Vyhľadávanie
Sándor Petőfi: Cestopisné poznámky a Listy z ciest Frigyesovi Kerényimu
Preklad: Mária Petrová
Bratislava: Vydavateľstvo SSS, 2020
Sochy a busty krásneho mladého muža žehnaného múzou stoja na mnohých miestach bývalého Uhorska. Najväčší maďarský básnik, plebejec zo slovenskej chalupy na Dolnej zemi. Jeho cestopisné poznámky a listy z ciest vyšli v mnohých jazykoch, v slovenskom preklade Márie Petrovej však až tento rok pod názvom Putovanie Sándora Petőfiho. Cestopisné poznámky a Listy z ciest Frigyesovi Kerényimu. Kto bol tento romantický hrdina, a čo nám jeho tvár prezrádza o nás samých?
Človek, čo chce porozumieť rozporom strednej Európy, by sa mal vybrať na Gemer. Niežeby neboli iné a slávnejšie regióny v našej dedovizni po tisíc rokov ťažko skúšanej pod tvrdou čižmou pána, kde pokorne a skromne podnes čupí holubičí národ synov matky otrokyne. Niežeby neboli iné regióny niekdajšej dunajskej monarchie, čo sa za posledné storočie ocitli rovno v niekoľkých štátoch. Čo sa však vyrovná zabudnutiu vekov na Gemeri?
Vtedy, keď bol už zrod étosu o plebse zo slovenského podzámčia a o vznešených dedičoch maďarstva zo zámku síce rozbehnutý, no stále ešte len v počiatočnej fáze, vandroval týmito krajmi istý chuligán, ktorému už len nacionalizmy 19. storočia mohli vtisnúť vznešenejšie perute, než mal on sám a než mu naveky pripla jeho vášnivá básnická genialita. Keď priputoval do Gemera, nezmohol sa na žiadnu z uhorských rečí, zvolajúc „Que est-ce que ca veut dire?“ (Čo to má znamenať?) pri pohľade na vežu kostola, na ktorej je „kríž, hviezda i polmesiac“.
Asi zabudol, že tam, pri Brzotíne, Rožňave a Štítniku je kraj zaniknutých, Turkami zničených kláštorov, kde zakopaný poklad stráži červený kohút, a že sme ešte stále v Osmanskej ríši, kde „jágerské hviezdy“ stále svietia mdlým svetlom, v mesačnej krajine, na inej planéte.
Dedinou Gemer, ktorej dávno zaniknutý hrad dal v počiatkoch Uhorska meno celému kraju, dnes sotvakto prejde. Hroby na cintoríne sú stále zapustené v príkrom brehu, ako za čias Petőfiho, podľa ktorého sa vraj „mŕtvi dali vyťahovať za nohy“, no žijúcich duší tu už ostala len hŕstka. Pred dávno zaniknutými potravinami na námestí stojí socha Panny Cinkovej, najslávnejšej uhorskej cigánskej primášky, ktorá sa tu začiatkom 18. storočia narodila, a oproti, hneď vedľa kostola, ktorý vyrástol na mieste toho, ktorý pozoroval Šaňo, stojí baroková kúria, na počudovanie v pomerne dobrom stave. Väčšina podobných dnes na Slovensku, obzvlášť na Gemeri, nikoho nezaujíma. Nič, vôbec nič nepripomína, že v tejto budove sa nachádzalo chýrne gymnázium, kde študoval Janko Kráľ, Samo Chalupka či Janko Matuška. A nebyť vyblednutej maďarskej trikolóry pod zvetranou Petőfiho tabuľou by sme nevyšípili ani to, že si tu v onom roku 1845 pod krížom, hviezdou a polmesiacom mohli všetci vzájomne položiť otázku – Que est-ce que ça veut dire?
