Sme dosť zvedaví na maďarské „exotikum“?

Tünde Mészáros je prekladateľkou diel modernej slovenskej literatúry do maďarského jazyka. Narodila sa v Bratislave, študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Pracovala v Maďarskom kultúrnom stredisku v Prahe, dlhé roky bola redaktorkou kultúrneho časopisu Pražské zrkadlo. Pred, počas a po štúdiách pracovala v najrôznejších zamestnaniach, kým nakoniec zakotvila pri literárnom preklade.

Doteraz preložila rovný tucet kníh slovenských autorov a autoriek. V roku 2021 získala Cenu Imre Madácha za preklad diela Katarína Kucbelová: Čepiec (Főkőtő) zo slovenčiny do maďarčiny. Patrí medzi zakladateľov BÁZIS (Maďarský literárny a umelecký spolok na Slovensku). Aktuálne žije v Budapešti.

V rozhovore s Michalom Krížom pre Štiavnické noviny hovorila o recepcii literárnej tvorby u našich najbližších susedov ako aj o nových výzvach v preklade.

MK: Ovplyvňujú recepčný proces inonárodnej literatúry kultúrne vzťahy a literárne tradície daných národov?

T.M.: Teoreticky by mohli – a v tomto konkrétnom prípade, t.j. slovenská literatúra v maďarskom preklade, by ho mohli ovplyvňovať pozitívne. Vlastne sa tak aj stáva, keď sa maďarskému čitateľovi dostane do rúk niečo zo slovenskej tvorby, veď naše historické pozadie, reálie každodenného života, zvyky, národný charakter (predpokladajúc, že nejaký vôbec existuje) a vnímanie sveta sú si veľmi podobné. Konzument slovenskej literatúry sa teda viac-menej môže cítiť pri čítaní doma tak, že k tomu väčšinou dostáva aj istú dávku couleur locale-u. Otázkou však zostáva, či sme navzájom dosť zvedaví na tak blízke „exotikum“.

MK: Je vo vašej krajine slovenská literatúra populárna?

T.M.: Odpoveď bude vlastne pokračovaním mojej reakcie na otázku číslo jedna. Neviem, ako to chodí inde vo svete, ale tu, v Európe, sa zdá, že okrem domácich majú šancu vážnejšie zabodovať iba autorky a autori s anglosaským alebo zdanlivo anglosaským pozadím, alebo novšie aj so severským. Občas sa samozrejme nájde, ba i udrží na horizonte hviezda, ktorá sa rozžiarila v inom cípe sveta, ale môj absolútne nereprezentatívny prieskum ukazuje, že snáď najmenej nás zaujímajú susedia (priložte si ruku na srdce a zamyslite sa, kedy ste naposledy prečítali niečo od maďarského/-kej autora/-ky. Alebo trebárs rakúskeho...). V dobe pred ´89-tym bola táto situácia priaznivejšia, v porevolučných rokoch však z viacerých dôvodov nastal úpadok, ktorý dlhšie pretrvával. Potom sa záujem o slovenskú literatúru do istej miery znova rozmohol, v neposlednom rade vďaka grantovému systému Slolia Slovenského literárneho centra (v tej dobe Národné literárne centrum, neskôr Literárne informačné centrum) a istým jednotlivcom, občianskym združeniam na oboch stranách hraníc. Ďalším dôvodom, že sa slovenská literatúra vrátila v Maďarsku do hry, je jej nepopierateľná kvalita a možno tak trocha aj tá početná prekladateľská báza, ktorá sa za týchto priaznivých podmienok dokázala za posledných 10-20 rokov vyformovať.

MK: Je v dnešnom svete umelá inteligencia nápomocná prekladom a prekladateľom?

T.M.: Na túto otázku by mohli vierohodne odpovedať kolegovia, ktorí ju už niekedy použili. Predpokladám, že sa to týka skôr odborných a komerčných prekladateľov a myslím si, že pri textoch, s akými pracujú, môže byť AI nápomocná, i keď takto vytvorený text pravdepodobne potrebuje rozsiahlu, hĺbkovú redakciu. Beletristické texty majú zväčša také vrstvy, také metajazykové elementy, s ktorými si umelá inteligencia asi neporadí – aspoň zatiaľ. Prekladové texty nesú v sebe aj neviditeľný (a miestami predsa ťažko zameniteľný) rukopis svojich prekladateľov. Použitie AI v umeleckom preklade však vznáša aj iné, predovšetkým etické otázky, rozobratie ktorých by však bolo skôr na samostatný rozhovor. Ale Vaša otázka vzbudila moju zvedavosť, takže raz asi vyzvem tento iste užitočný, ale trocha aj strašidelný prostriedok na súboj – dáme si trebárs stránku románu Kornélie Beaty Balogovej, na ktorom som mohla teraz mesiac pracovať v okúzľujúcom prostredí Banskej Štiavnice.

Slovenské literárne centrum a Mesto Banská Štiavnica ponúkajú každý rok jedenásť rezidenčných pobytov. Aj v roku 2024 bol projekt TROJICA AIR podporený finančným príspevkom z Fondu LITA. Autorkou grafickej koncepcie je Kristína Soboň, autormi loga Trojica Air Palo a Janka Bálik.