Stojím nad mŕtvym telom mojich nádejí

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: 

„Veta je čosi strašne silné, silnejšie ako si to ľudia uvedomujú.“ (Ján Johanides: Kríza identity)

Stojím nad mŕtvym telom mojich nádejí. Ruky sa mi chvejú a z hmoty na zemi vyteká atrament ako krv, na prstoch stále cítim odtlačky tieňov svojich slov, mojich viet. Odvraciam pohľad, no vina mi ho priťahuje späť. Ľudia často plytvajú slovami i dychom na všetko nepotrebné, možno im myšlienka vzácnosti slov uniká. Ostrosti slov. Neuvedomujú si ich silu a zraniteľnosť ľudskej duše, ktorá je síce silná a krásna, ale krehká ako porcelán. Neuvedomujú si, že hoci jej steny sú z betónu, jej vnútro je z piesku. Môžeme sa preniesť nad poznámky druhých, prekročiť ich tieň a nechať ich hlasy mimo svojej mysle? Vieme im vytrhnúť pomyselnú dýku z rúk, ktorou rozhodne nechceli našu identitu pretvoriť, len trochu pohnať iným, podľa ich mienky, lepším smerom? Dokážeme si udržať pero v rukách, hoci nám zúrivo lomcuje prstami, až nás pofŕka atrament a v nás zostáva prázdnota, pretože kto som, ak nie všetky moje úlomky? Alebo im, pod ich vplyvom, vytrhnem dýku z rúk a sama dokonám ich dielo?

  Slová sú najsilnejšou zbraňou, ktorú ľudstvo vynašlo. Staré knihy v prastarých knižniciach na zaprášených policiach o tom rozprávajú svoj vlastný príbeh. Môžete ich použiť zmysluplne – stavať mosty a krehké úsmevy a nemusíte si to ani všimnúť. Môžete ich rozdávať ako teplé rožky a nežiadať nič naspäť.

Slová môžu človeka rozobrať kúsok po kúsku, čriepok po čriepku vybrať sny z jeho krehkej duše, až mu zostanú len ich úlomky na dne hrude. A nie preto, že by bol slabý. Preto, že tie vety  počúva stále a stále, dookola a dookola, až im napokon uverí ako každej opakovanej lži v dejinách. Slová majú ostré hrany, a hoci vás, keď ich vyslovujete, nerežú v hrdle, toho druhého rozkladajú zvnútra.

Ale on si to nepripúšťa. Nie. Sprvoti nie. Ide ďalej so vztýčenou hlavou a dlane si pritíska k hrudi, snaží sa udržať v sebe ten chaos, čo v ňom zostal, snaží sa, aby mu kúsky jeho samého nevypadli po ceste pomedzi prsty. Nahovára si, že tie ich hlasy nepočúva, že sú len vonkajšie, len pozadie k jeho príbehu, priveľmi vzdialené, a on má predsa ten  svoj vlastný.

A tak si ďalej kupujem knihy a utápam sa v slovách, snažiac sa zachytiť podstatu a nevnímať, ako mi tá moja vlastná uniká cez zovreté päste. Hľadať významy iných, ale radšej sa ani nedotknúť toho svojho. Hľadieť na hviezdy na oblohe a zatvárať oči pred vlastnou žiarou.

Niekedy píšete a píšete, vylievate svoju dušu, svoje bytie na papier, atrament považujete za svoju krv a pero za svoje pery a ignorujete hlasy v hlave hmýriace sa ako sirény.  Neberiete vážne ich dobre mienené, ale zle sformulované rady „skúsenejších“ ľudí, ktorí sa vám snažia vytrhnúť pero z ruky. Vedia predsa, čo je pre vás najlepšie, ako to môžete vedieť vy, so svojimi sedemnástimi rokmi života?