Z Pešti na Hornú Zem
Sándor Petőfi mal dvadsaťdva rokov a ako pomocnému redaktorovi časopisu Peštianska móda sa mu „zunovala parádna pracovňa“. A tak chudobný a bez istého príjmu, zato však ako vták slobodný, „začal cestovať“. Prvého apríla 1845 nastúpil v Pešti na dostavník, ktorý ho zaviezol za priateľom Frigyesom Kerényim do Prešova. Pokračoval na Spiš, do Levoče a stadiaľ na Gemer, kde sa možno v ktorejsi časti jaskyne Domica dodnes v ktoromsi stalaktite nachádza jeho vlastnoručne vyryté priezvisko.
Okrem Kerényiho sa tam zoznámil i s blízkym priateľom Mihályom Tompom, ktorý sa neskôr stal popri Petőfim a Vorosmartym posledným členom najväčšieho maďarského básnického triumvirátu a na ktorého reformovanej fare v Behynciach Sándor strávil nejednu príjemnú chvíľu. Tompova socha kraľuje námestiu v Rimavskej Sobote, ale deti zo školy, nesúcej jeho meno, určite zaujme i to, že kým sa Petőfi nadchýnal nádhernou scenériou okolia Muránskeho hradu, Tompa „spal a chrápal“. Petőfi to prisahal na svoju svätú česť.
Nebol to jeho prvý dotyk s Hornou zemou – veď každé maďarské dieťa vie, že najväčší maďarský básnik všetkých čias študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, že začas pohnuto zízal i na Dunaj v Prešporku na pomedzí Horniakov a Dolniakov... A niekedy potom napísal báseň Nížina (Az alföld):
Čím ste mne, vy drsno-chladných Karpát
hory-doly s divou krásou svrčín!
Obdivujem snáď, no neľúbim vás,
moja obraznosť nie pre vás blčí.
Na nížine ako more rovnej
je môj domov, svet môj, tam ja bývam,
orlom vyslobodeným je duch môj,
keď sa v rovín nekonečnosť dívam...
Nížina, si krásna – mne si krásna!
Tu som rodený bol, kolísaný.
Tu nech zahalí ma plachta smrtná,
tu nech budem ja i pochovaný. (úryvok, prel. Ján Smrek)
MNE si krásna! Petőfiho subjektívnosť je burcujúca. Aj keby to naozaj bolo len „mne jedinému“, čo je viac? On, ktorý sa celý život vysmieval meštiackemu snobizmu, opovrhoval akademickými poctami, chcel „vešať kráľov“, Uhorskom sa potuloval v deravých háboch a túžil básniť jedine pre „ľud“, tak on nadovšetko vynáša na piedestál jednotlivca, osamelého vyvrheľa, seba samého. Akoby si vedomý svojej výnimočnosti vlastnou vôľou zobral na plecia osud všetkých chudákov, na ktorých „zvysoka hľadia páni nadutí“, a vlastné záplaty cieľavedome, drzo a ostentatívne nosil ako diamanty.
Už pri Prešove si do zápiskov zaznamenal: „Už tam som si veril v slávu na Hornej i Dolnej zemi, slávu, ktorú neskaličí ani svorka na celý svet vyjúcich kritikov.“ Takmer ako keby parafrázoval Puškina: „Sám som si postavil pamätník ducha, večný, / ľud k nemu nepôjde húštinou bodliakov, vyššie než obelisk cárov sa čelom piesní / zaklesol vzdorne do mrakov.“ (prel. Ivan Kupka)
Melanchólia východu
Petőfi musel vedieť, že sa narodil do veku, v ktorom sa nenávratne začali rúcať poriadky starého sveta a jeho triednych hierarchií. Čo však vedieť nemusel, bolo, že tento nastupujúci moderný svet, poháňaný priemyselnou revolúciou, síce jednotlivcovi a sile jeho „vôle a predstáv“ otvorí väčšie pole pôsobnosti, zároveň však toto isté oslobodenie más ho môže dohnať do pasce nacionalizmov, z ktorých nebude úniku a na ktoré napokon jeho milovaná uhorská vlasť, dovtedy udržiavaná v jednote len ním nenávideným stavovským patriotizmom, nevyhnutne zahynie.
A na každom nároží, na každom námestí a každej pamätnej tabuli si z neho samotného každá ideológia a režim vyberie len to, čo sa jej bude hodiť.
