Tiché slovo

Tiché slovo

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: 

„Veta je čosi strašne silné, silnejšie ako si to ľudia uvedomujú.“ (Ján Johanides: Kríza identity)

Prvé, čo počujeme, sú slová. Slová písané či slová povedané. Počujeme ich, ale nevnímame. Čítame ich, ale nechápeme. Pamätáte sa na vaše prvé slovo? Na radosť rodičov, na eufóriu, ktorá nastala? Všetky starosti zrazu zmizli a srdcia naplnila čistá láska a radosť. Izbou sa rozozvučal detský smiech. Všetci naliehali, aby ste ho zopakovali. No vy ste ho aj tak nezopakovali. To jednoduché slovo „mama". 

Pamätáte sa na vaše prvé neslušné slovo? Keď sa počas rodinnej oslavy strhla hádka a po izbe lietali taniere? Alebo keď otec  išiel maľovať  izbu a zistil, že kúpil zlú farbu? Keď sa niekto preriekne a zabudne, že v izbe je malé dieťa? Vtedy už nikto nenalieha, aby ste to slovo znova zopakovali. No vy ho i tak poviete niekoľkokrát.

Odpoveď znie: Nie, nepamätáme si na naše útle detstvo. Nepamätáme si na našich mladých, bezstarostných rodičov. Nepamätáme si, ako sa tvárili, keď sme povedali naše prvé slovo. Nepamätáme si naše myšlienky, keď sme mali dva roky. Mali sme myšlienky ako teraz? Naša detská úprimnosť, ktorá ľudí dostávala do rozpakov, boli len dobre premyslené repliky? No i keď si nepamätáme na naše prvé slová, vieme našim blízkym vyrozprávať celý príbeh. Ako to, keď si nepamätáme? Povedali nám to naši rodičia. Počujeme slová, vnímame vety, rozprávame, píšeme. Viete si predstaviť, že by ste boli nemí? Nemohli by ste povedať toľko slov, ani slovo „ľúbezné“? Ako by ste nehovoriacemu človeku opísali slovné spojenie „ľúbezná láska“? Ja by som povedala, že „ľ“ znie ako ranná rosa. Jemne šteklí na jazyku, tak ako rosa šteklí bosé nohy. Ľúbezná láska je niečo nekonečné, nenahraditeľné a ojedinelé. Znie to ako sloboda či raj. Slnečné ráno na lúke medzi kvetmi. Vôňa tulipánov. Ako by ste slovo „ľúbezné“ vysvetlili nepočujúcemu človeku? Ja by som ho zaviedla k vodopádom. Na miesto, kde kráčame po schodoch medzi tisíckami vodopádov. Na tvár  dopadajú jemné kvapôčky vody a navôkol vytvárajú dúhu. A nakoniec, ako by ste toto slovo opísali nevidiacemu človeku. Povedala by som mu, že je to ohromná láska k životu. Keď idete do práce, zacítite vôňu rozkvitnutých stromov a poviete si: „Ach, ten pocit je  ľúbezný!“ To je sila slova. Slovo je silnejšie než meč. Tak  ako môžeme slovami robiť ľudí šťastnými, môžeme im aj ublížiť. A to viac ako bitkou.

Naše slová a vety o nás veľa vypovedajú. Práve preto máme v slove tú najslinnejšiu zbraň. Každý sa môže rozhodnúť, ako so slovami naloží. Môžeme používať len hanlivé slová a ľudia pochopia, že si nevážime dar reči. Môžeme používať frazeologizmy a bude o nás známe, že čítame historické romány. Môžeme používať anglické slová a všetkým bude jasné, že sa snažíme ísť s dobou. Môžeme hovoriť nespisovne či nezrozumiteľne. Môžeme používať vyhrážky a ľudia si udržia odstup. Môžeme slovami ubližovať a ľudia nás znenávidia.

