Emma Tekelyová, obdivovaná aj nenávidená, sa nikdy nevzdáva.
Vraj sa na ňu podobám. Keď bola moja dcéra maličká a pozerala si Emmine fotografie v jej debutovej (a pre slovenské socializmom ubité ženy prevratnej) knižke Byť ženou je úžasné, na otázku: „Kto to je?“, odpovedala, že „maminka“. Áno, prečítala som si všetky jej tri „ÚŽASNÉ“. A stále sa k nim vraciam. Sú riadne domaľované, pretože som si v nich zvýraznila množstvo sviežich viet. Meno Emma Tekelyová zahviezdilo aj v istej žiadosti o rozvod, ktorá bola oficiálne podaná na súd. Navrhovateľ ako jeden z dôvodov ukončenia manželstva s odporkyňou uviedol: „Jej hlavnými životnými vzormi sú Emma Tekelyová a Pipi Dlhá Pančucha.“ Emmu Tekelyovú ako „spisovateľku“ treba však brať naozaj,či s rezervou alebo tak, ako som napísala, v úvodzovkách. Jej pokusy o písanie beletrie (Klinika krásy, Lesk na pery) ukazujú, že seriózna beletria nebude jej doménou. Iste na to prišla aj sama. Jej nasledujúce dve knihy Ženy nebláznite! Vek je len číslo a Chlapi, neštvite nás už!, svižne ilustrované Noémi Kolčákovou Szákallovou, sú akoby voľným pokračovaním jej starých dobrých „ÚŽASNÝCH“. Samozrejme, v novom modernejšom dizajne. Ostatná kniha Emmy Tekelyovej, ktorú stvorila spolu so svojou dcérou Emou Tekelyovou, Sladkosti, od ktorých sa nepriberá, už svojím názvom a vizuálnym spracovaním smeruje k vysokej marketingovej úspešnosti. Podobne marketingovo úspešné boli (s výnimkou dvoch nevydarených pokusov o román) aj jej predchádzajúce knihy, v ktorých sa autorka snaží čitateľov presvedčiť, že krásna, večne mladá blondína sa celkom harmonicky môže snúbiť s vysoko nadpriemerným IQ v jednom celku. Ženy, ktoré nosia vysoké podpätky, chcú trtkať, znie názov básne slovenskej poetky Miroslavy Ábelovej. Čo chcú ženy, ktoré si svoje hnedé vlasy dajú prefarbiť na blond?