Novinár, odbojár a politický väzeň

Novinár a spisovateľ Karol Guliš (1924 – 1978) je málo známou postavou slovenskej kultúrnej obce, keďže dlhé roky počas totalitných režimov nemohol publikovať. Čitatelia si ho môžu pamätať z poviedkových kníh, ktoré mu vyšli koncom 60. rokov, príp. z časopisu Knižný magazín. Jeho životný príbeh je však mimoriadne zaujímavý. Zúčastnil sa SNP, pomáhal odbojárom pri pokuse o atentát na Alexandra Macha, prežil obávané jáchymovské väzenie a v roku 1968 sa ako angažovaný novinár zapojil do Pražskej jari. V novembri 2024 by sa dožil sto rokov.

Novinárske začiatky v časoch vojny

Karol Guliš sa narodil 24. novembra 1924 v Bratislave. Jeho otec pracoval ako úradník v Československých štátnych dráhach (ČSD), no predčasne zomrel už v roku 1929. Mladý Karol tak vyrastal sám s matkou, ktorá pracovala ako učiteľka, a dospieval v politicky neľahkých časoch tridsiatych rokov. Po otcovej smrti rodina pocítila nadchádzajúcu hospodársku krízu, ale aj neistotu a strach zo vzostupu fašistickej ideológie na celom európskom kontinente so známymi dôsledkami. Po vypuknutí druhej svetovej vojny Guliš študoval na gymnáziu a ešte počas štúdia nastúpil do svojho prvého novinárskeho zamestnania v týždenníku Slovenský filmový kuriér. Počas vojny vydal aj svoje prvé spisovateľské diela: novelu Osudné vyznanie (1943), humoristicky ladeného Sprievodcu na dovolenke (1943) a hneď po vojne aj zbierku básní Vášeň (1946).

Skutočnou novinárskou školou bola pre Guliša práca vo Veselých novinách a neskôr v ABC magazíne. Oba časopisy vydával a redigoval spisovateľ Emo Bohúň, známy svojou nonkonformnou povahou, ktorá nebola po vôli politickej moci či už ľudáckej, alebo neskôr komunistickej. Bohúň podporoval mladý redaktorský okruh, ktorý sa nebál v časopise publikovať aj kritické články voči štátnej moci. V ABC magazíne vymysleli satirickú rubriku „Grafológia“, v rámci ktorej vtipným spôsobom komentovali charaktery rôznych osobností. Jednou z nich bol aj istý „dr. J. T. z Bánoviec“, ktorého redaktori opísali nelichotivými prívlastkami a predpovedali mu biedny koniec. Ľudácke úrady pochopili, že grafologický posudok narážal na známu osobnosť HSĽS a úrady časopis zastavili. Guliš si vtedy po prvýkrát odskúšal, aké to je byť vo vyšetrovacej väzbe, v ktorej strávil celkom tri dni. Horšie však dopadol jeho kolega z redakcie Vladimír Pospíšil, ktorý vo väznici v Ilave strávil viac ako tri mesiace, pretože mu priťažilo predošlé väzenie ešte z čias gymnaziálnych štúdií.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania pomáhal Guliš českým a slovenským odbojárom, ktorí sa chceli zapojiť do riskantnej akcie – atentátu na (vtedy už bývalého) ministra vnútra Alexandra Macha, ktorý sa však napokon nepodarilo zrealizovať. Neskôr, po vyše dvadsiatich rokoch, publikoval o ich akcii autobiografickú poviedku s názvom Bomba pre excelenciu. Po neúspešnom pokuse o atentát sa Guliš rozhodol utiecť z Bratislavy na povstalecké územie, kde sa stal redaktorom povstaleckého denníka Hlas národa. Redaktorskú prácu vykonával iba krátko a začiatkom októbra 1944 bol vyslaný ako člen československej spravodajskej skupiny Mamut na územie protektorátu. Skupina Mamut vykonávala spravodajské úlohy v severných Čechách a mala sa pokúsiť nadviazať spojenie medzi českými a slovenskými odbojármi, prípadne iniciovať ozbrojené povstanie aj na českom území. K tomu však napokon nedošlo, Guliš sa na príkaz veliteľa spravodajskej skupiny vrátil späť na Slovensko a v Bratislave sa nakoniec dočkal oslobodenia.  

