Pohoda. Piatok ráno. Principál Koloman Kertész Bagala si (dalo by sa už povedať, že „ako vždy“) vezme svoju paličku, na hlavu nasadí žlto-čierny klobúk, a otvára celý ten dvojdňový cirkus Literárneho stanu Martinus. Pódium sa vzápätí mení na scénu – zdramatizovať text Dušana Mitanu prichádzajú herci Ľubo Bukový a Juraj Hrčka (hrajú dvoch hrobárov, otca a syna) a do Mitanovho „úletu“ neváhajú zapojiť aj niekoľko prísediacich z publika.
Hoci to pre niektorých zrejme nebolo ľahké vstávanie, ľudia sa bavia – aj v Literárnom stane – už od deviatej hodiny rannej. Ostatne, kto by šiel na Pohodu pre niečo iné, než pre zábavu, nie? Oddýchnuť si od všetkých tých „mladých dynamických kolektívov“ postávaním alebo poskakovaním na koncertoch, stretávaním ľudí, pojedaním všetkého možného od hipsterských buchiet cez originál langoše až po hipsterské burgre... a prípadne „zvoľniť životné tempo“ nezáväzným nakuknutím do literárneho stanu. Tam si návštevníci Pohody spríjemňujú oddych napríklad sledovaním a počúvaním:
-
dramatizovaného čítania z vtipnej novinky Daniela Majlinga Ruzká klazika, ktorú prišli sprítomniť špičkoví herci Zuzana Fialová, Milan Ondrík, Ady Hajdu a Tomáš Turek
-
oceňovaných slovenských autorov či už začínajúcich – laureátov literárnych súťaží Básne a Poviedka –, alebo už etablovaných – kandidátov na Cenu Anasoft litera
-
izraelského spisovateľa Etgara Kereta, múdro, no zároveň vtipne rozprávajúceho o svojich literárnych počiatkoch (poviedky z ranej tvorby pripravil špeciálne pre vydavateľstvo Artforum pod názvom Osem percent ničoho)
-
rozhovoru blogera Sama Marca s ruským novinárom a spisovateľom Michailom Zygarom, autorom „absyntovky“ (ono to pôvodne, samozrejme, absyntovka nebola, ale viete, čo tým chcem povedať) o súčasnom ruskom režime Všetci mocní Kremľa
-
anabázy románu Únava materiálu z úst jeho autora Mareka Šindelku
-
diskusie o vojnovom slovenskom štáte so spisovateľom Silvestrom Lavríkom, autorom románu Nedeľné šachy s Tisom a Veronikou Homolovou Tóthovou, ktorá dala knižnú podobu príbehu Mengeleho dievčaťa – Violy Stern Fischerovej
-
sprítomňovania odkazu českého básnika Ivana Blatného cez knižku Martina Reinera Básník. Román o Ivanu Blatném
Teda – na tom, čo hovoril Michail Zygar o putinovskom Rusku, už v aktuálnom momente asi nie je nič „oddych spríjemňujúce“, a vlastne ani na diskusii o zrejme najproblematickejšom fragmente našich dejín, slovenskom vojnovom štáte, sa divák zrejme príliš „nezabáva“ (v tom pravom zmysle slova). A na migračnej kríze, ktorú tematizuje Šindelkov román
Únava materiálu (inak ocenený českou Magnesiou za rok 2016), je sotva niečo „ľahké“, „víkendové“. A aby som to uzavrel – Blatného tu asi pozná málokto, ja som ho tiež nepoznal (ale počas diskusie s Reinerom som čosi pogooglil a hneď počas po-pohodového pondelka, kedy si človek vsotenie naspäť do reality musí niečím vykompenzovať, som si „pořídil“ jeho
Stará bydliště).
Pritom – ostávajúc pri Blatnom, ako synekdochickom vyjadrení toho, ako veľmi sú známi básnici neznámi – práve na Pohode vidím priestor na scitlivovanie ľudí pre poéziu, resp. literatúru ako takú. Martinusáci a ľudia z ozetka literarnyklub.sk zvládli prípravu literárneho stanu bravúrne a do programu okrem naozaj ľahkých a príjemných bodov zaradili aj vážnejšie veci, o ktorých je potrebné hovoriť – a Literárny stan bol plný aj počas týchto nie-úplne-príjemných záležitostí –, možno je však najvyšší čas prekročiť hranice jedného presne vymedzeného (hoci aj veľkorysého) priestoru a expandovať.
Takouto prvou lastovičkou bol na festivale Pohoda azda stan Poetry café Julius Meinl, v ktorom ma okrem programu, zabezpečeného LIC-om (Ferenčuhová, Tallo, Kucbelová, Milčák, Bagala), zaujalo ešte niekoľko momentov – napríklad sa tu dalo za kávu zaplatiť básňou, či nechať si zopár veršov ušiť na mieru od Tvorlístku (Šimon Ondruš, Tomáš Hudák, Matúš Oparty) či Slovníka cudzích snov (Šimon Ondruš). Počas niekoľkých festivalových hodín tak vzniklo viac ako tridsať básní. Áno, takpovediac „neinštitucionalizovaná“ poézia je niečo iné, ako „históriou preverená“ klasika, možno sa však dá ísť od jedného k druhému.
S poéziou/literatúrou teda treba expandovať – na festivale Pohoda za hranice Literárneho stanu Martinus, napríklad na rôzne iné statické zvislé i vodorovné plochy, veď prečo by sme nemohli mať na jednom z najväčších kultúrnych podujatí u nás všade rozvešané verše Kraska, Novomeského, Válka, Ondruša či Strážaya tak, ako majú v parížskom metre Rimbauda? A mimo festivalov – prečo nepreniesť poéziu do ulíc a nepokúsiť sa literraformovať verejný priestor? Ak sa uspokojíme s tým, že máme jeden stan na jednom letnom hudobnom festivale (ok, od tohto roka už na dvoch), ak si povieme, že nám jeden prísne ohraničený priestor obdĺžnikového tvaru stačí, sme na najlepšej ceste k tomu, aby sa z toho obdĺžnika stal výbeh a z literatúry iba exponát – namiesto toho, aby organicky fungovala v našich každodenných, „pracovnodňových“ a nielen „pohodovo-víkendových“ starostiach a radostiach.
Matúš Mikšík
