Vyhľadávanie
Štefan Danko: Osudy kapelníka
Spomienková kniha Štefana Danka, manažéra a redaktora hudobného vydavateľstva OPUS (v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch jediného vydavateľstvo tohto druhu na Slovensku), o tom, ako sa rodila slovenská bigbítová generácia. Prináša príbehy zo zákulisia hudobného života vo vtedajšom Československu, odhaľuje možnosti i nemožnosti pôsobenia profesionálnych hudobníkov, hudobných redaktorov a režisérov v tej dobe.
Štefan Danko sa podujal na veľmi záslužnú úlohu – na svojom vlastnom životnom príbehu zmapovať ten úsek kultúry, ktorá sa volá pop music, zákulisie tejto mašinérie, ale zozbierať a inventarizovať čriepky udalostí, ktorých bol aktérom. Jeho autentické gesto sa tak stáva súčasťou širšej orálnej histórie tohto národa, jeho kultúry a kultúrnosti, stáva sa súčasťou spoločného archívu tohto spoločenstva. Je dobre, že konečne prichádza slovo človeka, ktorý bol v úzadí a pozadí, ktorý nestál priamo pod reflektormi slávy a na výslní popularity. Na vlastnom živote totiž ukazuje, že vytváranie hodnôt (ktoré sa deje aj v tejto oblasti umenia) sa odohráva trpezlivo, pomaly, kontinuálne, nadväzujúc na tradíciu i prelamujúc nové cesty.
Čitateľ si pri čítaní tejto knihy znova uvedomí, že novovznikajúci boom slovenskej hudby nie je záležitosťou jednej televíznej show (SuperStar), že súčasní populárni interpreti vyrástli na pleciach tých minulých (aj zabudnutých a zabúdaných), že za pozlátkou slávy a reklamným hlukom je trpezlivá práca „robotníkov hudby“, medzi ktorých patril aj Štefan Danko.
Šťavnaté a s espritom vyrozprávané historky nie sú kolekciou anekdot z atraktívneho prostredia, ako sa často stretávame pri podobnom druhu memoárov. Sú potrebnou historickou reflexiou budujúcou sebavedomie národa a oddeľujúcou skutočné hodnoty od pahodnôt.
Daniel Hevier
Legendárny klub našej generácie! Taký prívlastok môžeme dať V-klubu. Toto centrum vysokoškolskej mládeže dokázalo najmä v šesťdesiatych rokoch vytvoriť nenapodobiteľnú atmosféru pre každého návštevníka a naznačovalo, že sa v spoločnosti čosi deje. Je samozrejmé, že každá generácia pozná predovšetkým tú svoju verziu klubovej atmosféry. Všetci, a teda aj muzikanti a pamätníci, začínajú vždy od seba a na výročných klubových stretnutiach majú pocit, že práve oni rozbiehali popularitu klubu. Podobne sa u nás tvorili aj dejiny. Vždy sa začínalo od posledného víťaza, akoby pred ním nič nebolo. Aj základy V-klubu, tohoto významného kultúrneho stánku na Slovensku, položili členovia skupiny Combo Black & White. Začalo sa to tým, že prvý riaditeľ „véčka“ Ľubo Schrámek vypísal začiatkom roku 1965 súťaž o najlepšiu kapelu, ktorá bude pravidelne hrávať v sobotu na čajoch a neskôr na štvrtkových hudobných večeroch. Vyhralo ju naše Combo Black & White s klaviristom Pištom Farkašom, basgitaristom Jurajom Schöfferom, gitaristom Julom Ebersom a „Šmrdom“, dychármi Jánom Turi-Nagyom, ktorý hral sopránový saxofón a klarinet, Dušanom Húščavom s tenorovým saxofónom a trombonistom Ervínom Padušitským. Spevákmi boli Vlado Chválny, Vasko Velčický, Ervín Chalupa a Edo Ambróz. V skupine som ako bubeník aj kapelník nechýbal ani ja. V súťaži sme mali istú výhodu, našu kapelu porotcovia aj fanúšikovia už poznali. Na kvalifikačných skúškach za predsedovania pána Zelenaya sme ešte pred vypísanou súťažou získali už s novým obsadením najvyššie stopercentné ohodnotenie. Neskôr sa v kapele prestriedali aj Andrej Šebo, Fedor Frešo, Rasťo Vacho, Fedor Medek - svoj typický Ray Charlesovský spev si sám na klavíri sprevádzal a Ivan Galko, ktorý už ako klávesista v základnej zostave zostal. V tom čase však ešte V-klub nebol známy, preto sme sa s jeho vedením rozhodli, že prvé hudobné produkcie musíme pomocou reproduktorov vysielať na ulicu, presnejšie na námestie v strede mesta, dnešné Námestie SNP. To preto, aby ľudia vedeli, že sa niečo deje. Najprv sme sa báli, že zasiahnu policajti, ale s politickou podporou zriaďovateľa, SÚV SZM, sa všetko vyriešilo.