A to sú iba slová. Ako to myslím? Predstavte si balenie arašidov. Keď ho nasypeme do misky, máme niekoľko orieškov, no nikdy nepovieme, že máme chuť na oriešok. Vždy máme chuť na balenie arašidov. A tak je to i so slovami. Sú veľmi dôležité a predstavujú nebezpečnú zbraň. No taká veta sa skladá z niekoľkých slov, z niekoľkých častí balenia arašidov. Bez slov by veta nebola nič. Bol by to len pojem. No vďaka slovám je veta tak krásna.  Pre mňa, ako milovníčku slova, sú vety niečo neopísateľné, neporovnateľné, pretože vďaka nim vytváram predstavy. Píšem vetu o úžasnom pocite slobody, o jemnom piesku a šumení mora. A práve v tomto okamihu ste sa ocitli na pláži aj vy. Veď sa priznajte, koľkí z vás si to práve predstavili? Práve preto milujem knihy. Každé slovo a veta sú tak podstatné a tak magické. Kniha nie je len spleť rôznych viet a slov. Práve naopak, ide o voľbu správnych slov. Píšem vetu o tom, že som na pláži. Čo ste pri tej vete cítili? Nič, len ste si predstavili pláž. No keď opíšem pocity, drobné nevšimnuteľné slová, vykúzlim v srdciach ľudí drobných motýlikov. Lietajú v bruchu, šteklia na krku, a to je ten moment, keď si čitateľ povie, že je to jeho obľúbená kniha. Nie vďaka príbehu, ale vďaka pocitom, ktoré v ňom príbeh vyvolal. Ten pocit, keď sa do príbehu vžijeme tak, že zabúdame na okolitý svet. Ten pocit, keď plačeme na konci knihy, keď sa hneváme na hlavnú postavu, keď sa smejeme na vtipných výrokoch. To je sila ukrytá v slovách a vetách, keď vymyslíme nový svet a môžeme si ho prispôsobiť. Vytvoríme postavy a vymyslíme im charakteristické povahové črty. To je skutočná moc. Moc rozosmiať či rozplakať, potešiť i ublížiť. No sú momenty, keď zlatom v hrdle je práve opak slov. Niekedy je ticho nad zlato.

T

I

CH

O

Už len to samotné slovo tvorí istú predstavu. Bielu holubicu, mier, pokoj. Žiadne hlučné myšlienky či chaos. Práve naopak, ranná káva či ranná prechádzka, keď máme pocit, že celý svet spí a hore sme len my. Je veľmi dôležité vedieť, ako s tichom narábať. Ak ho využijeme v nesprávnom momente, môže prísť k nedorozumeniu. Typickým príkladom je manželský pár, pričom žena má pocit, že ju muž podvádza a pýta sa: „Ty si ma podviedol?“ Muž mlčí a žena po ňom už hádže taniere. Myslím tým ticho, keď chceme povedať niečo, čo by sme neskôr ľutovali, no radšej zvolíme mlčanie . Ticho, ktorým s nami komunikujú zvieratá. Zvieratá nás učia, že na vyjadrenie lásky nie sú potrebné slová a vety, ale činy. Radosť v ich očiach, keď sa vrátime z práce domov. Láska v ich pohľade, keď im dáme odmenu. Dôvera, to neviditeľné puto , ktoré je také silné, že pri pohľade naň by dokonca zaplakal aj drevorubač. Láska nepramení len zo slov, ktoré nám milovaná osoba povie, ale najmä z činov, ktoré vykoná. Babi, táto časť je práve pre teba, verím, že budeš slávna, práve vďaka múdrosti, ktorú si mi raz povedala. Tvoje slová sa mi vryli do srdca, zanechali v ňom motýľa, ktorý trepoce krídelkami a nežne mi spieva:  Každá láska musí mať hranice, pretože veľkou láskou si môžeme ublížiť, rovnako ako aj slovo má silu povzbudiť aj zarmútiť. Vtedy som nevedela, čo ti mám odpovedať. Bola som nahnevaná, že mi nerozumieš.. Dnes už viem, prečo si ma varovala... , už viem, čo dokáže mnohokrát iba jedna veta.... Babi, asi som ti nikdy nepovedala, že ťa ľúbim, no ja viem, že z mojich činov je to zrejmé .

Prvé, čo počujeme, sú slová. Slová písané, či slová povedané. Počujeme ich, ale nevnímame. Čítame ich, ale nechápeme. Pamätáte sa na vaše prvé „ľúbim ťa“? Na radosť rodičov, na eufóriu, ktorá nastala? Všetky starosti zrazu zmizli a naše srdcia naplnila čistá láska a radosť. V izbe nastane  príjemné ticho. Ticho, ktoré hreje ako krb v zime, ako kniha v ruke či objatie. Ticho, ktoré rozhorí plameň v našich srdciach a my si uvedomíme tú moc slova. Moc, vďaka ktorej môžeme liečiť i raniť. Zázračnú schopnosť, ktorú má každý a je len na nás, ako ju použijeme. Moc, ktorú má to jednoduché slovo „ľúbim ťa“.

