Prechádzať uchom ihly

Prechádzame, či obchádzame? Ako v nás dnes žije poézia Milana Rúfusa? Nebola som si istá, či som pravou autorkou pre odpoveď. Ako možný kľúč sa napokon vynorili najmä vlastné čitateľské stretnutia.

Iný druh úžasu

Hneď prvá okolnosť: zamyslenie takmer nebolo dopísané včas, kvôli opätovnému začítavaniu sa. Chuť začítavať sa, poobjavovať ešte neobjavené a vrátiť sa s dôverou, ako do prístavu, k už poznanému, je možno prvá správa o živote Rúfusovho diela. A tiež prvá pocta. Čosi ako popíjanie archívneho vína. Básne poznačené na okraji sú majáky. Tie, čo sa čítali už toľkokrát, že mimovoľne ostali celé v pamäti. Často vtedy, keď ma pohltí celá báseň svojou zovretosťou, nezmeniteľným sledom veršov, hermetickou presnosťou. (Obilie dozrieva // Najprv sa pokloniť vŕškom. / Jak moslimovia svojej mešite. // A potom odísť / na vysokých vozoch / do božích mlynov.) Inokedy sa zas dá pokojne pristaviť hoc len pri jednotlivostiach, v ktorých metafora odhalila detail, doposiaľ nevidené bytie nanovo. Iný druh úžasu.

Lepšie porozumieť životu

Vybavila sa mi nedávna krátka správa o mladých ľuďoch vo Francúzsku, ktorí vraj začínajú intenzívne čítať poéziu, lebo v nej hľadajú vysvetlenia pre život. Teda v čase, keď filozofiu akosi prestáva zaujímať, či je ešte nositeľkou lásky k múdrosti, sa siaha po poézii. Možno preto, že zahŕňa viac ako len filozofické, psychologické, náboženské či čisto etické výklady. V čomsi má síce menej (veď sú to krátke riadky), no tým, o čo môže mať viac, je jej celistvosť.

Lepšie porozumieť životu a jeho zákonitostiam cez báseň, to bola aj Rúfusova celoživotná téma. Hľadať seba a vidieť sa v druhom. Ale básnik prináša vždy charakteristiky, nie definície, a to i vtedy, keď sa formou vyjadrenia na definíciu podobajú. Pozerá sa z rôznych časov a z rôznych uhlov pohľadu dopĺňa, roztvára, obracia, zo strán i naruby, vracia sa. Nemá veci raz a navždy jasné. (Och, ako veľmi by niekedy iní chceli mať.) Nepresviedča o svojej pravde, je len jej hľadačom, no nezapiera, že mu práve o ňu ide. Dvíha zo zeme spadnuté steblo trávy, lyžicu, podkovu, kameň, obilie i misku, veci opomenuté a prehliadané, ale i hodnoty duše, jej cnosti. Tvorí báseň ako obraz i obrad, pozdvihujúc na obrad dianie každodennosti, čo vlastne nebolo zas ničím iným, len dobrým pozorovaním. Veď ešte pred časom sa takmer všetky úkony v človekovom dni diali aj ako obrad vyjadrujúci vznešenosť života a zároveň vďačnosť zaň. A od obradu je už len krok k modlitbe. Tá však v kontexte Rúfusovej tvorby dostáva individuálnu, nekanonizovanú podobu neprestajného rozhovoru s tým, čo nás presahuje, a to ešte skôr, ako vznikol jeho snáď najčítanejší titul Modlitbičky.

Iste existujú čitatelia, ktorým sú práve Modlitbičky synonymom celého Rúfusa. Nie preto, že by nevedeli o iných zbierkach, skôr z dôvodu, že sa práve táto kniha stretáva s ich potrebou. A možno je len otázkou času, kedy sa pohnú ďalej. V inom kontexte však práve Modlitbičky otvárajú priestor k novým čitateľom vďaka ich viacerým doterajším zhudobneniam. Sú zárodkami nových umeleckých aktivít jednotlivcov i umeleckých zoskupení. Prepájajú, zasievajú.

