctionAnimarumlnCaelis. (Modrý Peter) Prvýkrát však Markovič vystupuje zo svojej orbity aspoň do takej miery, že hoci je hlavou v nebi, predsa túži byť na zemi a prežívať pozemské slasti i strasti: „nepriazne placho túžiaci po novom, jemnejšie vyššom živote.“ (s. 27) Celková nálada zbierky je barokovo transcendentálna – na jednej strane vedomie smrti, na strane druhej viera v nadpozemský svet, ktorý je modelovaný ako svet nad „nad“, prípadne pod – efektne sa pracuje práve s paradoxom vertikálneho priestoru: „Kde tento svet je hrobom nadsveta, / kde sa niekto nadnebeský takto modlí za naše / vzkriesenie a zmŕtvychvstanie a za nás páli sviece, / kde potom celá táto tma a noc je len kúdoliacim / a nadol odtiaľ k nám padajúcim dymom.“ (s. 28) Citovaná ukážka sa nachádza v najlepšie čitateľnej básni zbierky Astralicity, ktorá sa končí neurčito, keď po dôslednom nasvietení (slovo svieca a príbuzné motívy sa viackrát opakujú) priestoru nadsveta či nadnebesia (s. 29) môže byť zrazu všetko inak, parafrázujúc slová zo záveru básne. Aspoň čiastočne tak Markovič skladá poéziu a jej tvorcov z akéhosi piedestálu, kam ich v predošlej básni umiestnil („[...] sú akoby čímsi z látky vyšším zasiahnutí“, s. 20), a posúva ju do polohy reflexie, s ktorou sa môžeme i nemusíme stotožniť. V zbierke sa mihne i ľúbostná téma, najvydarenejšie v básni Upadanie. Spirituálna výpoveď sa prekrýva s obrazom konkrétnej ženy (menovaná i v dedikácii): „Lebo keď povedľa zaspávaš vo vlaku, / hlavu pomaly tiež tak ďalej zakláňaš, // ústami načatá, akoby si v tomto sne / odkiaľsi zhora túžobne očakávala bozk.“ (s. 15), ktorá však postupne prechádza k mystickej panne večnej zvrhlej v rečiach (s. 37). Svojský (eufemizmus) je takisto Markovičov jazyk: nepochopiteľné bodky, pomlčky, prechodníky, množstvo nevlastných prívlastkov, nefunkčným presahov, neologizmov a pod., čo spôsobuje, že (barokovú) košatosť strieda krkolomnosť výrazu.

Ján Mičko a zbierka Maledivský sneh (VSSS) je podobným prípadom, keď sa originálna myšlienka zbytočne zamotáva do množstva slov a ich významov. Jazyk autorovi „nedáva“ to, čo si od neho žiada – túžba byť objavný sa často končí opačne, zbytočné kombinácie unavujú a upozorňujú na chyby, prekrývajú dobré nápady, pod ktorými myslím, napríklad, oscilovanie medzi vážnym a nevážnym. Už pri vstupe do zbierky čítame venovanie šťastnej mačke Lune a potom nasleduje vecné (tu ostáva na čitateľovi či aj komické) vysvetlenie, čo za úkaz je Maledivský sneh a zmienka o Mgr. O. Maťkovi. Celkovo je vstup do zbierky pridlhý, okrem venovania, vysvetlenia, poďakovania a úvodných mott obsahuje prvá časť akýsi pododdiel s názvom World of G. Polyanszki a s vysvetlivkou pod čiarou, v ktorej sa opäť kríži vážne s humorným, tentoraz s nádychom mystifikácie. Takýto komplikovaný, ale nie nudný vstup do básnickej zbierky sľubuje minimálne rovnakú „zábavu“ aj ďalej. Nanešťastie, ďalej je už „len“ poézia, ktorá síce dokáže pobaviť práve synkretizmom rôznych diskurzov, tém, nálad, štýlov (za všetky spomeniem báseň o exkrementoch a netopieroch Totus homo fit excrementum), ale ktorá značne pokrivkáva v práci s jazykom, čo však konštatuje aj sám lyrický subjekt: „je to také isté / ako pri súvetiach / ktoré netesnia // ako keď nesadnú / nové topánky / fľaša nezmenila / džina“ (s. 13). To, že sa (azda nevedome) Mičkova poézia kritizuje sama, je úsmevné a vôbec, celá zbierka je zvláštnym osviežením, vtipom, ktorý neurazí. Ale vlastne niekedy aj trochu urazí, keď si napríklad autor myslí, že nevieme, kto je Kierkegaard, Szymborska a pod. a má potrebu vysvetľovať všetko (niekedy aj viac) pod čiarou, aby sme presne pochopili významové hry jednotlivých básní. Posúvame sa teda od baroka k osvietenstvu?

Zo svojej dráhy nevybočuje ani zbierka Jána Buzássyho Reči bokom (Petrus). Kniha má príjemný obal a dopĺňajú ju ilustrácie Vladimíra Kordoša. Nepochopila som však slová uvedené na vloženej záložke/noticke (neautorizované), že zbierka „citlivo reflektuje súčasné dianie“. Témy neašpirujú na aktuálnosť, naopak, sú zámerne všeobecné (Hodnoty, Pokora, Slovensko, Mladosť a iné) a všedné (Káva a čaj, Kvety, Vyšívačka, O okuliaroch a iné), sú zozbieranými životnými pravdami o javoch, veciach či osobách. Odkazujú k žánru epigramu, keďže popri reflexívnej stránke v nich výrazne dominuje didaktická a satirická zložka. Pripomínajú aj glosu – už názvom – poznámky na okraj (ale aj mimo ciest súčasnej poézie).