Tento nezvyklý spôsob vysielania hudobnej produkcie v centre Bratislavy nám priniesol úspech v podobe záujmu mladých poslucháčov. Lístky sa kupovali niekoľko dní dopredu a rady záujemcov sa tiahli niekoľko sto metrov až na námestie. O pár týždňov bol o tanečné produkcie taký obrovský záujem, že už naozaj musela zasahovať polícia.
V roku 1966 Combo Black & White hralo vo V-klube už v novom zložení, pribrali sme basového gitaristu a speváka Ľudovíta Noska, gitaristov Mariána Obertha a Jula Ebersa. Ako kamaráti a muzikanti sme sa poznali už predtým a spolu s Ivanom Galkom to boli muzikanti, ktorí vždy tvorili akési jadro mojej skupiny. Eva Máziková, Edo Ambróz, Ervín Chalupa, Vasko Velčický, Klára Bašnáková a Karol Solenský sa striedali v kapele ako speváci.
Jeden z našich najslávnejších športovcov, môj priateľ krasokorčuliar Ondrej Nepela prehlásil, že V-klub v Bratislave je po každej stránke lepší ako slávny Club-54 v New Yorku. - Štefan ver mi, že ani tá ich povestná hudobná atmosféra sa nedá s našim véčkom porovnať... som rád, že to všetko máme tu v Bratislave...
Je pravda, že neskôr sa postupne objavovali vo V-klube aj iné skupiny a speváci, základy klubovej tradície však položila roku 1965 skupina Combo Black & White. V ďalších rokoch vo véčku po Ľubovi Schrámkovi už pod striedavým vedením Ivana Šišku, Juraja Tokára, neskôr Paľa Gregora, po jeho smrti na krátky čas zastupujúceho hospodára Ľuba Maťátka a Mariána Záhoráka, hrávala skupina Combo Black & White len sporadicky. Skupina sa pripravovala na zahraničné účinkovanie. Bol to jediný možný spôsob ako sa dostať legálne von a legálne si zarobiť nejaké peniaze.
Asi to tak chcel osud, možno môj anjel strážny Hary, sen hrať na Západe sa odrazu stal skutočnosťou. Akoby ho niekto zhodil z neba. Jedného dňa, počas účinkovania v známom vysokoškolskom klube Mladá Garda, nás oslovil náš priateľ trombonista a vibrafonista Roman Hošek. Povedal, že mu akýsi známy dohodil niekoľkomesačné angažmán do Holandska a bol by rád, keby sme tam s ním išli hrať. Údajne nás na Mladej Garde jeho známy aj videl a vraj sme sa mu páčili. Neverili sme vlastným očiam a ušiam, že sa môžeme dožiť toľkého šťastia a ako prvá kapela z Bratislavy hrať až kdesi v Amsterdame. V tom čase tam totiž nijaké hudobné teleso od nás ešte nehralo. Začali sme rozmýšľať, ako by sa to dalo naozaj vybaviť, pretože sme na Západe ešte nikdy neboli. Nemali sme dokonca ani profesionálne skúšky v koncertnej a divadelnej agentúre, ktoré by nás oprávňovali na zahraničné vystupovanie. Začali sme zisťovať, ako by sa to dalo zariadiť, kto si to vôbec môže dovoliť, uvoľniť sa zo školy alebo zo zamestnania.
Netrvalo dlho a z Comba Black & White sa nakoniec utvorila kapela z hudobníkov, ktorí mohli vycestovať.
