Víno z jednej úrody

Nepoznám nič krajšie, ako sú obyčajné rituály: ranné cvičenie, každodenná práca nad textami a večerné čítanie knihy s pohárom suchého, stereosystém, príjemné svetlo girlánd, rozhovory s manželkou o tvorbe a o výchove syna, vzácni priatelia, ktorí prichádzajú na návštevu a prinášajú prosecco, chipsy, syrové guľky od zakarpatských majstrov… A zrazu je všetko inak. Spanikáril som. Okrem pocitu neobsiahnuteľnej hrôzy (vtedy, počas prvých hodín vojny, sme ešte nevedeli, čo presne nám prinesie), som musel zároveň banálne vyjsť zo svojej útulnej skrýše, vzdať sa zvyčajných súčastí života v blahobyte, strpieť zimu, hlad, emočné napätie, strach a hnev. Nie sú to najlepšie vyhliadky pre človeka, ktorý nezvykol zbytočne vychádzať zo svojej ulity. Najhorší bol pre mňa nútený pobyt v sociálnom priestore, v kolektíve cudzích ľudí. V princípe v kolektíve.  

Poznám ten pocit; mal som už podobnú skúsenosť, už som ňou prešiel. Vynútená socializácia v dospelom veku je deprimujúca; do istej miery dokonca vyčerpáva, ak si si zvykol na svoj osamelý svet a teraz musíš žiť obklopený ľuďmi, ktorí ti nie sú blízki duchom a ktorých nedokážeš stále adekvátne vnímať. Samozrejme, vieš veľmi dobre, že to nie je ich vina, ale prirodzené právo takými byť – vzdialenými duchom, cudzími, inými. A tak sú to v prvom rade tvoje problémy, s ktorými sa musíš vyrovnať. Prispôsobiť sa okolnostiam, nachádzať spoločnú reč s tými, ktorých si si v civilnom živote v podstate nevšímal, podriadiť sa tým, ktorí v tebe vyvolávajú odpor, a veliť tým, ktorým nie si schopný zveriť svoj život, aj keď veliteľ závisí od konania podriadených rovnako ako podriadení od konania svojho veliteľa.  

Áno, túto skúsenosť som už mal. A adaptácia bola pre mňa nielen zložitý proces, ale aj proces bolestivý. Keď som ešte na začiatku vojny v roku 2015 prvýkrát vstúpil do radov Ozbrojených síl Ukrajiny, v mojom živote sa objavili: baník z Dnepropetrovska, ktorý sa mi čoskoro stal bratom, zločinec z Čerkaska, s ktorým som sa naučil nájsť spoločnú reč, dokonca plnú exotickej nežnosti, svorka klasických hopnikov z južných oblastí, ktorých som sa spočiatku stránil, ale získali si moju úctu pre svoju nebojácnosť, chlapci z Podolov, ktorí ma naučili jednoduchú filozofiu čiernej zeme a ukázali mi, ako milovať a všímať si takmer neviditeľné a nádherné veci – vtáčí spev, zamrznuté obrázky na skle auta, ticho donbaskej stepi, nekonečno ukrajinskej oblohy, ale aj to, že vojakovi Klimovi trčia rebrá vtipne, ako klávesy na xylofóne. To všetko sa však stalo časom, po týždňoch, ba mesiacoch brúsenia kovu o kov.

Tentoraz, počas totálnej vojny, sa vedľa mňa objavili iní noví ľudia. Na jednej strane vyzerali takmer ako blízki. Samozrejme, nie takí, s akými som si ešte do februára 2022 vychutnával Zinfandel vo svojej kuchyni, ale takí, s ktorými by som si ho teoreticky vychutnávať mohol. Nie ostré, ba ani pivo nie, ale červené kalifornské. Lebo sú to ľudia, ktorí sa vyznajú a cenia si to. Za zvukov dobrej hudby, pri rozhovoroch o večnosti a sporoch o naliehavých veciach, pri spomienkach na spoločných známych z civilného života alebo spoločné miesta, ktoré sme navštívili v našich paralelných realitách: Battery Park, Reeperbahn, Chufut-Kale, Reitarska ulica v Kyjeve. Môj prápor je utkaný prevažne z obyvateľov hlavného mesta a napriek rôznemu sociálnemu statusu, politickým preferenciám či kultúrnej orientácii je viac toho, čo nás spája, než toho, čo nás rozdeľuje. Mentálne sme zväčša na rovnakej úrovni, určujúce morálne hodnoty nás smerujú do spoločného ohniska, ale predovšetkým máme sformovaný objektívny ukazovateľ: väčšina z nás je ako víno z rovnakej úrody, ktoré dozrievalo v rovnakých podmienkach. Kyjevský Syrec 90. rokov sa len málo líši od môjho rodného sídliska „D“ v Čerkasoch, moje mládežnícke skúsenosti nie sú o nič lepšie či horšie ako skúsenosti mojich súčasných rovesníkov, naše všeobecné stredoškolské vzdelanie vyrovnalo naše príležitosti, hoci každý z nás si vybral inú cestu.