Čo prezrádzajú listové zápisky Sándora Petőfiho o jeho dobe, o ňom a o nás, potomkoch jeho zaniknutého sveta?
Keď sa dnes slovenský človek vyberie do Budapešti, nejeden sa tam cíti napriek neznalosti jazyka takmer až beznádejne doma. Nevdojak si môže spomenúť na verše z Farieb na palete budapeštianskeho rodáka Laca Novomeského „Do vína vplakala mi slzu / lumpácka Budapešť.“ Ale vplakávala ju do vína už predtým Petőfimu, ktorý sa tu napriek zákazu otca pokúšal presadiť v „nízkom“ povolaní herca – komedianta.
V slovenskom Maglóde pri Pešti sa zoznámili jeho rodičia, v peštianskom slovenskom evanjelickom chráme bol konfirmovaný, v Pešti mu s pomocou Mihálya Vörösmartyho vyšli aj prvé zbierky maďarských básní Kladivo obce, Víťaz Janko a na stránkach Peštianskej módy sa stal známym v širších kruhoch krčmárok, cigánov a koňokradošov. Tých mal rád, na meštiakoch a Nemcoch, vrátane Goetheho, nenechal nitku suchú.
Peštiansko-gemerská omeleta
Jeden z prvých javov, ktorý v maďarských mestách nevyhnutne každému padne do očí, je množstvo Petöfiho sôch a pomníkov, na ktorých vavríny ako dážď z pusty dopadajú bozky extatických múz a pod nimi sa vo vetre tragicky trepocú uslzené maďarské trikolóry. V podobnej koncentrácii ich nájdeme už len na slovenskom Gemeri, všade tam, kde sa tulák medzi oným 1. aprílom a 22. júnom zastavil a kde dnes premenené hranice spôsobili miestami mesačnú krajinu.
V Pešti priemerne nad každým druhým vchodom visí tabuľa s nejakým takýmto textom: „Ebben a házban a második emeleten töltött egy éjszakát 1846 február 5-ről február 6-ra Petőfi Sándor“. Slovenský človek bez znalosti maďarčiny, no s beznádejne domácim pocitom si to môže preložiť i tak, že Petőfi v každom druhom dome medzi piatym a šiestym februárom 1846 jedol omeletu. Pozoruhodné je, že prechodom mostami do Budína sa Petőfiho stopa akoby strácala. To by sa dalo vysvetliť jednak tým, že chudobný básnik a provokatér už nemal na omeletu, ale asi skôr tým, že v časoch jeho života (1823 – 1849) bol Budín ešte vždy známejší ako Ofen, prevažne nemecké mesto žijúce zo zašlej slávy bitky, v ktorej ho Svätá liga koncom 17. storočia vymanila z područia Osmanskej ríše.
V súčasných špecificky peštianskych vtipoch sa na adresu Budína dosť často spomína, vraj „slušný človek by do Budy dobrovoľne nešiel“, načo by to teda bol robil Petőfi? Pravda, Pešť na tom nebola zvlášť inak. Okolo roku 1840 mala okolo 65-tisíc obyvateľov, z toho asi 60-tisíc ľudí sa hlásilo k Nemcom a len po 1 200 k Slovákom a Maďarom, zvyšok k iným národnostiam.
Uhry na rázcestí
Už len z tohto krátkeho nasvietenia by bolo absurdné stotožňovať vtedajšie Uhry s pevne zakorenenou predstavou, ktorú ešte relatívne nedávno zacementoval Vladimír Mináč v chýrnej eseji Kde sú naše hrady: že drevenice, chatrče a zemľanky sú piliermi slovenskej identity, a naopak hrady, kúrie a novšie panské sídla sú importom „odinakiaľ“, patria do iných, cudzích – obzvlášť maďarských – dejín.