Cit pre kroky poľných ciest

Osem rokov, dvakrát šesť kilometrov, teda dvanásť denne. Zachytila sa mi v pamäti zmienka o Rúfusových cestách do školy. Ako chodieval pešo tých šesť kilometrov zo Závažnej Poruby do Mikuláša poľnou cestou, za všetkých počasí, ročných období, osem gymnaziálnych rokov. A zachytila sa asi preto, že zrazu bola vysvetlením daru videnia, presnosti vo vnímaní prírodného sveta. Tie tisíce odtlačkov krajiny v tele, v očiach i všetkých zmysloch, vrstvy, v ktorých sa dalo potom roky listovať a hľadať a vybrať práve ten a nie iný detail, náladu, súvislosť. Spojenie s priestorom a s krajinou, ktorá mu bola predobrazom, povoláva nielen básnika, ale aj čitateľa spočinúť v nej, pocítiť sa v nej, nanovo ju s ním tvoriť. (Aká výzva nám, čo sme už takmer stratili cit pre kroky poľných ciest.) Nie je teda náhoda, že už počas Rúfusovho života vstupovalo jeho dielo do úzkych prepojení s výtvarným umením. Obrazy a fotografie pritom neboli len ilustračným sprievodom, ale i inšpiračným zdrojom básní.

Rúfusova poézia čitateľa stišuje. A platí to nielen metaforicky. V umeleckom prednese vedie interpreta k zvnútorneniu, minimalizmu výrazu, hlas básne sa musí nevyhnutne rodiť zo spojenia s myšlienkou, každé vybočenie či povrchné ozvláštnenie je hneď počuteľné, rovnako ako i formálny, pietne vozvýšený (a teda nepravý) pátos. Nemôže sa veršom básnika pýtať ten, kto sa sám vskutku nepýta seba. Prostota sa dá ťažko predstierať. A ani zrelosť sa nedá obísť. Možno preto sa v mládežníckom prednese Rúfusove básne neobjavujú tak často. Čakajú na životnú skúsenosť recitátora.

Dlhé roky sme pri prednesoch detí, ktoré si vybrali niektorý z prebásnených príbehov Knihy rozprávok či Sobotných večerov upozorňovali, že za dianím a rozhovorom postáv býva vložené vážne posolstvo, ktoré pre dieťa môže byť ešte ťažké uchopiť. A predsa, keďže sú výnimky potvrdzujúce pravidlo, lebo život je vždy mnohorakejší a jeho pravidlá vstupujú to tajomných prienikov, občas prišlo dieťa, jedno z tých, ktoré „nevedia, že vedia“, alebo možno spolu s ním prehovoril anjel, a ono položilo veľkú pravdu Rúfusovho textu pred nás tak, že žiadna podobná námietka nikomu nenapadla. Ba naopak, úprimnosť a bezprostredná samozrejmosť vysloveného, v ktorej si detská čistota požičala rúcho barda, bola tým najprirodzenejším odzbrojujúcim spojením. Číry úžas, údiv a bázeň. Lebo to, čo Rúfus toľko ráz vo svojej poézii vravel o svojbytnej múdrosti detstva, sa práve dialo.

Básne prijaté do pamäti

Keď som pred pár rokmi predsa na pódiu vyslovila nahlas otázku „Či jesto pravda na svete?“, nešlo to bez spytovania vlastnej pravdivosti. Lebo, nevezmeš meno básnika nadarmo... A na oplátku mi ostalo znieť „Riekla však, že býva zemi soľou,/ ten, čo koná, čo mu káže čas“. Tak si básnik s čitateľom vymieňajú posolstvá. Kto raz zistí, ako pôsobia na dušu básne prijaté do pamäti?