Žánrovo vymedzené sú básne Jozefa Tatára Slabikovanie duše (Signis) – predstavujú súbor haiku. Tomuto klasickému žánru sa autor venuje dlhodobo (napr. zbierka Andezit, 2014). Hoci Tatárov prístup k haiku nie je inovatívny, nemožno ho nazvať ani ako epigónsky, pretože tie najlepšie haiku varianty zo zbierky vyrastajú z konkrétneho zážitku, z hĺbky jeho detailu: „V košeli otca: / vtákom z dvora je jedno, / kto núka z ruky.“ (s. 28)

Cesty telom i dušou

Zbierku Márie Bátorovej Moment na Moment (VSSS) a zbierku Petra Hotru Blúdenie telom (ejj!-art) spája spoločná téma vyrovnávania sa s plynutím času, so starnutím subjektu a obaja svoju tému modelujú na pozadí nedávnych karantén. Hotra kontext naznačí v prvej básni („V karanténe som vlastne skoro celý život / udržiavam sa množstvom kávy a cigariet a čítaním / a medikamentmi“, s. 9), čím zároveň problém „vyrieši“ a presunie do intímneho priestoru interiéru, k predmetom, ktoré lyrický subjekt obklopujú, udržujú. Bátorová, naopak, tému karantény rozvíja smerom „von“, čo rovnako ozrejmí v úvodnej básni vo forme venovania (spolu s ilustračnou fotografiou Jozefa Bátoru): „Venujem tým, / ktorí znova zaplnili / lavičky a cestičky / na Železnej studničke.“ Autorka sa väčšmi pozerá aj mimo svojho priestoru, zaujíma ju, ako sa premenila krajina pod vplyvom spoločenských udalostí. Čítame básne lamenty, náreky nad stavom krajiny, dobou, ale i zdvihnutý prst, kriticky osočujúci človeka, jeho ľahostajnosť voči svetu a iným (Nevysvetliteľné, Svet vyzerá, Kam nás to vedú). Nepriaznivosť bytia subjektka neprekonáva s pomocou prítomnej chvíle, ako by sa mohlo zdať, tá je, naopak, potvrdením plynutia času („moment za moment“, s. 21;), navyše, odkazuje na prázdnotu, ktorú pandemická situácia v subjektke vyvolala – „Len piatky piatky piatky  [...] a prekonávajú sa / v ničote.“ (s. 16)

Hotrov lyrický subjekt si takisto povzdychne nad plynutím času („roky tečú a nezmyselne sa usádzajú v živote“, s. 33), ale dôvody a odpovede na absurdnosť bytia hľadá v sebe, ide až na koniec („slepých mozgových ulíc“), ktoré („definujú môj stav / uzurpujúca dezolátnosť / mám znovu pätnásť / a formujem svet / v lete čítam v tieni pod lipou“, s. 16). Hotra frekventovane využíva motívy neurónov. Človeka prezentuje ako „kvantový“ mechanizmus, skladajúci sa z hmoty („Depresia kvarky telá“, s. 42), rovnako nevyspytateľnej, ako je príchod nového dňa: „ráno prichádza čoraz pomalšie a neochotnejšie“ (s. 34). Našťastie, neskĺzne do martýrskej polohy ako Bátorovej subjektka a najlepšie básne pripomínajú skôr bendzákovskú ľahostajnosť a nadhľad nad svojím beztak znudeným bytím: „komory samoty pumpujú stále pomalšie / pulz sa veľmi dlho nezrýchlil / bolo by treba poumývať okná / prelistovať albumy fotografií / zistiť čo sa stalo“ (s. 44). Prevažujú stavy depresie lyrického hrdinu, cyklické situácie a scény z každodenného života – alkohol, káva, osobný priestor, muškáty, kocúr, náznak vykúpenia prostredníctvom vzťahu či tvorby, to všetko utvára vierohodný svet subjektu. Obe zbierky sa líšia aj vo funkcii; zatiaľ čo Bátorovej básne sú skôr spasiteľské, chcú prehovárať do duše, Hotrov subjekt na tento aspekt rezignuje, sťažka prehovorí na seba a aj to s neustálou pochybnosťou o kvalite a zmysle svojho slova, čo je sympatické a čitateľné gesto („nemám prsty iného tela / ktoré by trhali moje texty“, s. 53). Škoda, že nie je väčšmi podporené kvalitnejšou (alebo aspoň nejakou?) redakciou, ktorá by popracovala najmä so selekciou textov.

Cesta z mesta

Niektoré zbierky tematizujú mestské prostredie alebo, naopak, ostentatívny odchod na dedinu či do prírody. Zároveň ide o básnické výpovede, ktoré sa snažia pomenovať príznak doby byť aktuálny a vypovedať (angažovane) o sebe a svete.

Jednou z najlepších zbierok za rok 2022 bola pre mňa kniha Ivony Pekárkovej Možnosti neúspechu (Brak), ktorá spĺňa všetky menované nároky – je živá, svieža a predsa rozkýva tie najhlbšie problémy doby. Prihovára sa čitateľovi, vysmieva sa mu, stotožňuje sa s ním, je nepríjemne kontaktná. Hoci sa dotýka konkrétnych tém aj vymedzeného priestoru a času, zároveň si nárokuje na univerzalizáciu – viaceré básne smerujú až k filozofickým, existenciálnym otázkam (Pozorovanie prázdna, Pozorovanie kométy Neowise, Otvárací ceremoniál). Objavuje sa tu pre autorku typický moment precitnutia pred skutočnosťou (či už je to pozorovanie kométy alebo olympiády v televízii), ktorý však v konečnom dôsledku precitnutím nie je: kométu nevidieť, ceremoniál je z archívneho záznamu a citové rozpoloženie subjektov pred obrazovkou si nikto nevšimne. Žiadne „zakúšanie“ holej existencie sa nekoná, práve naopak, v podtexte vyznieva komicky, akoby nič také ako precitnutie pred holou pravdou (náhlym poznaním) neexistovalo. Pekárkovej osobitý štýl predstavuje aj práca s prvou osobou množného čísla, čo umožňuje subjektu striedavo sa obnažovať a zahaľovať – podľa toho, či lyrické my stotožníme „len“ s dvojicou ľudí alebo so širším spoločenstvom. Sebairóniu transformuje na „my-iróniu“, posúva výsmech adresovaný lyrickému subjektu na spochybnenie vzťahov, ktoré vytvára a do ktorých vstupuje, a zároveň komicky poukazuje na „našu“ snahu partnersky a spoločensky (či dokonca ľudsky) uspieť. (Niektoré časti boli použité v recenzii zverejnenej na plav.sk)

