Prinášame víťazný text súťaže Esej Jána Johanidesa 2024

Ruka

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: 

„Veta je čosi strašne silné, silnejšie, ako si to ľudia uvedomujú.“ (Ján Johanides: Kríza identity)

Neprekonateľne silná, všetkého schopná, zrelá ruka dokáže rozraziť kardinálne zrastené žily, cievy i nervy - aspekty povzbudzujúce nejedno dieťa, meniace sa na plnoletého, objavovať hlinou prikryté, často kamenisté, cestičky života. Ešte liahnuce sa krôčiky každého mladistvého sú priľahko ovplyvniteľné a aj balamutené. Dennodenne vstáva s pocitom, že mu patrí svet, no v momente, čo si ustelie posteľ, sa presvedčí o opaku. Predpísaná polpriamka križuje jeho nevinné ideály o dobytí kráľovstva bez pričinenia. Jej začiatkom sú však smrteľníci. Oni a ich platonické ambície. Celou dušou presvedčení vlastnou neviditeľnou perspektívou bytia unikajú príliš racionálnej realite zhovorčivého sveta. Ale už naši dávni predkovia rozlišovali dve duše. Tú, ktorá putuje do neba po vykonanej pochabosti, a tú, ktorá ostáva s nami až do poslednej stopy.

Oslabení o jednu dušu teda vstávajú mlčanliví optimisti stále odznova, až v jedno ráno im vnikne ruka cez hebké podnebie a ono sa poddá, priam rozprestrie červený koberec. Neostrihané nechtiská rozškrabú zárodok ešte nevypovedaného slova, až narazia na rázcestie značiace prichodiace rozhodnutie. Ktorým smerom sa vydať? No ona, tvrdohlavá, sa nerozhodne, radšej rozpolí svoju silu, aby obsadila obe polovice. Moc sa napája na moc a myslí si, že komusi ubližuje.

Prvotne i idealisti plačú od bolesti. Prvýkrát totiž pocítili porážku od silnejšieho súpera. Predtým predsa žiadneho nemali, veď zbraňami prestrelili všetky okná do miestnosti, uprostred ktorej sa vynímal trón. Zbrane však nenaplnili nábojmi. A okná chránili len kamenné rámy. Na cvičisku ľahko víťazili, teraz ale stoja pred skutočným nepriateľom, túžiacim zničiť každú jeho vysnívanú predstavu. Hlúpo posadnutí pešiaci sa po niekoľkých prehrách opäť zobúdzajú. Opúšťajú svoj dávny bludný sen. Skladajú vymyslenú korunu, žezlo menia za ozajstné meče. Bojujú. Vlastnými slovami.

Pochabá ruka žije naďalej v ružovkastej nočnej more. Jej necelistvé časti ducha sa pusto brodia silnejúcim ústrojom mladých osobností a po zopár víťazných razoch je neoblomne presvedčená svojím absolútnym víťazstvom i spôsobenými ranami.

Vtedy sa pľúca skutočných hrdinov zasmejú, lebo im egocentrická ruka namiesto chcenej bolesti poskytla len úložisko pre získané korene. Ich kmeň síce tvorí ona, ale na vyvíjajúce sa zákruty pália nerasty na vznik pokrývky samy. Základy tejto stavby mladosti sú pevnejšie ako hradby bojujúcich kmeňov minulosti a z každého zatiaľ nevypovedaného slova sa tvorí rozvitá veta. Už chýba len vata zatĺkajúca machuľky medzier úplne naspodok a dodávajúca rámom ich obraz.

Cez rozodreté hrdlo vletia dnu vtáčky chabé od nekončiaceho letu nájduc si na konároch útočisko. Pridlho putovali nemými kontinentmi. Nervové zakončenia pošteklia mihajúcimi nožičkami, otvoria na prvý pohľad malinký zobáčik, aby sformulovanej vete predhrali melódiu. Skúsení mladí už pokorne prijímajú pomoc. Svoje znalosti spájajú s novými, pričom zároveň budujú doposiaľ nepoznanú flotilu slovných spojení. Krídelkami ju letci vysúvajú vyššie, pomôžu predrať sa pomedzi komplikované uličky a preraziť cez tvrdú základňu neprestajne namyslenej ruky. Krása slobodného slova lepí na krvácajúce červené doštičky leukoplasty. Operence ešte nôtia presnú trasu, ako sa dostať von, no majestátne slová neochvejných to už nepotrebujú.

