Vyhľadávanie
V júni mala kultúrna verejnosť príležitosť pripomenúť si 80. výročie narodenia Pavla Hrúza.
V júni mala kultúrna verejnosť príležitosť pripomenúť si 80. výročie narodenia Pavla Hrúza. Domnievam sa však, že meno tohto autora v slovenskej literatúre dnes nepatrí medzi všeobecne známe. Isteže, figuruje ako cenený prozaik v akademickom okruhu literárnej vedy, ako hmlisto charakterizované meno zo slovníkov v pamäti študentov slovakistiky či ako jeden z mála slovenských literárnych disidentov. Optimisticky sa budem domnievať, že čitateľská obec Knižnej revue sa s Pavlom Hrúzom stretla aspoň prostredníctvom letmej zmienky. A pesimisticky - že Pavel Hrúz je do istej miery zabúdaným (nie zabudnutým) autorom, ktorý sa v súčasnosti číta len veľmi sporo. Celkom neprávom.
Hrúz proti dobe
Literárna i životná dráha Pavla Hrúza bola (a je) obdivuhodná. Vyštudovaný elektrotechnický inžinier so záľubou v literatúre debutoval v roku 1966 knihou Dokumenty o výhľadoch, o dva roky neskôr vydal zbierku poviedok Okultizmus. Hrúz sa v nich prejavil ako citlivý a empatický pozorovateľ sveta a ľudí, zároveň aj ako vkusne hryzavý ironik, zručný jednak v ohýbaní jazyka, jednak v poukaze na nešetrnú manipuláciu s ním.
Dôsledná polemika s dobou charakterizuje jeho prvé knihy – je to polemika mnohorozmerná, vykresľujúca svet mladého mestského človeka v očakávaní zmeny pomerov. Zároveň v nej silnie vedomie minulosti 50. rokov ako svojskej doby, o ktorej podáva výpoveď cez postavy „bývalých“ ľudí.
Hrúzova irónia a skepsa sa prejavili v recyklácii „dokumentov“, záznamov doby, rečových registrov, jednoducho plejády jazykových vrstiev, nahromadených a zbavených zmyslu – až by lákalo povedať, že má jeho tvorba prekvapivo postmodernistický ráz.
V jadre Hrúz zachytáva vo svojich prózach človeka uväzneného v dejinách proti svojej vôli. Údel malého človeka zmietaného v pôsobení doby, jazyka, spoločnosti, zobrazený s nedôverou voči vyšším princípom (spoločenským, ľudským aj literárnym), je napokon azda ústrednou témou Hrúzovho písania, bez ohľadu na čas, ktorý opisuje. Citlivosť na nuansy jazyka, odmietanie jednorozmernosti dobovo preferovaného sveta, záľuba vo vážnej parodizácii a zreteľ na perifériu, priestorovú i ľudskú, spravili z Hrúza na dlhý čas rovnako vylúčenú osobu.
Doba proti Hrúzovi
Podobne ako generačný a literárny druh Pavel Vilikovský aj Hrúz sa stiahol z oficiálneho publikačného priestoru, do ktorého sa naplno vrátil vydaním viacerých kníh na začiatku 90. rokov. Časť z nich vznikala priebežne od začiatku 70. rokov. V nich Hrúz pokračoval v načatom programe, ktorý bol v jasnom rozpore s dobovo preferovaným videním sveta nielen v literatúre.
Hrúzov ostentatívny obrat ku každodennosti a neheroickosti signalizoval záujem o ľudí vylúčených na spoločenský okraj – neredukoval ho však na písanie sociálnej prózy. Hrúz vo svojej tvorbe tvrdohlavo odmietal viesť hoci nesúhlasný dialóg s oficiálnym dobovým jazykom, spoločnosťou, prevádzkou – ich pôsobenie je však od jeho próz neoddeliteľné, situácia Hrúzových ľudí stojí (a najmä padá) na nezáujme spoločnosti o nich, prípadne na jej priveľkom záujme.
A hoci sa sám autor domnieval, že ustrnul v písaní paródií, nie je to vôbec tak. Jeho ponášky nemali za úlohu vysmievať sa. Práve naopak, textové predobrazy ohýbal natoľko, až sa zdalo, že s nimi vlastne nič nerobí – ako napríklad v prípade románu Oči kuričove (1996), v ktorom na podloží výrobného románu sledujeme postavy robotníkov existenciálne blúdiť v ich deficitných životoch, redukovaných na život pracovný.
Doba po Hrúzovi
Hrúzove knihy sa mimo prvých vydaní prakticky nedočkali oživenia – s výnimkou jeho ústrednej zbierky poviedok Okultizmus (2005, L.C.A.) a súborného diela (2007, Kalligram), ktoré obsahuje spomenutú zbierku a knihu Pereat.
Hoci sa môže zdať, že Hrúzove prózy sú viazané na svoju dobu, resp. dobu, o ktorej referujú, sú vždy relevantné. Môžeme v nich čítať nesmierne citlivý pohľad, existenciálny aj sociálny, na možno netypické, ale stále veľmi časté ľudské údely. Ak si ho už máme zháňať v antikvariátoch a čoraz menej aj v knižniciach, je dobré si ho raz za čas pripomenúť.
Viliam Nádaskay (1994)
Vyštudoval anglistiku a slovakistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je doktorandom v Ústave slovenskej literatúry SAV. Od roku 2019 je redaktorom internetového časopisu Platforma pre literatúru a výskum (www.plav.sk). Bol editorom Kritickej ročenky 2019 a 2020.
Titulné foto: Pavel Hrúz (14.6. 1941 – 15.8. 2008)
Foto: bystricoviny.sk