Rovnako zbierka Mirky Ábelovej Dom (Brak) sa usiluje byť súčasná. Kým Pekárkovej subjektka „behá“ po meste, vozí sa v MHD a sleduje urbánne premeny, Ábelovej hrdinky sa rozhodnú mesto opustiť – najmä v dvoch oddieloch zbierky poetka tematizuje príbehy žien a ich rodín, ktoré žijú mimo mesta. Motív cesty poskytuje poetickej výpovedi silný obrazný potenciál, u Ábelovej však ostáva na úrovni fyzickej cesty. Najlepšia báseň 0 („medzi palec a ukazovák / uchop hlavu mestského človeka / zdvihni strechu paneláku / figúrku prenes [...] opatrne / neodtrhni ju“, s. 63) naznačuje, že problematika by nemusela byť spracovaná povrchne, ďalej sa však tento odosobnený a ironický tón nerozvíja. Mesto síce ostáva ako nostalgická spomienka (napríklad na kultúrne možnosti), no napriek tomu sa hrdinka pokúša byť na dedine šťastná, čo vnáša do textu početné sentimentálne pasáže (miestnosť v hlave). Snaha narúšať stereotypy v zobrazení dedinského prostredia generuje len ďalšie stereotypy. Utvára sa obraz dediny ako presného opaku čistého bytia, čím vyznieva rovnako schematicky ako v minulosti – ako jeden organizmus, ktorý neznesie vybočenie, individualizáciu jeho členov: „keď sa bijú Cigáni, fízli nechodia, / skonštatuje trénerka // a potom všetci cvičia / akoby sa nič nestalo“ (s. 81). Tu nastupuje subjektka, aby zaujala postoj a vypovedala o svojich zážitkoch, pocitoch a postojoch, ale opäť s preexponovanou dávkou expresívnosti a emocionálnosti: „premýšľa / ako pomôcť žene / ako zabiť muža / ako privolať fízlov“ (s. 81). Akúkoľvek snahu hľadať ambivalentnosť hlavných motívov (dom/domov, cesta, mesto, dedina) nahrádza zjednodušenie, priamočiarosť, nefunkčné opakovanie, verbalizmus a slabá reflexívna zložka. Opisy starnúceho domu rýchlo vyčerpajú svoju originalitu a postupne strácajú požadovaný efekt, pôsobia nežiaduco komicky. Táto tendencia vrcholí v najslabšej a najdlhšej básni zbierky, v grotesknej scéne súboja antropomorfizovaného domu a ženy, zakončeného sériou zvolaní: „toto je môj domov! / nikam neodchádzam! / budem tu s tebou až kým sa nerozpadneme“ (s. 45). (Niektoré časti boli použité v recenzii zverejnenej na plav.sk)

Nad ľudskými vtáčie cesty vedú

Nezámerne spolu komunikujú aj nasledujúce tri zbierky: Ako sme sa stali (Juraj Kuniak), Premenená na hudbu (Katarína Džunková), Horolezci (Alena Brindová), ktorých frekventovaným motívom sú jednak zvieratá (v prípade J. Kuniaka a K. Džunkovej výrazne spoločenstvo vtákov), ale aj putovanie (prírodou či konkrétnymi mestami).

Zbierka Juraja Kuniaka Ako sme sa stali (Skalná ruža) je autorovou desiatou (samostatnou) zbierkou a považujem ju za jeho doposiaľ najlepšiu básnickú výpoveď. Dôvodom je i fakt, že lyrický subjekt sa väčšmi zameral na seba, nie je už hovorcom všetkých ani sprostredkovateľom právd, je tichým pozorovateľom, ktorý sa vracia späť, konkrétne k otázke, čo ho v živote (vedome či nevedome) ovplyvnilo a ako s týmito vplyvmi dokáže naložiť (Rodinná anamnéza, Deskriptívna geometria, Ako sme sa stali kvetmi a ďalšie). Mnohí, aj mladší autori či začínajúce autorky majú tendenciu prinášať výsledky, hlásať „pravdy“, varovania, vynášať súdy a pod. Kuniakov subjekt sa, naopak, neustále pýta, stále kráča, je ochotný načúvať – prírode, rodine, iným (ľuďom, miestam, umeniam), sebe. Až potom sa dostáva aj k širšiemu spoločenstvu a otázku „Ako sme sa stali?“ presúva z jednotlivca k celému univerzu. Nejde však o „veľké“ dejinné chvíle, ale, naopak, o zdanlivo banálne momenty, ktoré nás utvárajú: konkrétne dotyky, vône, kvety, obrázky či hudobné party, zvuky. Aj malý detail môže poslúžiť – podobne ako Proustov koláčik namočený v čaji –, aby lyrický subjekt znova precitol, nanovo si evokoval v malých záchvevoch presný zážitok. Subjekt doslova nanovo žasne všetkými zmyslami, afektívna pamäť sa kríži s kritickou recepciou (nielen zážitkov, ale aj umenia). Nielen krajina sa otvára, ale aj subjekt sa otvára krajine aj čitateľovi. Miestami neudržateľnú patetiku (vzťahové básne) strieda triezvosť detailu, vecnosť výpovede. Subjekt sa pozerá symbolicky hore k nebesiam (nájdeme aj viaceré prosby k Bohu – Dve bytosti), ale aj „pod nohy“, sleduje, kam kráča, neunikne mu život chrobáka, ale ani život pod hladinou vody. Autor pracuje s vertikalitou priestoru funkčne, prepája ho – potápanie „medzi podmorskými horami“ (s. 29) – jedno sa tak zrkadlí v druhom. Zbierka obsahuje plejádu (atlas) vtáctva aj rastlinstva. Použité motívy možno čítať ako paralelu k ľudskému životu, situáciám, stavom lyrického subjektu a pod. Široký záujem o všetko naokolo som vnímala aj ako úctu k všetkému živému, napríklad aj v ekologickom zmysle slova, ale aj s odkazom na etickú stránku Kuniakovej tvorby.