Ale aj maďarská pamäť, hoci ju odjakživa považujeme za nezmieriteľný protiklad, je tvorená tým istým vyčlenením. Stotožňuje šľachtu s maďarstvom a Slovákov považuje za to, čo slovenský národniar Mináč: za národ bez šľachty. Od čoho je už, samozrejme, len krok k potvrdeniu dobre známeho postoja, ktorý cituje súčasný maďarský historik József Demmel vo svojej knihe Panslávi v kaštieli. Podľa staršieho maďarského historika Lászlóa Sziklayho chcela „šľachta vybudovať zo stavovského Uhorska národný štát, a za priame pokračovanie stavovského patriotizmu považovala maďarskú národnú ideu“.
Lenže nie všetkej šľachte Horného Uhorska začiatku 19. storočia bola maďarská národná idea blízka. Tým menej, že maďarčinu nepoužívala ani doma, ani v úradnej reči, pretože to dovtedy nebolo nevyhnutné. Postupný príklon šľachty so slovenským materinským jazykom k maďarskej národnej idei síce počas 19. storočia prebiehal, ale ani tak nikdy nebol úplný. Vyčleňovať teda našu modernú identitu len z elementov, ktoré maďarizácii odolali, znamená zámerne udržiavať presvedčenie 19. storočia o „národe bez šľachty“, čo je z pohľadu, že národ tvoria len jazykovo koherentné elity, to isté ako presvedčenie o neexistujúcom národe. Podľa takejto logiky by ani Petőfi nemohol byť Maďarom.
Apoštol z nížiny
Ale v čase, keď sa v Malom Kereši, Kiskőrösi, narodil malý Alexander Petrovič, bola idea dovtedy jednotného „uhorstva“ prvýkrát vystavená vážnej schizme. Ako sa vo vlnách nasledujúcich po francúzskej revolúcii po celej Európe začali o svoje slobody hlásiť okrem meštianstva aj masy neviditeľných poddaných, idea národa, dovtedy podmienená stavovskou politikou bez ohľadu na jazyk, ktorým vysoké stavy rozprávali, sa otriasla v základoch.
Už nielen stav, ale aj jazyk mal determinovať politický národ. Ak mal byť teda národ maďarský, dôležité bolo stotožniť maďarský jazyk s vládnucimi vrstvami. Petőfi si vybral „maďarskú determináciu“, ako píše Emil Boleslav Lukáč v doslove k prekladu zbierky Apoštol z roku 1951; a maďarský jazyk povýšil na takú úroveň, že Heinrich Heine, ktorého mal Petőfi (hoci písal v jemu nemilej nemčine) veľmi rád, o ňom povedal: „My, ľudia reflexie, popri takejto rýdzej originalite zdáme sa ozajstnými úbožiakmi. Petőfi je básnik, ktorému sa môžu rovnať iba Burns a Béranger. V Nemecku ho nemôžem k nikomu prirovnať.” Alebo básnikov životopisec Gyula Illyés sa pýta: „Čomu vďačí maďarská reč, že si podmanila najbásnickejšieho ducha 19. storočia?”
Pri príležitosti stého výročia Petőfiho smrti považovali jeho prekladatelia do slovenčiny Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč či Ivan Kupka práve túto otázku za vyriešenú. Iste najmä preto, že ak mala maďarská strana otvorene prijať jeho nemaďarský pôvod, musela sa i slovenská spoločnosť vyrovnať so skutočnosťou, že Alexander Petrovič si svoju maďarskú identitu zvolil dobrovoľne. Ale hoci by sme práve toto jeho „rozdvojenie” mohli vnímať tak v Maďarsku ako aj na Slovensku ako jasný prejav našej spoločnej, v dejinách dlho nerozpoltenej uhorskej identity, stalo sa nám na Slovensku Petőfiho maďarstvo skôr príčinou pre len občasne prerušené mlčanie.
Navyše, nie je práve táto – z hľadiska odmietnutia rasovej teórie „Blut und Boden“ – irelevantná skutočnosť tak trochu aj kľúčom k odpovedi na otázku o vývoji nášho, slovenského kultúrneho povedomia v stáročia trvajúcom spoločnom politickom štáte? Alebo na ešte nepríjemnejšiu otázku, prečo sa vlastne podnes slovenskému človeku lepšie darí v osvojených identitách?
