Vyhľadávanie
Cesta V. Marčoka a pracovníkov LIC na Prešovskú univerzitu a na ružomberskú Katolícku univerzitu
V dňoch 18.- 19. marca sa pracovníci Literárneho informačného centra spolu s vedúcim kolektívu Dejín slovenskej literatúry III vybrali na pracovné turné za študentmi a čitateľmi na dve slovenské univerzity. Prednášky profesora V. Marčoka a diskusné vystúpenia redaktorov publikácie boli spojené s predajom kníh.
Keď sme 18. marca vstávali ráno o štvrtej - ba náš vodič Marián o 3. 30 -, všetci sme si uvedomovali, že nás čaká ďaleká cesta na východ. Cesta za čitateľmi. Za tým, čo má byť pozadím vydania každej knihy – putovanie k tým, čo ju zoberú do rúk s vedomím, že sme prešli cestu, namáhavú pred vydaním aj teraz. Lebo vydať dejiny nie je špás. A napísať ich tiež nie je hračka. Je to aj zodpovednosť. Zodpovednosť inštitúcie voči tým, čo s knihou budú dlhé desaťročia pracovať. Lebo iste ani autor nepredpokladal, že to bude niečo iba na čítanie.
Cestou sme sa zastavili kdesi za Detvou na salaši – ako inak – na bryndzové halušky. No prišli sme zavčasu – personál práve raňajkoval: mali teplé raňajky. Akoby sme ich iba vyrušili... A dali nám to aj najavo: na raňajkové halušky čakal vodič dlho-predlho, a navyše boli polosurové (okoštovala som ich). Mali vraj mokré drevo, nechcelo im horieť. Varenie ako v minulom storočí (teraz sa nám ľahko vraví o minulom storočí, keď je tesne za humnami). Otvárajú o ôsmej – a my sme prišli osem nula päť. Na Soroške Marián pokus s haluškami zopakoval – a halušky opäť neboli dobré. Asi im zemiaky v tomto kraji vyzbierali naši spoluobčania – boli to halušky, ale cesto nebolo zemiakové. Žeby na východe už zabudli, z akého cesta sa hádžu pravé slovenské halušky? Prepáčte tento turistický exkurz, ale predsa len – halušky možno tiež patria k našej kultúre...
Po namáhavej ceste sa nám však na východe dostalo srdečné privítanie. Čím ďalej idete na východ, tým sú ľudia pohostinnejší, tým viac vás núkajú. Tu to naozaj platí. Pani profesorka Stanislavová vytiahla z buksy vlastné stravné lístky a v jedálni, kde pred študentmi stáli porcie ako pre ťažko pracujúcich, nás ponúkla dobrým študentským obedom. Halušky nemali, Marián by si bol určite dal do tretice, ale zato makové rezance (alebo aj čiernohorský rezeň) boli ako v Carltone. Kedy sa my pani Stanislavovej za takéto prijatie odvďačíme? Možno sa nazdávame: môžu byť radi, že môžu za nami prísť do hlavného mesta. A v Prešove sú radi, že k nim prišiel niekto z Bratislavy. „Kto všetko prišiel?“ pýtala sa pani Walczerová (Bacigálová). Čakali priam misiu. Misiu s dejinami. Oni nám ponúkli jedlo a pekné privítanie, a my im – dejiny; pravdaže, za nižšiu cenu, ako je predajná. Pani Stanislavová bola vďačná, že hlavný editor zväzku V. Marčok jej kapitolu o detskej literatúre dotiahol podľa celkovej koncepcie diela, podľa svojich autorských východísk, aké uplatňoval pri iných kapitolách.
Celé podujatie – spojené s predajom – prebiehalo v krásnych priestoroch tamojšej Prešovskej univerzity, v knižnici s nadšeným riaditeľom, ktorý prázdne steny študovne využíva na prezentovanie diel tamojších výtvarníkov. (Práve vystavovala Bubánová, prešovská výtvarníčka, ktorá žne svetové úspechy.) A prišli sem aj iní významní Prešovčania, ktorí na Bratislavčanov vždy hľadia s úctou. Nechýbal Ladislav Šimon – jeho meno sa v Bratislave často objaví ako meno člena nejakej poroty alebo ako meno autora prekladu. No a nechýbal Karol Horák, ktorý má také dobré srdce, že verí - rovnako ako Stano Štepka - že zlo sa dá identifikovať a spísať. (Preto ten rovnaký názov – Súpis dravcov - najprv u Horáka, potom u Štepku.) Len ľudia s čistým srdcom veria, že z dravcov možno urobiť zoznam. A naša pracovníčka Anna Sigmundová medzitým so šarmom, akoby medzi rečou, predávala dejiny. (Ešte pred prezentáciou sme odskočili do prešovských tlačiarní Imricha Vaška a večer sme prevzali celý náklad publikácie Slovo a svet, zborníka z budmerickej konferencie o prekladaní z málo rozšírených jazykov.)