Na zadnej strane obálky knihy Premenená na hudbu (FACE) Kataríny Džunkovej je vyobrazená usmiata poetka s vtáčikmi v rukách. Ide o signifikantný moment, v zbierke sa totiž takisto vytvára dojem komunikácie s prírodou, akoby lyrická hrdinka nielen rozumela zvieratám a stromom, ale aj vedela, čo si myslia, čo by povedali, čo by mali povedať. Ak je Kuniakov subjekt skôr pozorovateľ, chodec, ktorý zaznamenáva, v prípade Džunkovej mám pocit, že subjektka ani nemusela vyjsť z domu. Skutočná predloha (kontakt so svetom prírody na spomínanej fotografii) sa totiž mení na básnický obrat. Čítame len výsledky v podobe rečníckych otázok („Prevravte, jablone, je vám tu ťažko žiť? [...] Hron, ty ešte veríš v Marca Aurélia? [...] A pripojte sa aj vy, medvede! Žijete v praveku? Ako sa zmenil človek?“, s. 10) a reflexií vyslovených poetickým jazykom, ktorého miera prekračuje estetickú únosnosť. Zásadnou témou je, podobne ako u Kuniaka, pamäť, ale nad osobnou prevažuje kolektívna, dokonca s imperatívom – akoby poetka chcela prízvukovať, čo si máme pamätať, miestami nás karhá, že sme zabudli: „Len človek si už nepamätá koho stratil, / iba stromy vo vetre mu čosi ukazujú / posunkovou rečou.“ (s. 23) Preberá hlas prírody, ktorá si naopak pamätá všetko, ale akým právom ju „cituje“ a vkladá „jej“ do úst čosi, čo „jej“ neprislúcha? Rovnako postupuje v prípade človeka, pripomína jeho zlyhania, od vyhnania z raja až po súčasné, opakujúce sa prešľapy (Veľká noc v Rusku, Kyjev, Máj v Alexandrovskom parku a iné). Nemôžem sa ubrániť pocitu, že nám lyrická hrdinka chce tak trochu vstupovať do svedomia, ako v príznačne nazvanej básni List človeku. Navyše jazyk zbierky je značne archaický, navracia sa kdesi k bardom slovenského národa, k Hviezdoslavovi či romantikom: „Buď pozdravený, človek, / to len ty v gaštanoch vidíš sviece, ktoré si sám vymyslel“ (s. 14); „Hviezdy oceľové sokoly / strnulo sa trepotajúce nad poľami“ (s. 27). Ako je zrejmé z citovaných ukážok, obraznosť je rovnako starosvetská. Zbierke a lyrickej hrdinke omnoho väčšmi svedčí, keď hovorí len za seba, keď vychádza z vlastnej skúsenosti, hoci aj tu sa akoby za každú cenu snaží byť vznešená a správna: „Bojím sa zabudnúť náhodné tváre, [...] že zabudnem na orgován, / indiánske mestá a plechový kľúčik, / na tento štvrtok a na vŕzganie severského snehu, / na človeka, s ktorým dávno nesúhlasím.“ (s. 39)

Podobnú tému nastoľuje debutová zbierka Horolezci (FACE) Aleny Brindovej. Poetka sleduje mnohé trasy, aj ona sa vydáva na rôzne miesta (Taliansko, Francúzsko, Grécko, zenové záhrady, ale aj Košice či Liptov), ale nie s cieľom, aby nám čosi pripomínala či vzniesla kritiku. Brindovej subjektka kráča s omnoho prostejším cieľom – prísť k sebe. Stretáva seba, svoje minulé (detské) „ja“ aj možné verzie seba. Nedochádza však ku konfliktu, zdá sa, že výsledkom je akceptácia: „pokynuli sme si / každá si myslela svoje“ (s. 17). Podobne ako Kuniakov lyrický subjekt, aj ona pátra po svojich koreňoch – otázka ako sme sa stali implicitne zaznieva v sérii básní, v ktorých sa vracia k svojmu rodu, k starým otcom a mamám (Topánky, Zákopy, Z úst do ucha). Príznakový sa stáva práve ženský rod a to aj v gramatickom význame tohto slova (japonská maľba na ženskom onkologickom oddelení, turistka, thajská masérka a pod.). Subjektka sa nevidí len v odraze blízkych, ale inšpiratívne sú pre ňu i ďalšie významné osobnosti, ženy, známe či neznáme (Amelia Earhartová, cimbalistka, kamarátka a iné), ktoré ju môžu mnohému naučiť, ale napokon je zrejmé, že posledný krok musí urobiť subjektka sama: „na konci dňa sedíš na gauči / len ty a sekera“ (s. 19), čítame v básni Keby bol kat ženou. Rovnako sama musí vystúpiť na horu či sopku, nazrieť do jaskyne, otvoriť bráničku detstva či brány paláca. Dôležitý topos „hory“ však nezobrazuje len tradične ako výstup na vrchol, ale pripomína aj jeho „druhú“ stranu, zostup dole – čo sa deje, keď pokoríme vrchol. Rovnako ide o reflexívnu poéziu, v ktorej subjektka často až príliš rozmýšľa nad banalitami, ale originálna imaginácia, ktorá sa objavuje i na miestach, kde ju nečakáme, zachraňuje zbierku pred prípadným uzatváraním sa do svojho sveta (Fotografia). Navyše má poetka cit pre mieru; patetické polohy („Patagónci roztrúsení pod vrchnákom neba“, s. 43) vyvažuje jednoduchou, ale sugestívnou obraznosťou („a záliv sa opäť priblížil ako vyliata polievka“, s. 43), nadhľadom či priamo komikou vo forme sebairónie: „ktorý je ten vrcholný bod? // ukázal mi ho neznámy muž / (odznak, Pierre Cardin okuliare, vysielačka) / vysvetlil mi, že mám okamžite vypadnúť z ich trávnika“ (s. 45). Zbierka Horolezci je svojská, nenapodobňuje a dokáže prekvapiť, je nielen vydareným debutom, ale už teraz sľubuje novú poetku na scéne.

Myšlienkové, matematické a iné (ne)logické operácie

Mentálne cesty, ktoré podstupuje lyrický subjekt (subjekty), ale aj logické operácie, ktoré musí vykonať nielen autor, ale najmä čitateľ, ak chce mať zo zbierky aj čosi emocionálne, povedzme, zážitkové, estetické.