Putovanie Sándora Petőfiho Horným Uhorskom neponúka etnologický opis, neoznamuje, akou rečou s kým a kde sa zhováral, neponúka opovržlivé súdy o Slovákoch, ako to naznačuje Claudio Magris vo svojej krásnej a slávnej knihe esejí Dunaj.
Taliansky spisovateľ na ceste po toku Dunaja zjavne čerpá znalosti o Slovensku len zo svojho stretnutia s Vladimírom Mináčom a z jeho teórií o „národe chalúp, bez hradov“. Píše, že v jednej skladbe maďarského národného básnika Petőfiho je Slovák „vylíčený síce v dobrom, ale ako drotár s červeným nosom a v obnosenej halene“.
Ľudové múzy
Nuž, kto a aký problém má s drotárom s červeným nosom? Pretože sám Petőfi vo svojich zápiskoch a fiktívnych listoch Kerényimu takto píše i o sebe: „Múzy nie sú konzervatívne slečny. Idú s dobou, a keďže heslo storočia sa volá Nech žije ľud!, aj ony zostúpili z aristokratického helikónu a usadili sa v chalupách. Som šťastný, že i ja som sa narodil v chalupe!“ Na zosmiešnenie kohokoľvek sa Petőfi oveľa viac ako drotármi oháňa šľachticmi, aristokratmi, zemanmi; málokým opovrhuje väčšmi, často až s provokatívnou militantnosťou, ktorú poznáme napríklad z expresívnej, rozhorčenej básne Obeste kráľov! alebo Maďarský zeman. No predsa, núka sa myšlienka, nestal sa Petőfi o to horlivejším apoštolom ľudu, o čo viac by sa bol rád narodil ako zeman; a nie o to väčším Maďarom, o čo viac chcel prekryť, že ním nie je? Taký typický, dávny komplex menejcennosti, na ktorý fantasticky pasuje romantický básnický pátos.
Ak však vo svojom vnútri v niektorom období naozaj bojoval s dilemou, čo preňho vlastne znamená „maďarský ľud“, ku ktorému tak vášnivo lipol, najlepšie sa to azda zračí na takých básňach, ako je vyššie uvedená Nížina. Akoby bol „národný“ rozpor skutočne definovaný približnou hranicou hornatých Horných Uhier a šírej dolnozemskej nížiny, do ktorej otvorenosti premietol ideál hrdosti obyčajného človeka, a so svojím hornouhorským pôvodom sa musel tak trochu vyrovnať.
„Vcelku môžem povedať, že čím väčšmi som sa blížil ku Karpatom, tým viac útlaku som videl... Duša sa mi v takých chvíľach vracala na roviny rodnej zeme, kde ľudská dôstojnosť nosí hrdú hlavu vzpriamene i v najnižšej chatrči. Och, Horná zem! Len preto sa tvoje hory vypínajú až k oblakom, aby o to väčšmi bilo do očí, ako sa krčia tvoji obyvatelia?“
Je znepokojujúci pocit, že sa nemôžeme presvedčiť, ako by asi Petőfi znášal pocit, že myšlienky jeho národnej vzbury sa definitívne zmocnili ním opovrhované elity a podobizňami chlapca z chalupy si vyzdobili salóny. Pre neho akoby pocit prináležitosti k novovznikajúcemu národnému povedomiu určovala najmä geografia: hory, pretože v ich úzkych studených dolinách ľudia žijú ešte biednejšie, ako pozná z nížiny, a klaňajú sa i vtedy, keď má on chuť burcovať ho na nohy.
Silvia Ruppeldtová (1977)
Publicistka, esejistka, prekladateľka. Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na Filmovej fakulte VŠMU a archeológiu na FiF UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, Madride, Moskve a Havane. Bola poslucháčkou Inštitútu pre Vyššie latinskoamerické štúdiá vo Viedni. Prekladá literatúru, odborné texty a poéziu zo španielskeho, francúzskeho, portugalského, nemeckého a anglického jazyka.
Pomník Sándora Petőfiho v Medickej záhrade