Občas vás nechajú vykrvácať na zemi, pokým vám nezostanú len dosiahnuteľné ciele. Bezpečné vody. Nemyslia to zle, majú vás radi, ale už zabudli, aké to je, vidieť toľko hviezd a toľko ciest a ešte jednoducho nevedieť, ktorú chcete nasledovať. Prečo predsa zbytočne riskovať všetko, pre čo ste kedy chceli žiť, keď môžete mať bezpečnejšiu alternatívu? Zahodiť tie kúsky seba, ktoré nezapadajú do terajšieho obrazu sveta, spustiť ruky a nechať sa obrať o tie čriepky duše, o ktoré sa treba pobiť? O vašu vášeň, vaše sny. Nie preto, že by ste to eventuálne nemohli zvládnuť, hovoria vám, ale prečo riskovať, prečo?

Občas im uveríte. Občas pustíte pero a ono tvrdo dopadne na zem, vytrhnete popísanú stranu, pofúkate si popálené prsty a utriete zlaté slzy, ale váš šepot, že je to tak lepšie, sa ozýva len vo vašej hlave. Utekáte, ale nohy máte z vosku, rozhliadate sa, ale vidíte len náhrobné kamene vašich nádejí. Spadnete na kolená a obijete si ich, ako keď ste sa ako deti učili chodiť, dlaňami narazíte na zem, prsty sa vám zaboria do vašich starých popísaných strán, ktoré ste zo seba vytrhli.

Ale vy vstanete. Vždy sa vrátite. Zraneným srdcom a boľavými prstami opäť pozbierate svoje úlomky a pritisnete si ich k hrudi, hoci by vás mohli porezať. Balansujete dýkou z tých strašných slov medzi prstami, ale napokon ju pustíte spadnúť medzi váš atrament. Odkráčate s ozvenou vašich krokov v ušiach. Pretože ak toto nemá cenu, čo ju má?

_________________________________________________________________

Esej hodnotí redaktorka a editorka Alexandra Jurišová:

Autorka začína svoju esej in medias res a neplytvá tak zbytočne slovami či zdĺhavým úvodom. Jej začiatok je temný, okamžite vťahujúci do jadra jej myšlienok, ktoré skladá do viet mimoriadne obratne.

Jej text je veľmi čistý, konzistentný, odvážny a priamočiary. Cítiť, že autorka je hĺbavá a schopná preniesť svoje myšlienky na papier bez toho, aby sa v nich zbytočne jazykovo zamotávala.

Používa veľa metafor a šikovne experimentuje so slovami, ktoré často skloňuje aj v rámci citátu od Jána Johanidesa. Jej jasne sformulované myšlienky, ktoré na seba vhodne nadväzujú, sú jasným dôkazom toho, že toto nie je autorkin prvý väčší text. A ak aj áno, dúfam, že nie posledný. Ako sama píše, neplytvá zbytočne slovami na všetko nepotrebné. Ľudia to robia často aj za ňu. A možno práve preto im „myšlienka vzácnosti slov uniká“.

Píše o nevedomosti, o ostrosti slov, o atramente ako krv, o na prstoch zanechaných tieňoch svojich slov či celých viet. Jej písanie je miestami poetické, temné, gotické, priam až nepríjemné. Nie však prvoplánovo.

Medzi riadkami poukazuje na ľudí, ktorí sa snažia ovplyvniť jej život tým, že jej radia, ako má žiť, písať, tvoriť. No nechápu ju, „zabudli, aké to je vidieť toľko hviezd a toľko ciest a ešte jednoducho nevedieť, ktorú chcete nasledovať“.

Autorka sa tiež veľa pýta a nachádza aj odpovede. „Balansujete dýkou z tých strašných slov medzi prstami, ale napokon ju pustíte spadnúť medzi váš atrament. Odkráčate s ozvenou vašich krokov v ušiach. Pretože ak toto nemá cenu, čo ju má?“ Pýta sa v závere svojej eseje.

Najsvetlejšími momentmi textu sú úprimné a otvorené filozofické úvahy autorky, ktorá pred svojimi čitateľmi nič neskrýva. Verím, že si túto otvorenosť ponechá, pretože je veľmi vzácna. A to dokonca miestami i silnejšia, ako tá veta, o ktorej hovorí Ján Johanides vo svojom citáte.

Video z vyhodnotenia súťaže nájdete na našom Youtube:

Autorkou vizuálu súťaže Esej Jána Johanidesa je ilustrátorka Kristína Soboň