Zbierka Dereka Rebra Nežnosť rozkladu (Modrý Peter) akoby mapovala rozbiehajúce sa cesty, napríklad v mysli pacienta, ktorý zdanlivo chladne čaká na operačnom stole: „tvár pokojne čaká na stole na príchod chirurgov“ (s. 72). Zbierku som prečítala ako jednu dlhú báseň, azda by som povedala (myšlienkové) pásmo, odkazujúc práve na metódu voľne radených obrazov G. Apollinaira. Rebro rovnako kladie viaceré témy a motívy do jedného plánu, bez logických následností, využíva princíp juxtapozície a simultánnosti. Striedajú sa konkrétne a maximálne neurčité obrazy, ktoré sa rozbiehajú na všetky strany, čo si vyžaduje aj rovnaký typ recepcie. Motivicky sa zbierka viaže na nemocničné prostredie, dominuje biela farba a jej „odtiene“ (sneh, krieda, zrkadlo, bledá tvár, čistota, priesvitnosť, ľad, porcelán a pod.), čo umocňuje pocity chladu či prázdnoty („kachličky / v stenách žily“, s. 17). Názov zbierky v sebe implikuje nielen stav, ale i časový rozmer daných javov – za aký čas dôjde k úplnému rozkladu? Vo fyziologickom zmysle slova, ak chápeme rozklad aj ako chemickú reakciu, je potom signifikantné zistenie, že sprievodným procesom zániku je i vznik nových látok (v tomto prípade významov). V zbierke viditeľne dochádza k narúšaniu básnického obrazu, napríklad prostredníctvom syntaxe. Verše znejú ako vety vytrhnuté z kontextov. Ich pôvodný diskurz sa stratil úplne alebo je mätúci. Čitateľ, ak chce mať zo zbierky estetický zážitok, „loví“ na okraji asociačných sfér – často na úrovni dvojveršia, keď sa striedajú konkrétne a abstraktné výjavy. (Niektoré časti boli použité v recenzii zverejnenej v Knižnej revue.)  

Cesty ako matematické postupy alebo vzorce prezentuje konkrétna poézia Radoslava Rochallyiho v zbierke Rovnicová poézia (Vlna). Preniknúť do tajov tohto typu poézie si vyžaduje skutočne nielen ochotu, ale aj poznanie – čiastočný návod nám poskytne samotný autor v úvode (do rovnicovej poézie), v ktorom nám napríklad vysvetlí, aký je rozdiel medzi matematickou poéziou a poéziou o matematike. Zaznejú tu aj dôležité slová o vizuálnej poézii a takto som aj väčšinu básní zo zbierky „čítala“. Hoci som komplikovaným vzorcom väčšinou nerozumela, zistila som, že nie vždy je potrebná logika: práve naopak, tam, kde ubúdalo logiky, pribúdalo zážitku. Viaceré básne sa tak stali aj vtipnou výpoveďou (respirator blues, chemical love, narodeniny, budúcnosť bez názvu a iné), hoci pomenovať konkrétne, z čoho pramenil napríklad humor dlhého vzorca s variáciou slov „nič“, „nie“ a pod. s názvom svet poháňaný nihilizmom, netuším. Možno práve zápisom, ktorý evokuje navrstvovanie, keďže v súvislosti s nihilizmom konotujeme skôr ubúdanie a negatívne emócie a tu sa naopak stupňuje optimizmus a sloboda (tieto slová sú v zápise aj použité). Na prvý pohľad teda odradzujúca a otravná matematika, na druhé zastavenie vtipná a menej otravná matematika, na tretí pokus originálna vizuálna matika, ku ktorej sa ešte vrátim. 

Výrazne experimentálna je aj zbierka Gestotexty (Vlna), publikovaná pod pseudonymom TJ Vjuga. Zatiaľ čo Rovnicová poézia sa drží jasne vymedzeného žánru, tu sa pohybujeme na úrovni bližšie nešpecifikovaného gestotextu, čo je súbor zvukov a znakov a významov a gest, inšpirácií a parabásní a objektov atď. Nachádzame tu foto-vtipy, experimentálne, vizuálne básne, asambláže, denníky, partitúry a iné. Je preto pochopiteľné, že nie všetky sú na rovnakej estetickej úrovni: čosi vnímam len ako doplnok, niečo dokonca ako pózu. Snahu odlíšiť sa potvrdzuje aj predslov rozdelený na dve časti, prvá je opísaná slovami: „predslov alebo doslov namiesto predslovu a doslovu čiže: predoslov“ (s. 7) a hoci je autorom Peter Macsovszky, pokojne by mohol byť doslov aj predslov či predoslov ďalšou básňou zbierky. Macsovszky tu glosuje funkcie rámcujúcich textov vôbec (zbytočné návody k interpretácii), je vtipný a obratný vo svojej snahe byť rovnako „iný“, ako sa o to usilujú aj Vjugove básne, a v konečnom dôsledku sa im to obom darí. Ešte v predslove nás nabáda pátrať („A kto hľadá, ten nájde“, s. 7), komu tento literárno-hudobný pseudonym patrí, čo, ak to neviete, vám zaberie jednu sekundu googlenia. Je táto informácia vôbec potrebná na dekódovanie textov? Sám autor ironizuje význam odkrývania pseudonymov (hra v básni Pseudoplňovačka). Ďalším kľúčom by mohlo byť pomenovanie niekoľkých spoločných plôch s inými príbuznými poetikami (K. Zbruž, M. Adamčiak) – tu nás však Macsovszky aj varuje, aby sme sa „nepúšťali touto cestou“ (s. 10). Čo teda robiť s týmto experimentom? Ja som si ho prečítala, zahmkala, poobracala v rukách ako Rubikovu kocku, neposkladala ju, trochu sa pobavila (nie až tak, ako dúfa autor doslovu, že by z toho „mala krv tuhnúť“, s. 93) a napokon odložila – mám dojem, že to je celkom dobré skóre na tento typ poézie.

Cesty k záhube ľudstva a jeden a pol možného východiska

Viaceré zbierky, ktoré vyšli v roku 2022, spája nadosobná téma zániku ľudstva, či už vyslovená explicitne, cez priame (post)apokalyptické obrazy, alebo implicitne, prostredníctvom odkazov na aktuálnu (vojnovú) hrôzu.

