Perie modrého vtáka

Vtáčik prilieta takmer do jeho vystretej ruky – akoby si s ním chcel rozdeliť jeho vojenský prídel. Sýkorka je veľká. V čiernej čiapke a žltej veste. Ide však o to, že si ju na videu nevšimneš hneď. Pretože sa najprv sústredíš na zvuky: huuup-huuup-huuup. A na to, ako sa trasie obraz, pretože sa pre výbuchy trasie telefón. Na mieste, kde sa môj priateľ práve nachádza, je toto pozadie bežné. A zvyčajný strach ma na sekundu zamrazí – nie pre výbuch, ale pre život. Priateľa a jeho spolubratov. Za ktorých obozretnosť každú chvíľu vyslovujem mantru, či akúsi modlitbu, keď opakujem ich mená ako ruženec, hoci som väčšinu z nich nikdy nevidela. A potom mi hlavou prebleskne absolútne smiešna myšlienka: a sýkorka sa tam má ako? Vo vojnovej zóne? Medzi polámanými stromami a ruinami domov, na zamínovanej zemi? „Aj bociany som tu už videl,“ prichádza správa v čete. Ako sa im sem vracia? premýšľam mimovoľne a spomínam, ako sa hniezda, obývané bocianmi v západnej časti krajiny, pomaly vyprázdňujú a ich obyvatelia sa pohýnajú na východ či na juh.

Tento môj priateľ, skvelý fotograf, ktorý rovnako citlivo zachytáva ohlušujúcu brutalitu vojny i všetku tú nadpozemskú nežnosť okolo seba, v prírode i vo vojenskom živote, mi zvyčajne pošle fotku ráno alebo večer. Len aby dal vedieť, že žije. Že je celý. Niekedy mu aj ja pošlem fotku tých miest, kde práve som, zo svojho rodného kraja pri Ľvive. Akoby som mu chcela povedať – pozri sa, svet, ktorý brániš, ešte stále je. Niekedy sa mi zdá neznesiteľne krásny. Niekedy táto krása dojíma k slzám rýchlejšie ako strach z každodenných strát, na ktoré si psychika ako-tak zvyká, aby sme dokázali žiť ďalej. Takéto veci si navzájom nepíšeme, samozrejme. Celkovo nie sme výreční. Oveľa lepšie za nás rozprávajú vtáci.

Tí jeho sú na fotkách či videách z krytov, posedov či pozícií. Moje sú najčastejšie z polí. Jarabice, škovránky, stehlíky a trasochvosty, divé kačice... Pole spieva ich hlasmi, vlní sa pri trepote ich krídel zmiešaným s vetrom. Občas nad našimi hlavami – mojou a môjho kamaráta, v rôznych kútoch krajiny – prelietajú labute. K panelákom nášho sídliska sa vrátili dážďovníky obojkové. Priateľ mi poslal fotku lastovičiek, ktoré si stavajú hniezdo pod doskami, čo boli kedysi strechou. Ale teraz cez ne preniká svetlo zapadajúceho slnka, lebo strecha je deravá ako sito. A krytina, čo kedysi chránila ľudský príbytok, teraz sotva pod sebou skryje domček, ktorý si vtáci zlepili sami.

Pozerám sa na fotku a myslím na lastovičky, ktoré lietajú sem a tam, prinášajú hrudky hliny, steblá trávy, zväzujú ich lepkavými slinami a nemôžem túto absurditu vyhnať z hlavy: prečo? Načo si stavať hniezdo, investovať toľko práce do niečoho, čo vymaže z povrchu zeme ďalší ruský úder? Prečo by sa vôbec mali vracať do tejto krajiny, kde sa všetko triešti, horí, vybuchuje už minimálne dva a pol roka? Alebo skôr desať, ak ich rátame od ruského obsadenia Krymu. Čo núti vtákov privádzať na svet vtáčatká, ktoré pravdepodobne nasledujúci rok opäť priletia do tohto svojho skrvaveného domu? Pocit blízkosti a nemožnosti konať inak? Majú ho aj lastovičky?

A žeriavy? Sivé a stepné, veľmi zriedkavé, ale zároveň tie, ktorých domovy na Chersonsku a na pobrežiach Čierneho a Azovského mora ničí oheň. Delostrelecký. Po detonácii mín. Alebo ten ničivý, ktorý okupanti nehasia a ani iným nedovolia, aby ho uhasili.

A ružové pelikány, zapísané do Červenej knihy Ukrajiny, ktoré žijú na území Čiernomorskej biosférickej rezervácie, do ktorej patrí aj známy, žiaľ, dočasne Rusmi okupovaný Kinburn Spit.[1]

A dropy? Tie už vôbec nemajú kam ujsť. Lebo na rozdiel od bocianov, lastovičiek či pelikánov sú čiastočne usadené, potrebujú priestor, chersonské stepi či obľúbené miesta na Terchankute, Kerčenskom polostrove či Prisivašši.