Pery sa pootvoria...  Dovolia tak reči pootvoriť zámku zatuchnutej starej pivnice. Už z nej bolo cítiť aj mŕtvoly, dokonca i pohyby kovu o kov silno škrípu. S nádychom zapraskajú pramene hrudníka, ale potom sa to podarí. Veta pevnejšia než špagát vychádza na povrch strápených mínových polí  meniac ich na lúky. Opatrne s osvetou prechádza až na najvyšší vrch, kde zastane. Predtým ako vysloví argument potvrdzujúci jej výpoveď, zo srdca osloví krutú vládkyňu, ruku, a pohladí jej zľadovatené srdce slovami odpustenia.

Za ten čas sa medzi pľúcami zosušené konáre rozrastajú o novú zeleň a vtáčky spievajú radosťou, vraj sa žilami, cievami i nervami blyští harmonická sieň porozumenia.

_________________________________________________________________

Esej hodnotí poetka Dana Podracká:

Vždy som žasla nad ukazovadlom, zakončeným rukou, ktoré slúži na čítanie Tóry. Na toto ukazovadlo som si spomenula pro čítaní eseje Lýdie Kovaľovej, ktorá je zároveň víťazkou súťaže. Je to esej symbolická, vyklonená viac do oblasti VIP literatúry. Lýdia je zároveň jedinou autorkou, ktorá uchopila tému takto svojsky. Je napísaná vskutku dobre  a sám Johanides by sa jej bezpochyby potešil. Je v nej čosi, čo by som nazvala johanidesovský duch.

Je možných viacero interpretácií eseje Ruka. Ja som ju čítala takto: V každom z nás sú minimálne dve poschodia videnia seba a sveta, sme „dvojposchodoví“. K tomu vyššiemu v nás dospievame vďaka jazyku, reči, slovu. Ide o dve substancie podstaty, dve smerovania k  svetu viditeľnému aj neviditeľnému. Podľa Kovaľovej máme pre každý z týchto svetov inú dušu. Na začiatku sú „platonické ambície“ smrteľníkov. Autorka píše: „Oni a ich platonické ambície. Celou dušou presvedčení vlastnou neviditeľnou perspektívou bytia unikajú príliš racionálnej realite zhovorčivého sveta. Ale už naši dávni predkovia rozlišovali dve duše. Tú, ktorá putuje do neba po vykonanej pochabosti, a tú, ktorá ostáva s nami až do poslednej stopy“. Autorka nás vovádza do svojej vlastnej kozmológie chápania sveta, do filozofických zákutí mladej duše, s ktorou sa každý z nás musí konfrontovať, ak chce rásť.

Nosným motívom textu sa stáva ruka. Ruka dokáže byť zrelá, pochabá, egocentrická, namyslená či krutá. Nie je len nástrojom tela, ktoré v nej dokáže držať meč či zbraň. Pričiňuje sa aj o akt vnútorného stvorenia, keď ruka „vnikne cez hebké podnebie a ono sa poddá, priam rozprestrie červený koberec“. To je bytostný moment, keď sa ocitneme na rázcestí a musíme si položiť otázku, ktorým smerom sa máme vydať. Tieto dve možnosti, kam sa vydať, sú ako dve pologule sveta, ktoré spravuje ruka. „Základy tejto stavby mladosti sú pevnejšie ako hradby bojujúcich kmeňov minulosti a z každého zatiaľ nevypovedaného slova sa tvorí rozvitá veta“. Sme plní labyrintov rozhodovaní a slobodnej vôle, v podstate sme si sami sebe osudom. To všetko sa odohráva v mysli, až do chvíle, keď sa „pery pootvoria...  Dovolia tak reči pootvoriť zámku zatuchnutej starej pivnice. Už z nej bolo cítiť aj mŕtvoly, dokonca i pohyby kovu o kov silno škrípu. S nádychom zapraskajú pramene hrudníka, ale potom sa to podarí. Veta pevnejšia než špagát vychádza na povrch strápených mínových polí  meniac ich na lúky. Opatrne s osvetou prechádza až na najvyšší vrch, kde zastane. Predtým ako vysloví argument potvrdzujúci jej výpoveď, zo srdca osloví krutú vládkyňu, ruku, a pohladí jej zľadovatené srdce slovami odpustenia“.

Uchvacujúca je aj predstava, že jazyk má pľúca a dýcha v nás, dýcha spolu snami. Kým „s nádychom zapraskajú pramene hrudníka“ a z úst vyjde veta, „za ten čas sa medzi pľúcami zosušené konáre rozrastajú o novú zeleň a vtáčky spievajú radosťou, vraj sa žilami, cievami i nervami blyští harmonická sieň porozumenia“.

Je to pozoruhodná esej, hodná svojho prvenstva.

Video z vyhodnotenia súťaže nájdete na našom Youtube:

Autorkou vizuálu súťaže Esej Jána Johanidesa je ilustrátorka Kristína Soboň