Zbierka Kniha tmy (Literárna bašta) Michala Talla má podobu šedej škatuľky, z ktorej môžeme povyberať jednotlivé komponenty na skúmanie a čítanie, môžeme začať odvrchu alebo môžeme čosi vynechať, zabudnúť či stratiť. Implicitne (zbierka je bez inštrukcií) pochopíme, že všetky postupy sú regulárne, inak by sme predsa nedržali v rukách tento formát, ale obyčajnú publikáciu vo forme knihy. Najrozsiahlejší súbor predstavujú voľne vložené kartičky s názvom Spevy a tance, ktorý sa postupne zvýznamňuje cez atribúty premenlivosti, variabilnosti, viachlasnosti. Na zvukovú stránku odkazujú aj opakujúce sa slová ako „výkrik“, „reč“, „zvuk“ či „hlas“. Hlas a dych sa stávajú synekdochou človeka, jeho osobnosti, zastupujú tvár, meno či názor („o prežitie sa nebojím, o budúcnosť hlasu áno“) a pod. Spevy a tance možno prečítať ako ukážky zánikov (sveta, ľudskosti, života). Ďalšie časti zbierky by boli potom ich vysvetlenia či vyústenia (alebo predobrazy). Časť s názvom zrod sa v tomto svetle javí ako prapôvodná, či dokonca posvätná „kniha“, ktorá ohlasuje akýsi príchod mesiáša, resp. jeho príchod a skazu. Kniha tmy teda nie je len o zániku, ale aj o vzniku, o stvorení sveta – je to však temná kozmogónia – môžeme asociovať k najstarším mýtom (napríklad k akkadskému Enúma eliš), keď z tela starých božstiev vzniká svet nový, tu sa tvorí z človeka a z častí jeho tela, resp. zo spojenia viacerých tiel, z prienikov – duševných i fyzických: „opäť som sa pokúsil dosiahnuť na zem bez toho, aby som sa zohol, a zo zeme som / chcel nechať vyrásť nové mesiace, formovať nové povrchy, hory, púšte, jazerá a jaskyne, / miesta, ktoré by vo mne mohol ktosi nový bezpečne obývať po celý život“. Tallo vytvára svojbytný básnický svet s pomocou originálnej a sugestívnej imaginácie. Motív ľudského tela ako metonymiu krajiny použil Tallo už v predošlej zbierke, tu sa však ešte výraznejšie univerzalizuje, od jednotlivých osudov sa dostávame k údelu celého ľudstva. V tomto zmysle je Kniha tmy angažovanou zbierkou, vypovedá o spoluzodpovednosti za stav sveta každého z nás. Poslednou nádejou ostáva kniha svetla, ale z doterajšieho čítania je zrejmé, že nebude tvoriť antonymum ku knihe tmy. Metafora svetla sa v zbierke aktualizuje ako čosi nežiaduce, preexponované, niečo, čo ruší našu jedinečnosť a existenciu vôbec. (Niektoré časti boli použité v recenzii zverejnenej v Glosolálii.)

Nepriaznivé počínanie ľudstva opisuje aj zbierka Anny Ondrejkovej Strmina (FACE), ktorá nadobúda skôr podobu básnickej skladby, keď sa jednotlivé texty postupne sujetovo navrstvujú. Príbehom básní je cesta lyrickej hrdinky pomenovanej ako havrana (asociovať môžeme napríklad k poézii Evy Luky a jej mytologicko-fantastickým postavám žien, ale i mužov zo zbierok Havranjel a Diabloň). Ako sa dozvieme zo zošitového prebalu, zbierka je motivovaná vojnovými udalosťami na Ukrajine. Spoločenská téma je však spracovaná maximálne obrazne, poetka kombinuje konkrétne obrazy s pre ňu príznačnou uvoľnenou imagináciou: „zbierali deti: cez otvorené strážne priepasti sa vznášali / člny, zhadzovali cínové baletky a vojačikov“ (s. 12, zvýr. A. O.). Prelína sa kruté s krásnym, drsné plynule prechádza do jemného. Neskutočné sa spája so skutočným, ale práve realita vychádza z danej dvojice ako šialenstvo, navyše také, ktoré dopustil človek: „muž sa rozplynul v horiacom: možno / sa nestal: vzali mu zbrane aj doklady, možno / nebol“ (s. 11). Ondrejková neponúka východiská, ale nabáda k účasti. Z básní vystupuje ťaživý pocit, strach o havranu, ktorá je vystavená nebezpečenstvu, uteká, je zneužívaná, umlčaná, je terčom, je koncentráciou našich pocitov. Z postavy sa stáva podobenstvo o krajine, o ľuďoch, ženách, o dušiach, o všetkých, ktorí sú priamo či nepriamo, ale bolestne, zasiahnutí hroznou udalosťou vojny.

V porovnaní s vyššie analyzovanými zbierkami pomenúva aktuálny svet a jeho problémy zbierka Dany Podrackej Posuvné dvere (Skalná ruža) omnoho konkrétnejšie a azda i nádejnejšie. Východiskom je božie svetlo za posuvnými dverami. Poetka pracuje so sakrálnou obraznosťou, ale viera je tu zhmotnená do konkrétnej predstavy, rozmeru, priestoru: „Anjel má krvavý pútec vo vlasoch“ (s. 25); „Milosť je jazmínový kvet“ (s. 19); „Čistá myšlienka je biely kostol na zelenej lúke“ (s. 13); „Dóm je všade“ (s. 46) a pod. Podobne napĺňa fyzickým obsahom myšlienky a iné abstraktá: „Tá rana bola hlbšia ako moje telo, presahovala stôl, / na ktorom som ležala, prestretý ľudský obrus // Vyvierala zo mňa rieka.“ (s. 15) Takto „premeneným“ vnímaním potom človek dokáže prijať všetko, nielen lásku, ale aj bolesť (napríklad básne Rana ma naučila všetko a Podobenstvo o čajových lístkoch). Cesty k očiste sú rôzne – je ňou voda, ale i hudba, pretože „vibrácia lieči“ (s. 15). Slovo tu nadobúda zvlášť dôležitý význam, je záchytným lanom, modlitbou, počiatkom, ale i posledným útočiskom: „Keď náš čas vyprší, zvinieme sa do slov.“ (s. 35) Postupne pribúdajú motívy ako fotón, teleportácia, častice, svetelná osmička, energia, čierna diera a pod., božské sa prelína s kvantovým: „Duša je Božia častica“ (s. 94); „Anjel je číry priestor“ (s. 25). Práve z tohto spojenia pramení možnosť prekonať aj fyzikálne nemožné: „Čierna diera je bod, ktorému vedci hovoria horizont udalostí, / miesto, z ktorého niet návratu / Všetko, čo pohltí, sa už nikdy neobjaví, jednoducho zmizne // A predsa sa zachytávame na okrajoch nevypovedateľného.“ (s. 60) Nádej sa potom vlieva aj do aktuálnych problémov – zbierka odkazuje jednak na obdobie vrcholiacej pandémie, ale v závere aj na začiatok vojny na Ukrajine. Podracká znova vytvára pôsobivé obrazy, napríklad s pomocou konkretizácie (zosobnením, lokalizáciou, opisom) abstraktného (Provizórna márnica na klzisku obchodného domu v Madride). Podobne ako Ondrejková, aj ona vyzýva k účasti (oddiel Messerschmidtove hlavy v čase vojny). Ich výpovede sú prepojené nielen priamym odkazom (Evakuačný plán), ale aj motivicky – Ondrejkovej zbierka Strmina sa končí obrazom havrany, ktorá „preletela zavretým, mŕtvym: zbavila sa / mokrých šiat a očí: niekto za ňou kričal“ (s. 20, zvýr. E. U.); Podrackej umiernenejší záver akoby vnášal nádej do oboch výjavov súčasne, akoby bol tým hlasom volajúcim za havranou: „Svetlo na konci tunela nás vrhá späť do života [...] Po jednom lupeni na všetky oči.“ (s. 73)