Je ťažké čo i len si predstaviť, čo sa teraz deje s panenskou stepou najmä na území najväčšej stepnej biosférickej rezervácie v Európe Askanija-Nova. Rezervácia bola obsadená v prvých dňoch totálnej okupácie, no až do polovice marca 2023 tam stále pracovala ukrajinská administratíva. Ale po presune „štátnej autonómnej inštitúcie Biosférická rezervácia Askanija-Nova“ do jurisdikcie Ruskej federácie sa do civilizovaného sveta dostáva príliš málo informácií o stave zvierat, drevín a cenných zbierok. Informácie, ktoré sa k nám dostanú – napríklad o takzvanej „výmene“, teda o vysťahovaní zvierat z Chersonskej oblasti do Rostova na Done – nesľubujú nič dobré.[2]

Koniec koncov, Rusi sú celkom dobrí v krádežiach (lepší hádam len v klamstve a násilí). O čo všetko nás okrádali počas relatívne krátkeho pokusu o obsadenie: domáce potreby z bytov v Buči a Irpini, exponáty z Chersonského múzea umenia, deti, ľudí, hlasy... Žiaľ, nežartujem. Okradli aj vtáky. Rusi opäť prišli do tejto krajiny s vojnou a hoci si teraz pinky, malé spevavé vtáky, opäť nájdu miesto na život, môžu stratiť svoje špeciálne regionálne spôsoby spevu. Aby sme naň zabudli.[3] Ako ľudia pod tlakom imperiálneho systému, deportácií, presídlenia, gulagov, represívnej psychiatrickej liečby a lepkavej siete propagandy „zabúdali“ na svoje korene, tradície, spôsoby existencie. „Zabúdali“ hádam aj preto, že sa to zdalo bezpečnejšie. Vzdať sa časti seba, aby udržali pri živote niečo väčšie – svoj rod.

Čo sa však stane, keď nakoniec inštinkt záchrany druhu skôr či neskôr prinúti niektoré druhy vtákov obchádzať vojnové územia? Ako sa to už stalo, napríklad pri potápke veľkej, ktorá teraz na ceste zo zimoviska v Grécku do hniezdiska v Bielorusku preletí radšej ďalších 85 kilometrov takmer bez oddychu?[4] Znamená to, že je vystavená vyčerpaniu a smrti, hoci už ide o ohrozený druh.

Kto z nás stratí viac, keď sa jedného dňa nevrátia – vtáci alebo ľudstvo? Práve ľudstvo ako také, ako druh žijúci na jedinej a nezameniteľnej planéte. Je zvláštne a trochu patetické premýšľať takto v čase, keď sa konca sveta vôbec nemusíme dočkať, lebo sa rozsypeme pod ťarchou nekonečného tlaku malých a súkromných koncov. Nie je však možné ani na to nemyslieť, keď vaša krajina po prvýkrát v histórii ľudstva vyšetruje zločiny proti životnému prostrediu ako vojnové zločiny a snaží sa zo všetkých síl zaviesť pojem „ekocída“ do systému medzinárodného práva.[5]

Odtrhnem oči od notebooku, zastavia sa na lipe, ktorá tento rok rozkvitla priskoro. Bláznivé mladé straky, ukryté v jej konároch, sa drzo vysmievajú mačke. Na elektrickom drôte (v ktorom prúd pre výpadky prúdu a neustále ruské útoky na energetický systém pravidelne nikam netečie) si hrkúta hrdlička. A krídelká dážďovníkov na priezračnej oblohe kreslia neviditeľné tanečné línie ako maličké civilné lietadlá, ktoré – veľké a kovové – tu nebolo vidieť už dva a pol roka. Všetko sa ponáhľa žiť. Naplno, na plné hrdlo, celou dušou, akoby si uvedomovalo urýchlený zánik. Najmä ak to môj priateľ – ktorý mi práve poslal video orla skalného a potom ešte video s úrodným dažďom a hlasom bažanta v lúčoch zapadajúceho slnka – ak to môj priateľ a tisíce jeho spolubratov a spolusestier už nedokážu brániť.

Tak dlho túžim nájsť pre priateľa perie zo sojkinho krídla. Musím ho nájsť – detský symbol nádeje.

Kateryna Michalicyna (1982)

Ukrajinská poetka, autorka kníh pre deti, prekladateľka a knižná redaktorka. Pochádza z oblasti Rivne, žije vo Ľvive. V slovenčine vyšla jej detská kniha Jakub a mokrý večer (OZ Slniečkovo 2023), v češtine vyšli tri diely série Kto rastie…