 V antológii slovenskej poézie o poézii Ars poetica vydanej v roku 1982 má Milan Rúfus spomedzi všetkých autorov najviac textov, deväť. V celej jeho tvorbe by sa básní o písaní básní, o básnikovi a jeho poslaní našlo iste ešte omnoho viac, dosť i na samostatnú knihu, z ktorej by sa dali o poézii dozvedieť onakvejšie veci ako z teórie literatúry. A najmä, mohla by sa stať jedinečným Rúfusovým autoportrétom. Akt tvorenia, vzniku básne, zodpovednosti za ňu i za posolstvo, čo nesie, bol stále preverovaným a nepretržite prítomným motívom. Aj v podobe údelu vždy nanovo loveného správneho slova z „hlbiny materčiny“. Toho, s čím sa dnes až tak nenamáhame, a čo nás preto (zďaleka nielen v poézii) sťahuje ku dnu, mätie dorozumenie v ľudskom svete.

Presvedčenie, že jazyk má schopnosť byť ušľachtilým a presným nástrojom vyjadrenia nielen v básnickom tvare, ale môže – a má – pozdvihovať na úroveň pripomínajúcu umenie i rozhovory každodenného bytia, sa dá z Rúfusovej tvorby tiež prečítať. Nechal tu studnicu slov. V nej širokosť a pestrosť. Dedinské, prírodné motívy so slovami času detstva ešte živými sa nám tak nestrácajú z dohľadu (hoci prírodné prostredie z dohľadu už mizne). A s nimi ich vôňa, chuť, objemnosť i zvuk. Sú zasadené v takých súvislostiach, že im ešte rozumieme, a sú nám potrebné, lebo v nich žije viac ako len materiálna skutočnosť javov. Vo zvuku slov, ktorý sa tak zvýznamňujúco dostáva do popredia práve v poézii, sa hlási čosi z konštitúcie našej jedinečnosti – národnej i ľudskej. Teda ešte takéto stretnutia v básňach: pocit, že sa z tej plnosti slov dá najesť. A že dostačovali vo svojej prostote autorovi na objatie hĺbok i výšok.

Bard ponechaný napospas učebniciam

Byť na výslní nebolo Rúfusovým gestom, nechcel vtláčať svoj názor, poúčať a len zriedka sa mu stalo, že pnutie času, vykĺbovanie vecí z ich prirodzenosti, ho primälo oproti jemu vlastnému spôsobu reči priamočiarejšie a možno prividiteľne aj básňou pomenovať práve páchané dobové hriechy. Zodpovednosť ho vtedy pritlačila k múru, či skôr obava. Tá istá zodpovednosť, ktorá inak preverovala, či povedané bude pozdvihnutím? Či je dosť preosiate to, čo zo seba vydáva?

Básnik, ktorého reč hýbe vnútrom. To sa nedá prehliadnuť. A tak by sa ním mnohí práve preto chceli okrášliť, pridať ho k svojim zámerom, ale nemnohí prechádzajú uchom ihly tak, aby ozaj vnímavo počúvali, čo vraví. Máme radi ikonu, emblém, nálepku barda, ale nech sa veľmi nedotýka nášho svedomia, lebo ho potom radšej necháme napospas učebniciam a slávnostným akadémiám.

To kultúrne a kultivujúce volá znova po záštite. Polia ležia akoby ladom. Čo nám dnes ako soľ treba? Byť v službe čomusi vyššiemu... Priniesť, čo je život podporujúce. A v Rúfusovej poézii je to možné nájsť. Otvára podobenstvá, znepokojivo kladie otázky pre budúci možný pokoj.

Ak by raz čas roztriasol väzby kníh, zmazal meno na titulnej strane a ostali len osirelé listy s básňami v priestore, tak ako kdesi na počiatku, keď sa nevedelo, kto to vlastne načúval Múzam a v ľudskej reči zaznamenal ich posolstvo, dokázali by Rúfusove básne svedčiť samé sebou, že boli znesené na Zem pozorným svedkom života.

Namiesto pietnych prehovorov poďme teda čítať, poďme sa začítavať. A prechádzať uchom ihly.

Soňa Pariláková (1972) je pedagogička, aktívna recitátorka, moderátorka. V rokoch 2000 až 2015 vyučovala na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FF PU v Prešove; je členkou poradného zboru Hviezdoslavovho Kubína pri NOC Bratislava; lektorkou seminárov a dielní v umeleckom prednese. Od r. 2016 pôsobí v centre pre umenie VIOLA v Prešove.