Tiché (ne)cesty a jedna miznúca cestička

Ďalšie štyri podstatné zbierky za rok 2022 spája cesta ako symbol rozjímania, ako duševná (spirituálna) cesta k sebe, k životu a naopak.

Tiché veci (Modrý Peter) sú druhou básnickou zbierkou Ľuboslava Adamuščina. Básnik pokračuje vo svojej poetike, ktorú by sme mohli interpretovať s oporou o estetiku ticha, ktorá nepovažuje ticho a jeho deriváty za obmedzujúce, a teda nemajú absenčnú (negatívnu) funkciu, ale tematizujú ticho vo význame „plné prázdno“ (Pozri: Juhásová, J. Básnický minimalizmus. In: Litikon, 2/2022). Manifestačne pôsobí báseň začínajúca slovami: „Vyjdi zo seba / do tichých vecí. // Postoj chvíľu / na prahu slova. (Bez jazyka.) // Príde všetko / o čom sme mlčali.“ (s. 16) Dôležitý je práve pohyb, hoci minimálny, ale vpred, smerom k naplneniu: „Strnulo, ale presne, / vždy krôčik za životom.“ (s. 28) Básnik naznačuje viaceré metaforizácie motívu cesty, jej tajomno je podporené mágiou noci či mesačného a iného svetla: „Cestička / popri nekonečnej stene. // Nesieš sviečku. Dieťa / zakrýva dlaňou plamienok.“ (s. 13) Pocit domova tu zastupujú nenápadné predmety každodennosti ako stôl, hrnček, mlieko, sviečka – je to ten privátny, zosviatočnený pohľad na domov rúfusovského typu. K tichu smeruje básnik aj vo výraze, zužuje sa počet veršov, niektoré strofy by obstáli aj samy osebe ako pointy: „Končekmi prstov / kreslíme kruh / v rozliatom mlieku.“ S časopriestorom pracuje aj lyricky, v jednej chvíli akoby sa rozpínal, v inej zase zmršťoval. Čítame o štrbine, ktorou sa pozerá na svet (s. 32), alebo o králičej nore, cez ktorú preniká prúžok svetla (s. 31) a pod. Tie najpodstatnejšie veci sú malé, ledva prejdú uchom ihly, ale za nimi sa ukrýva celé kráľovstvo: „úzka a široká / dve role môjho sveta“ (s. 37). Hodnotové ambivalencie sa narúšajú funkčne, napríklad rozpad nesymbolizuje čosi negatívne, ale vo svete lyrického subjektu sa naopak ukazuje ako nová možnosť (nový svet): „Mesiac sa rozhorel / v prepadnutej streche. [...] Pôjdeme?“ (s. 15), rovnako ako práchnivé okno bez skla umocňuje metaforu otvorenia sa poznaniu, večnosti: „Za dverami / v neumytom okne / ako kolibrík / sa chveje hviezda. // Ťuká mi na sklo / vypadnuté z rámu.“ (s. 20) (Niektoré časti boli použité v recenzii zverejnenej v Knižnej revue.)

Slovné spojenie „tiché veci“ by vystihovalo aj tému zbierky Mlčanie do vetra (FACE) Vladimíra Ďurku. Podobne svoju pozornosť zacieľuje na obyčajné veci, situácie a predmety, s cieľom nájsť zmysel takejto každodennosti, a teda života vôbec. Hoci ide o debut, rozhodne nevykazuje známky začiatočníckej poézie. Nielen preto, že autor už nie je mladíkom a témy, ktoré pertraktuje, prislúchajú skôr zrelšiemu veku, ale zároveň možno konštatovať, že kvalita básní je vyrovnaná, len málo je takých, ktoré by boli tzv. „výplňové“. Hoci nejde o poéziu vyslovene súčasnú, jazykom je rozhodne  moderná, navyše sa jej darí vytvárať vlastný rukopis, ktorý bez ohľadu na historický čas a poetiku komunikuje s dnešným človekom. Básne pripomínajú lyrické zápisky, ktoré zaznamenávajú dni (názov jedného z oddielov) lyrického hrdinu, ale aj širšie udalosti, ktoré sa ukladajú do kultúrnej pamäti ľudstva (napríklad prostredníctvom výtvarného umenia, biblických či mytologických príbehov). Presvedčivé zachytávanie všednosti, ku ktorej počíta nielen bežné úkony (obliekanie, česanie, starostlivosť o deti, modlitba a pod.), ale aj vyrovnávanie sa so smrťou, keď vedomie konečnosti chápe ako niečo, s čím treba rátať denne, napríklad, keď si oblieka ponožky a uvažuje aké, „ak ma dnes nájdu mŕtveho?“ (s. 8). Otázku smrti si pohadzuje v rukách ako jablko; raz ako večnosť, inokedy ako prázdnotu, neustále zvažuje, čo je vlastne čím a kam zapadá on, človek: „Nič neurýchlim, / dá sa len dlho a bez prestávky čakať / za stolom alebo vo dverách. Visieť očami / na pántoch. Imitovať jablko, padať / do tvojich rúk.“ (s. 25) Za najlepšie považujem básne, v ktorých sa kríži pokora s akýmsi titanizmom vyúsťujúcim do tlmeného sebaironického gesta: „Na temene / mám svoju hviezdu: // otáčam sa za ňou, vyrovnaný / s tým, kto príde... // Voda je pokojná  a živá. Dnes / sa kráčať neodporúča.“ (s. 19) Výpoveď osciluje medzi zmierením a prijatím všetkého (pozri aj báseň Prsteň), čo je subjektu dané, až po zrazenie ega s odkazom na postavu Narcisa („Pôjdeš pod obraz!“ s. 11). Keď však básnik opustí svoj privátny priestor a od lyrického „ja“ prechádza k „ty“ človek, vtedy estetika slabne, lyrický denník sa mení na morálne podobenstvo či lepšie aforistické básne s pointou (najmä básne Hlas, V behu, Dve knihy, Východisko). Akoby si sám uvedomoval, že keď chce kázať, nepočúvame, ale keď náhodne čosi zistí, zbystríme pozornosť. Častejšie preto krotí svoje ambície, opäť sa stiahne viac do seba, vyčkáva a niekde tu sa text otvára aj osviežujúcej komike (Ona).