V poriadku, pripusťme, mohol by som sa od ostatných vyčleniť ako spisovateľ; môj výber sa uberal cestou, ktorá v mojom súčasnom prostredí nie je bežná. Ale podstata – mentálne zakorenenie mojej generácie do historického kontextu našej republiky – je tá istá. Sme si veľmi podobní. Ako spisovateľ sa ničím nelíšim od mojich rovesníkov: vodiča kamiónu s prezývkou Geograf, IT-čkára, ktorého voláme Vírus, či domáceho majstra Jeta. Napriek našim na prvý pohľad rôznym, ale často paralelným remeslám všetci vychádzame z rovnakého prameňa a stretávame sa v tomto čiernom kontrastnom bode s názvom „Február 22“. Všetci, čo sme tu, máme v hlavách rôzne svetonázorové koncepcie, ale spoločného nepriateľa, rozdielnu motiváciu, ale sme v rovnakom záprahu, máme rôzne postoje, ale rovnaký cieľ – nezanechať túto vojnu našim deťom. Lebo všetci sme kedysi boli deťmi a neutiekli sme ďaleko od toho, akí sme boli. Sme deti neistej postsovietskej reality, ktoré prežili množstvo premien a vyrástli ako nečakane silná generácia. Museli sme prežiť černobyľskú katastrofu, chudobu perestrojky v 90. rokoch, nebezpečné pokušenia prvých rokov samostatnosti, prežili sme revolúciu a stali sa zrelými osobnosťami v časoch neustálych zmien. Teraz sme vo vojne. Už to nie je epocha zmien. Je to kardinálny prechod na inú rovinu a všetku váhu tohto prechodu nesieme na pleciach našej generácie.

V decembri 2021 som robil rozhovory s mnohými známymi z Kyjeva a snažil sa pochopiť, čo cítia a ako prežívajú jasnú hrozbu na ukrajinských hraniciach. Za maskou zdanlivého pokoja sa ukrývala úzkosť a strach. Všetci sa veľmi báli útoku na Kyjev, mnohí si robili záložné plány pre prípad vojny a balili kufre pre prípad núdzového odchodu. Aký je správny postup? Utekať? Zachraňovať rodičov a deti? Ísť na front bojovať? Alebo, naopak, počkať, kým začne niekto konať namiesto teba? Vtedy sa zdalo, že tvárou v tvár tejto hrozbe Ukrajinci zostali stáť. Čudovali sa, prečo mlčí prezident Zelenský, ale americké a britské spravodajské služby nie. Čo sa tu vlastne deje a či sa oplatí plánovať na január – február nové projekty, knihy a zahraničné cesty.

Pri pohľade na históriu sa dalo predvídať, že Kremeľ skutočne opäť obetuje stovky svojich obyvateľov pre svoje utopické ciele, jeho delostrelectvo skosí obytné štvrte a do okupovaných miest pošle trestné čaty vrahov a zlodejov. Rusko nikdy nebralo ohľad na ľudské zdroje a za posledné desaťročia sa sotva niečo zmenilo. Všetky vojny, ktoré viedlo, sa navzájom podobali najmä presnosťou a dodržiavaním elementárnych pravidiel vedenia vojny. Schéma je prepracovaná a jednoduchá ako drevený stolček – zabite všetkých a zrovnajte so zemou všetko, čo nedokážete obsadiť. Dnes už celý svet sleduje, ako sa táto schéma plynule rozvíja pri útokoch nového predátora, ako sa horúčkovite hľadal casus belli, s akou hysterickou zúrivosťou prokremeľskí politici volali po bombardovaní Ukrajiny. Ostala jediná otázka: cena. Aké obete je ochotný priniesť Putin? A, na druhej strane, sú Ukrajinci pripravení obetovať sa v záujme mieru a slobody?