__________________________________________________________

Esej hodnotí poetka Dana Podracká:

Ema Šišovská si zvolila metódu prenikania do jazyka od raného detstva, keď sme mali dva roky a slová sme neustále počuli, ale nevnímali sme ich. A predsa nás formovali, svojím emocionálnym i racionálnym nábojom určovali  našu osobnosť. Od prvého slova mama. Autorka píše, že si nepamätáme na naše myšlienky z toho obdobia, a predsa ju tento stav mysle vedie ďalej, do jej reálneho času. Nastoľuje modelovú situáciu, ako by sa slová dali objasňovať nemým, hluchým a slepým. Takmer to pripomína začiatok Proglasu,, v ktorom Konštantín Filozof píše: „Bo slepým oni sľúbili, že uvidia, a hluchí, ajhľa, Slovo Písma počujú, lebo je Boha poznať totiž potrebné. A preto čujte, čujte toto, Slovieni“. V sprítomnenom duchu odkazu vierozvestcov Cyrila a Metoda čítam aj Šišovskej riadky: „Ako by ste nehovoriacemu človeku opísali slovné spojenie „ľúbezná láska“? Ja by som povedala, že „ľ“ znie ako ranná rosa. Jemne šteklí na jazyku, tak ako rosa šteklí bosé nohy. Ľúbezná láska je niečo nekonečné, nenahraditeľné a ojedinelé. Znie to ako sloboda či raj. Slnečné ráno na lúke medzi kvetmi. Vôňa tulipánov. Ako by ste slovo „ľúbezné“ vysvetlili nepočujúcemu človeku? Ja by som ho zaviedla k vodopádom. Na miesto, kde kráčame po schodoch medzi tisíckami vodopádov. Na tvár  dopadajú jemné kvapôčky vody a navôkol vytvárajú dúhu. A nakoniec, ako by ste toto slovo opísali nevidiacemu človeku. Povedala by som mu, že je to ohromná láska k životu. Keď idete do práce, zacítite vôňu rozkvitnutých stromov a poviete si: „Ach, ten pocit je  ľúbezný!“ To je sila slova“.

Vidím v tom nielen akúsi historickú líniu vnútri jazyka, ale aj osobnú ochotu vložiť sa do jazyka ako aktívny subjekt, hľadať a nachádzať riešenia, obrazy, vysvetlenia. Preniknúť jazykom spôsobom, keď nemote dokážeme dať ústa, hluchotu vieme ozvučiť a slepotu obdariť statusom vidiaceho.

Vážny pasus autorka preklenula hravým obrazom, kde o jazyku uvažuje ako o balíku arašidov – je to podobenstvo o tom, že nikdy nemáme chuť len na jeden oriešok. Inými slovami povedané, jazyk je druh pochutiny, ktorej nikdy nemáme dosť. Uvažuje však aj o odvrátenej forme jazyka, o tichu a o mlčaní. Slovo TICHO autorka napísala po písmenku pod seba a vytvorila tak z jediného slova akúsi hrádzu, stenu, múr. Pojem ticha upresnila takto: „Myslím tým ticho, keď chceme povedať niečo, čo by sme neskôr ľutovali, no radšej zvolíme mlčanie. Ticho, ktorým s nami komunikujú zvieratá. Zvieratá nás učia, že na vyjadrenie lásky nie sú potrebné slová a vety, ale činy. Radosť v ich očiach, keď sa vrátime z práce domov. Láska v ich pohľade, keď im dáme odmenu. Dôvera, to neviditeľné puto , ktoré je také silné, že pri pohľade naň by dokonca zaplakal aj drevorubač. Láska nepramení len zo slov, ktoré nám milovaná osoba povie, ale najmä z činov, ktoré vykoná“.

Dotýka sa tak aj mlčanlivej reči tela, keď sa do popredia dostáva tiché gesto činu, tichá láska. A to tým chcela naznačiť aj názvom eseje. Záver patrí vyznaniu lásky babičke, ktorej nikdy nepovedala nahlas, že ju ľúbi, a predsa to vedia obidve. Jazyk vypovedá o nás, aj keď mlčíme.

Je to hlboká esej, ktorá sa pokúša nahliadnuť do privrátenej, ale aj odvrátenej strany jazyka.

Video z vyhodnotenia súťaže nájdete na našom Youtube:

Autorkou vizuálu súťaže Esej Jána Johanidesa je ilustrátorka Kristína Soboň