Katarína Kucbelová v zbierke K bielej (Skalná ruža) nehovorí na prvý pohľad o nijakom konkrétnom mieste či rodine, ako zbierky analyzované vyššie. V pozadí však vnímame fragment príbehu, ako naznačuje uvádzacia veta umiestnená pred samotným textom: „všetky príbehy a postavy sú vymyslené“ (zbierka je bez paginácie). Ak príbeh, tak rozprávač a ak rozprávač, tak akýsi hlas bez tela a tvaru. Azda je to pomyslená biela z názvu zbierky, akási „priesvitná“ predstava vnútorného hlasu, ktorý komentuje naše konania, a ako to už býva, niekedy nám náš vnútorný hlas pomáha, upokojuje nás, hoci môže vyznievať nedôveryhodne, frázovito (čo umocňuje aj kontaminácia výpovede anglickým jazykom): „fell free“ (b. 6, b. 17), „good job“ (b. 30), „everything’s gonna be alright“ (b. 34), „nech vás napĺňa pokoj a mier“ (b. 9); inokedy tlmočí naše najtemnejšie strachy, predstavy, spomienky („drží ju za členok / ležia na zemi a ona sa snaží vytrhnúť“, b. 20), vedieme s ním dialóg ako s reálnym človekom, sprítomňujeme, potvrdzujeme tak seba, svoju existenciu („je to osvietenie alebo vyjasnenie?“, b. 32). Pohyb k bielej by potom zastupoval pohyb k sebe samému, priamo doprostred seba, čím sa zbierka otvára duchovným a filozofickým interpretáciám. Výsledok však nie je vábny, resp. je nijaký – je to pohyb k nezmyslu, k nevedomiu, neslovám, netvarom, nečasom a k nepoznaniu. V zbierke sa opakovane objavujú slová v negácii – buď zvýraznenej časticou nie alebo predponou ne-. Kucbelovej zbierka sa nesnaží dopátrať k poznaniu či pomenovať nepomenovateľné, naopak, ukazuje, že poznanie nejestvuje. Alebo nie sme schopní ho rozpoznať? nevieme, nepočujeme, nevnímame, neroztopíme sa, nespomenieme si, nepamätáme si, nechceme, nebudeme... „je to biela? / nie, je to sivá“ (b. 25).

A napokon kráľom tichej a miznúcej cestičky je opäť Ivan Štrpka. Jeho zbierka Hermovská chôdza (Modrý Peter) je pokračovaním známej cesty básnika, ktorý už nie je bežcom, ale skôr chodcom, tentoraz sa situujúci do postavy Herma – posla bohov, ale aj ochrancu pútnikov. Čo však, ak Hermes nesie prázdnu správu? Čo ak je jeho posolstvom mlčanie? Symptomatické štrpkovské motívy prázdnoty, miznutia, stopy či mlčania tak nadobúdajú ďalší rozmer, opäť ich posúva „o krok“ ďalej a znova esteticky objavne. Osobitosť je manifestovaná aj na úrovni žánru – mohli by sme uvažovať o pásme, básnickej skladbe či dokonca básni v próze. Epizácia lyriky je zrejmá nielen z formátu textu, ale aj v zakomponovaní fragmentov situácií, pohľadov (z okna, na cestu a pod.), mikropríbehov (rozvinutie trikového filmu Zmiznutie dámy; odkaz na smrť D. Mitanu). K pásmu odkazuje zase motív chôdze, kroku, vlny, tieňa a vôbec tie časti zbierky, ktoré, naopak, pracujú so zahmlievaním, navrstvovaním asociácií: „Autá zmizli. Všetky autá zmizli v mojej hlave. Cesty / sú prázdne. Len celkom na okraji sa vytrvalo leskne / dlhá neprerušovaná čiara, ktorá usvedčuje bledý gumujúci pohyb / práve utíchajúcich výkrikov. Všetky odkazy aj značky zmizli. / Zmizli všetky autá plné rozostrených prízrakov.“ (s. 125) Hoci Štrpka, podobne ako Kucbelová, tematizuje prázdno a ubúdanie (priestoru, zmyslu, vecí, ľudí, významov atď.), výsledok je predsa len pozitívnejší. V tomto zmysle sa jeho poézia väčšmi opiera, rovnako ako Adamuščinova, o estetiku ticha – ticho je výpovedné, plné slov o prázdne, miznutí či strácaní sa. Ide o tajomstvo, ktoré síce nemožno vysloviť ani počuť („Myslím na tvoje ústa bez úst. / ̴ / Toto ticho nie je pre uši“, s. 154), ale v Štrpkovej negácii je stále niečo. Minimálne nám ostávajú ešte ďalšie zmysly, ktorými to niečo môžeme hľadať.

Eva Urbanová (1986)

Literárna kritička, špecializuje sa na reflektovanie súčasnej slovenskej poézie. Publikuje najmä v časopisoch Fraktál, Vertigo, Knižná revue, Glosolália, Vlna a Platforma. V roku 2022 jej vyšla monografia o poézii Evy Luky Medzi snom a fikciou. Vyučuje na Katedre slovenského jazyka a literatúry Katolíckej univerzity v Ružomberku. Aktívne sa zapája do literárneho diania na Slovensku (Literárny kvocient, Akademický Prešov, workshopy tvorivého písania haiku, porotkyňa Zlatej vlny v roku 2019, porotkyňa súťaže Básne SK/CZ v roku 2022 a iné). Je autorkou detskej knihy Jeleňatý a Kravatý (2019), ktorá získala ocenenie Debut roku čitateľov Knižnej revue.

Foto: archív autorky