My sme so svojou vnútornou optikou mali mnoho vlastných otázok. Tá najdôležitejšia bola – kto z nás pôjde brániť ukrajinskú zem do posledného dychu? Nakoniec išli rôzni ľudia. Mnohí z nich boli mladí, dokonca veľmi mladí vojaci, ale základnú kostru armády tvoríme my – generácia 30- až 40-ročných. Generácia, ktorá vo všeobecnosti vyrástla na tej istej ruskej kultúre a ruskej nekultúrnosti, so zabetónovaným presvedčením o vlastnej provinčnej druhoradosti a s pocitom tichej závisti voči civilizovaným krajinám. A hoci sme k chápaniu vlastnej príslušnosti k ukrajinskému národu a k uvedomeniu si povinnosti chrániť svoje územie, k svojej nie vždy celistvej identite a svojmu nie vždy rodnému jazyku prichádzali rôzne, všetci sme nakoniec dospeli k rovnakému cieľu: sme generáciou Ukrajincov, ktorá sa spojila kvôli víťazstvu. Neskôr sa možno opäť rozdelíme na molekuly a každý vo svojej sociálnej bubline bude tvoriť vlastnú realitu tak vo svojej hlave, ako aj okolo seba.

Ešte v roku 2018, keď som začal písať román Kým vlastne si? a jednou z hlavných postáv bol vojnový veterán z Afganistanu z rokov 1979 – 89, sa mi ako veteránovi ATO zdalo, že som pochopil podstatu vojny a že vytvoriť postavu so zjavnými príznakmi posttraumatického syndrómu nebude problém. Poznal som niekoľko ľudí s rôznym stupňom tejto diagnózy, ešte ako dieťa som žil mnohé roky pod jednou strechou s prototypom môjho hrdinu a zblízka som videl jeho slzy, bolesť, zúfalstvo, strach, záblesky jasného rozumu a hrôzostrašné sny v delíriu – teda rôzne hraničné stavy. Teraz sa za toto moje sebavedomie hanbím.

V skutočnosti som sa vnútorne stotožnil s tým, čo znamená byť vojakom, až v marci 2022, keď som si opäť obliekol vojenskú uniformu a zobral do rúk zbraň. Skôr, počas môjho prvého pobytu na fronte, som síce bol vojakom, ale môj pobyt v tejto role mal charakter náhodnej a absurdnej dočasnosti. Oslobodenie mačiatka z horiacej stodoly z teba nespraví profesionálneho hasiča. Ale až teraz, keď som druhýkrát vstúpil do tejto rieky, som veľa premýšľal o tom, že v románe o veteránovi by som správanie hlavného hrdinu zobrazil inak, a zmenil by som aj fókus, ktorý bol naň nasmerovaný. Bezprostredný účastník bojov, ktorý pocítil všetku jej sakrálnu hrôzu a všetku jej hrôzostrašnú podstatu, sa pozerá na svet cez krvavé okuliare. Pokrivený sa ukazuje práve jeho pohľad, nie svet, na ktorý sa pozerá. Túto myšlienku som pri písaní románu nebol schopný vyjadriť práve preto, že moja služba v rokoch 2015 – 16 sa väčšmi podobala vojenskému turizmu s jasným vedomím, že ak prežijem, budem sa mať kam vrátiť. Teraz túto istotu nemám. Vojna je okolo nás, je všade, otrávila celé územie Ukrajiny, infikovala každého Ukrajinca, dokonca aj toho, kto si to neuvedomuje. Infikovaný som aj ja. A už cítim, ako sa mi pokrivili šošovky v mojich okuliaroch, ako ešte donedávna pochopiteľný a láskavý svet zrazu stratil svoju zvyčajnú štruktúru a premenil sa na chaotický súbor častíc.

Kto vlastne som a prečo som tu? Takýto mal byť môj osud? Naozaj musím žiť práve takýto život počas najbližších týždňov, mesiacov, rokov? Bezprávny subjekt veľkej mašinérie, ktorá nás všetkých posúva k spoločnému cieľu.