Údel väzňa v jáchymovskom tábore

Po skončení vojny Guliš pokračoval v práci novinára najmä v humoristických časopisoch (ako boli napr. Šibeničky), no jeho rozvíjajúcu sa kariéru komunistický prevrat zastavil. Pre vyšetrovateľov ŠtB začali byť všetci intelektuáli a novinári podozriví a hľadali akékoľvek stopy, ktoré by sa mohli kvalifikovať ako „protištátna činnosť“. Dotklo sa to aj Guliša, ktorý bol priradený k 29-člennej „protištátnej skupine Živodar Tvarožek a spol.“. Spolu s ním sa v nej ocitli osobnosti, ktoré sa navzájom vôbec nepoznali. Medzi nimi boli viacerí účastníci odboja a SNP, bývalí členovia Demokratickej strany (DS), ale aj nestraníci, ktorí nepodporovali nastupujúci „ľudovodemokratický režim“. V tomto vykonštruovanom politickom procese padli mimoriadne vysoké tresty. Až traja obžalovaní dostali trest smrti (hoci ten bol neskôr zmenený na doživotie). Sám Guliš dostal osem rokov, z ktorých väčšinu strávil v najťažšom väzenskom tábore v Jáchymove. S odstupom času osud svojich spoluväzňov trpko okomentoval: „ich jedinou vinou bola skutočnosť, že Štátna bezpečnosť musela plniť normu.“

Po podmienečnom prepustení v roku 1954 mohol Guliš nastúpiť len do „robotníckeho povolania“. Najskôr pracoval ako pomocný skladník v národnom podniku Slovenská kniha, neskôr tu prešiel na pozíciu referenta pre propagáciu. Popri práci naďalej písal fejtóny, epigramy a krátke satirické príspevky do rôznych novín a časopisov, no jeho meno (ako bývalého politického väzňa) sa uverejňovať nemohlo. Na prvé roky po prepustení z väzenia si takto zaspomínal v jednom z jeho fejtónov zo 60. rokov: „Potom istého slnečného dňa – vždy je slnečný, aj keď prší – sa otvorí brána a väzenské číslo sa opäť stáva človekom. Kráča trocha poblednutý ako vo sne a v ušiach mu znejú sladké slová na rozlúčku: Odpykaním sa pre vás skončil trest – máte také práva, ako ostatní občania. Potom prichádza zobudenie. Zo sna. V podnikoch, v mnohých podnikoch, kde odmietajú jeho žiadosť o zamestnanie, primerané jeho kvalifikácii; niekde je odmietnutie skryté vo výhovorkách, inde povedia holú pravdu: Bývalých väzňov nepotrebujeme!“

Počas Pražskej jari varoval pred prílišnými nádejami

Až počas 60. rokov nastalo pre Guliša najplodnejšie novinárske obdobie, počas ktorého redigoval a bol hlavným prispievateľom časopisu Knižný magazín. Ten síce nepatril k najvýznamnejším periodikám Pražskej jari, no medzi čitateľmi si našiel svoje stále miesto aj popri vtedajšej konkurencii dnes už legendárnych kultúrnych/literárnych časopisov, akými boli napr. Kultúrny život, Smena alebo Romboid. V týchto rokoch zároveň mohol pod vlastným menom vydať zbierky poviedok, pri ktorých sa inšpiroval najmä odbojovou skúsenosťou. Z nej čerpá už spomenutá poviedková kniha Bomba pre excelenciu z roku 1967. O rok neskôr vydal zbierku fejtónov ABC pre zamračených a v roku 1970 mu ešte stihli vyjsť Poviedky pod kyvadlom.