,,Opäť sme zvíťazili nad prírodou!“ vykríkol som šťastne, keď sme dostali víza, doložku a pasy na niekoľkomesačné turné v Holandsku. Roman lakonicky povedal: ,,Zvíťazili sme predovšetkým nad byrokraciou a hlúposťou našich úradov...“ A mal pravdu. V tom čase sa predpisy veľmi ťažko obchádzali. Boli sme dôvtipnejší, pretože sme boli ctižiadostiví. ,,Keď niečo veľmi chceš, tak to dosiahneš,“ poúčal nás Roman ako nejaký skúsený lekár. Bolo to tak. V daných podmienkach sa v tom čase mohlo kľučkovať len so šťastím, talentom a tvrdou prácou. Každé obdobie vytvára pre hudobníkov rozdielne podmienky, iné možnosti profitu a z toho vyplývajúcu úroveň existencie.
Do Amsterdamu sme nakoniec odleteli začiatkom marca 1967. V kozmopolitnom meste nás čakalo prekvapenie v podobe nezabudnuteľných zážitkov, príjemných ľudí a slobodného života. Dostali sme sa hrať do vychyteného podniku Le Berry Club v centre na námestí Leidsche plein. Boli sme z toho ohúrení, lebo okolo nás boli samé špičkové podniky so svetovými umelcami. A to pre chudobných hudobných novicov západného života bola v prvých dňoch zoznamovania priam fascinujúca udalosť.
Až neskôr sme si uvedomili, kam sme sa dostali a aká je to krajina. Všetko sa priateľsky vybavovalo pri pive a jeneveri, akejsi holandskej borovičke. To sme ale zistili až po troch jeneveroch a troch dňoch účinkovania. Tretí večer sa nám už hralo veľmi dobre, tréma z nás spadla a hostia boli tiež spokojní.
Postupom času sa mi otvárali oči, ale aj dvere v najlepších zábavných podnikoch v Amsterdame, ako Le Berry, Lui Suixe, Blue Note. Až neskôr som si uvedomil, že som hral v špičkových varietných programoch, sprevádzal svetové hviezdy šoubiznisu, napríklad Ramona de Garciu, v tom čase španielskeho Gotta, populárne sestry Kesllerové či amerického černošského speváka G. Jacksona, strýka súrodencov zo skupiny Jackson´s 5. Tento umelec bol príbuzný neskôr slávneho Michaela Jacksona. Nevedel som to oceniť, pretože nebolo v móde zisťovať rodinné vzťahy a iné chorobné stavy spevákov. Malého, vtedy nevinného Michaela Jacksona ešte svet nepoznal.
Hrali sme aj v klube pre gejov. V tom čase to bol pre nás šokujúci zážitok. Najmä keď sa do Čufa zamiloval bohatý Kolumbijčan a chcel si ho vziať. Ponúkol mu dvojmesačnú cestu okolo sveta, auto, veľký dom a nám ponúkal obrovské peniaze ako kompenzáciu za strateného muzikanta. Mohol to byť normálny gej, ale aj drogový kráľ, ktorému chýbalo v živote už len takéto šťastie. Možno preto sme sa s ním o Čufovi nemohli ďalej baviť. Jednoducho rozhodol, že Čufo je odteraz jeho partner.
Kráľ-nekráľ, Čufa musíme zachrániť. Nezostávalo mi nič iné, len slabá nádej, že presvedčím Kolumbijčana, aby nechal Čufa tak. Musel som zahrať žiarlivého partnera, ktorý by za Čufa - svoju nekonečnú lásku bol ochotný položiť život. Akákoľvek iná hra neprichádzala do úvahy. Žiarlivú scénu Kolumbijčan akceptoval. Najprv sa mi ospravedlnil, že takú veľkú lásku nemohol ani tušiť, a potom sa s nami slušne rozlúčil. Pri podaní rúk mi pošepkal: ,,Priateľ môj, závidím ti, ale zároveň ti ho žičím!“
S takýmito zážitkami a zachráneným Čufom sme z Amsterdamu odlietali po šiestich mesiacoch účinkovania. Na každom kroku šetriaceho Čufa tento úlet stál niekoľko rúnd pív s jeneverom, ktoré musel ešte pred odletom z Amsterdamu zabezpečiť. Verím, že tie nečakané výdaje neoľutoval. V Bratislave nás privítali rodiny, kamaráti, závistlivé hudobné skupiny, ale aj muzikanti, ktorí uznali naše kvality a naše hudobné smerovanie. Mestský dom kultúry a osvety sa potešil najviac. Všetci sme sa vrátili domov bez problémov a život so svojimi každodennými starosťami, ale už s trochou peňazí, mohol pokračovať.
(Úryvky z rukopisu knihy, ktorá vychádza v knižnom vydavateľstve Hajko & Hajková.)