A večer cestujeme popri osvietenom kostolíku na Levočskej hore, obchvatom okolo Popradu do Ružomberka. A zase prijatie, ako keď prídu najvzácnejší hostia. Pán dekan Imrich Vaško, ako vždy nadšený, uveličený: Bratislavčanom sa ráčilo k nim zavítať. Pekné priestory, no hlavne milí ľudia, zapálení, čo sa prenáša do spôsobu ich rozhovorov s hosťami i medzi sebou. Na prezentáciu boli prizvaní aj tamojší spisovatelia: doktor Benjamín Tinák, poetka E. Holbová, ale aj redaktor z Národných novín, Ružomberčan Peter Mišák i tamojší znalec Dostojevského diela. Na ružomberskej Katolíckej univerzite sídli i spoločnosť Ľudovíta Hanusa, ktorý v roku 2007 bude mať okrúhle sté výročie narodenia (z LIC išlo jeho meno ako návrh do kalendára výročí UNESCO). Tajomníčkou spoločnosti je Monika Kekeliaková, Oravčanka, podobne ako pán dekan Vaško. Ak v Bratislave občas uvažujeme, či je potrebné mať „v každom okresnom meste nejakú univerzitu“, tu, v mieste jej pôsobiska, si musíme uvedomiť: áno, je to potrebné. „Študenti zo spádových oblastí, najmä z Oravy, by si drahú Bratislavu nemohli dovoliť platiť. Už teraz by im to bolo drahé,“ hovorí pán dekan. „A čo potom, keď sa spoplatní školstvo? Kým bratislavská Filozofická fakulta UK uvažuje o spoplatnení sumou 25 000 korún, ružomberská Katolícka univerzita ráta so sumou 4 000 korún ročne. Len nech mladí študujú, nech má čo najviac ľudí možnosť získať vzdelanie.“ Áno, takéto okresné univerzity majú svoj význam. A budú ho mať, kým na nich budú takí zapálení ľudia ako Imrich Vaško, ktorý aj úvodné slovo k prezentácii predniesol tak, ako keby sám mal dávno hotovú koncepciu podobného literárnohistorického diela. N obidvoch prezentáciách autora V. Marčoka uvádzal spisovateľ A. Baláž, vedúci literárneho oddelenia. Pre študentov – i keď sa už blížil víkend a možno i veľkonočné prázdniny - bola akcia príťažlivá. (No treba priznať, že o kultúrne aktivity nemajú núdzu. Bratislavčan, germanista Adam Bžoch šiel práve privítať prozaičku Irenu Brežnú. Svoje si tu odprednášal docent Imrich Jenča a využil príležitosť a zviezol sa s nami domov k svojej manželke Ľubke Suballyovej, našej kolegyni.
Cestou máme ešte jednu zastávku. Opäť sa s naším putovaním spája slovo a svet – prejdeme popri pomníku francúzskych partizánov na vŕšku Zvonica pri Strečne a v Považskej Bystrici (kde sme tlačili aj Stanislavov Slovenský juh) preberáme časť nákladu Albumu slovenských spisovateľov vo francúzštine – pán riaditeľ Alexander Halvoník s ním na druhý deň pocestuje na parížsky Salon du livre. Ako blízko je z Považia do Paríža...
Skončila sa naša cesta na východ a na stredné Slovensko. Vzdialenejším cieľom bol Prešov, stredisko našich kultúrnych i cirkevných dejín: tu sa odohrali Carafove smutne známe prešovské jatky, tu zatkli gréckokatolíckeho biskupa Pavla Gojdiča. Tu žijú ľudia, ktorí veria, že dravcov možno spísať... A v tomto prostredí akoby si aj náš autor Viliam Marčok uvedomoval aj rozporné stránky svojho diela, ktoré v niekom môžu vyvolať napätie, hoci už dávno máme po konsolidačnom období i po porevolučnom období. Akoby pri stretnutí s týmito ľuďmi, ktorí aj v minulosti našej literatúry nevidia len disidentov, ale i autorov píšucich o našich dejinách (i o dejinách trávy), a preto ešte nie menej slobodných... Veď dielo mnohých, aj keď prežili svoj život v komunistickom režime, svedčí iba o tom, že chceli iba písať, chceli žiť ako spisovatelia. Poznám napríklad vkus a literárne názory oboch autorov spomínaného Súpisu dravcov (S. Štepku i K. Horáka), ktorí každý na inom cípe Slovenska – na východnom i západnom – sa hlásia k Miroslavovi Válkovi. „Pre mňa to vždy bude predovšetkým dobrý básnik,“ tvrdí Stanislav Štepka v nejednom rozhovore.
Ťažko sa na Slovensku píšu dejiny, a najmä dejiny literatúry. A ťažko sa o nich vážnemu človeku hovorí. Preto nie div, že keď autor hovorí o nich dnes, hovorí už inak, ako keď ich písal. A keby ich písal dnes, možno by ich aj napísal inak. (Niet sa preto čo čudovať, že Stanislav Šmatlák prepracoval svoje dejiny, ktoré napísal v minulom režime...)
Naše dejiny (i dediny) sú vpísané do našej literatúry. Inak to ani nemôže byť. A platí to aj naopak – aj kraj je vpísaný, vtlačený do dejín. Jacques Le Goff, moderný francúzsky medievalista, vie v dejinách čítať spôsob života, vie rekonštruovať život istého spoločenstva. Možno práve toto robila u nás v minulých obdobiach literatúra. Suplovala i dejiny, lebo jej subjekt bol nimi pohltený. Veď tak ako sú dejiny vpísané do kraja, sú vpísané aj do osudu, a teda i do diela slovenského spisovateľa. Historická skúsenosť osobností č vlastná historická skúsenosť tvorcu sa nevyhnutne stávala súčasťou jeho vedomia hľadajúceho slobodu svojským spôsobom. Ide len o ten spôsob. Z niektorých sa stali „dravci“, z iných obete, ale najčastejšie sú aj obete v súpise dravcov a naopak.
Naša misia s dejinami na východnom a na strednom Slovensku sa skončila.
Ešte nás čaká Bratislava, Banská Bystrica, Trnava. A napokon, aby sa dodržala tradícia, skončíme v Revúcej, v kraji Mateja Hrebendu.