Z Gulišových úvodníkov v Knižnom magazíne cítiť (pre bývalého politického väzňa pochopiteľnú) skepsu nad budúcim vývojom i varovanie pred prílišnými nádejami či spoliehaním sa na nových politických hrdinov. Ako upozorňoval, „autori a vykonávatelia deformácií v minulosti chodia okolo nás s prevráteným kabátom.“ Aj preto boli pre neho dôležitou témou rehabilitácie politických väzňov, ktorých štátne úrady neobrali len o ľudské a občianske práva, ale aj dôstojnosť. Pravidelnou súčasťou obsahu časopisu boli svedectvá z 50. rokov, ale aj volanie po potrestaní vinníkov, najmä vyšetrovateľov ŠtB, ktorých Guliš v článkoch označoval ako „homo bestiens“. „Kedy budú všetci postavení pred demokratický súd národa?“ pýtal sa „v mene redakcie i v mene našich 50 000 čitateľov“.

Počas Pražskej jari sa Guliš stal členom Slovenskej organizácie na ochranu ľudských práv, ktorá bola akýmsi ekvivalentom a partnerom českej organizácie K 231 (názov bol odvodený od zákona č. 231/1948, na základe ktorého bola väčšina ľudí odsúdená). Obe organizácie vznikli na jar 1968, aby združovali bývalých politických väzňov, a ich hlavnou agendou bolo dosiahnuť rehabilitácie všetkých nespravodlivo stíhaných a tým aj ich prinavrátenie do občianskeho života. Guliš sa zúčastnil niekoľkých stretnutí tejto organizácie a jej idey propagoval v Knižnom magazíne.

Sľubný vývoj pomerov však zastavil 21. august 1968. Guliš sa počas horúceho leta 1968 v Československu nenachádzal, ale trávil ho po prvýkrát v USA, kde bol na návšteve u Vavrinca Kunetku, bývalého kolegu z novín. Hoci od neho dostal ponuku zostať v USA natrvalo, rozhodol sa vrátiť. Knižný magazín ešte redigoval po celý rok 1969 a snažil sa udržiavať jeho úroveň z obdobia pred okupáciou, čo sa mu aj do veľkej miery darilo, i keď politických komentárov k aktuálnej situácii – pochopiteľne – v tomto ročníku ubudlo. V roku 1970 však musel z vedenia redakcie odísť, keďže jeho redakčným článkom „chýbal optimizmus a pocit perspektívy. Táto jeho filozofia bola predmetom našich častejších spoločných výtiek, z časti preto došlo aj k rozhodnutiu, že od 1. 1. 1970 [...] Karol Guliš nebude jeho spolupracovníkom.“ Novým cieľom redakcie už znormalizovaného Knižného magazínu malo byť, aby si čitatelia „pri čítaní stránok nášho magazínu aktívne odpočinuli, aby unikli zo všedného dňa do dňa svojich hrdinov“. Znormalizovaná redakcia nakoniec aj tak vydržala len dva roky a od roku 1972 časopis už nevychádzal.

Po vyhodení z redakcie mal Guliš opäť nastúpiť do „robotníckeho povolania“. V roku 1970 sa proti nemu dokonca začalo viesť trestné stíhanie, kde sa o. i. „vyšetrovala“ aj jeho novinárska činnosť v rokoch 1968 – 1969. Ďalší politický proces sa s ním síce nekonal, ale brániť sa viac ako tri roky voči absurdným obvineniam muselo byť mimoriadne vyčerpávajúce. V tom čase bol Guliš na invalidnom dôchodku a posledné roky svojho života čiastočne pracoval ako doručovateľ – doručoval fotografie z laboratórií k zákazníkom. Zomrel predčasne v máji 1978 v Bratislave vo veku nedožitých 54 rokov.

Zdroj foto: Ústav pamäti národa