Často spomínam na čas, keď som mal 17 – 18 rokov. V tých rokoch som sa o politické dianie na Ukrajine nezaujímal ani náhodou. Oranžová revolúcia, do ktorej som sa ako študent aktívne zapojil, sa ešte neuskutočnila. Takmer všetko moje „vedomé“ detstvo a mladosť ubehli pod vlajkou chudoby kučmovskej stagnácie a zdalo sa mi, že tak to bude stále, nikdy sa nič nezmení. Deväťdesiate roky sa skončili veselo, v sprievode opileckého tínedžerského kriku s príchuťou rúžu. Nový život sa začínal v stagnujúcej krajine bez akejkoľvek perspektívy. Ale na to sme nemysleli. Mysleli sme na iné. Na to, že Ukrajina je európskou perifériou, tichý zablatený zapadákov. Nikto ju nezaujíma ani ona nikoho nezaujíma a vojna je posledná vec, ktorá by sa jej mohla stať. Hoci, akokoľvek je to čudné, v tom čase som na vojnu myslel často. Druhé Čečensko, ohnivý oblak z Kosova, Afganistanu, Iraku, Preševského údolia. Mimo môjho sveta, mimo zdravého rozumu a mimo tichej ukrajinskej krajiny sa dialo niečo strašné. K teroristickým útokom mohlo dôjsť v Rusku, Írsku, Španielsku alebo v moslimských krajinách. Bomby padali na hlinené chatrče niekde v oázach blízkovýchodných púští. Mučiarne boli rozmiestnené na čiernych územiach afrických krajín. Vrcholom našich konfliktov bola akcia „Ukrajina bez Kučmu“, ktorá u mňa prešla takmer bez povšimnutia, pretože, opakujem, v tom čase ma politika zaujímala minimálne.

A tak sedím uprostred lesa v bavlnených nohaviciach a bunde národnej gardy, kdesi ďaleko revú líšky, mám 37 rokov, za sebou kopu vydaných kníh, prekladov, nemalé spisovateľské skúsenosti, depresie a osobnú zbraň. V mojej krajine je vojna. Skutočná, veľká, neľútostná, krvavá. A akokoľvek sme si na to zvykli, stále to znie desivo – v mojej krajine je vojna. A ja som vojakom v tejto vojne. A som jedným z tých, kto drží v rukách zbraň. A tá zbraň môže zabíjať. Zabíjať nepriateľov. Znie to všetko príliš jednoducho, obyčajne, akoby sme takto prežili celý svoj život. Akoby sme všetci – aj ja, predovšetkým ja, – boli predĺžením vojny. Jedným celkom. Generáciou. Všetci títo dospelí, ktorí boli ešte včera len deťmi a vyrastali v nepriaznivých postkoloniálnych podmienkach, sa zrazu ocitli na prahu novej skúsenosti – hroznej a nenapraviteľnej, skúsenosti, v ktorej tieni sa strácajú všetky predchádzajúce roly a zabúda sa na sociálne statusy, mení sa optika, realita je skreslená, keď normálne už nevyzerá normálne a keď nerozoznáš lásku od ľahostajnosti, pokoj od únavy, nevyhnutnosť od sna.

Nechcel som narušiť poriadok svojho života, bolo mi príjemne vo svete spomienok na detstvo, čistej minulosti, hrejivého pohodlia a zrozumiteľného pokoja v pohodlnom kresle s notebookom na kolenách. Mojich zvyčajných pár pohárov suchého po siedmej večer, moja telocvičňa s vtipnou ryšavou recepčnou, moje zbierky platní a zbierky mincí, môj bicykel, moje výlety a môj zdravý pravidelný spánok. Nehovorím o mojej rodine a všetkom, čo s ňou súvisí. A áno, nestotožňoval som sa so žiadnou generáciou. A miloval som aj život, hoci som sa len zriedka z neho tešil. Páčilo sa mi, že nám nepadal na hlavu kov, a mojím jediným veliteľom bolo moje svedomie. Všetko sa stratilo, zmenilo sa. Stal som sa súčasťou generácie. Súčasťou ľudí, ktorí práve bojujú a jedného dňa, keď očami odprevadia posledný železničný vagón ruských vojsk, sa vrátia domov a nebudú vedieť, ako žiť ďalej. Pretože – ako budeme žiť vo svete, ktorý už nefunguje?

Text vznikol v rámci projektu "Ukrainian authors for Europe. Europe for Ukrainian authors", ktorý organizuje Rozstaje.art s podporou Bázis – Maďarský literárny a umelecký spolok na Slovensku. Projekt je spolufinancovaný Medzinárodným vyšehradským fondom.

Artem Čech – spisovateľ, autor viac ako 10 umeleckých a non fiction kníh, z ktorých najznámejšie sú „Bod nula“ («Точка нуль»), „Oblasť D“ («Район Д»), „Kto si? («Хто ти такий?»). V rokoch 2015 – 2016 absolvoval vojenskú službu v Ozbrojených silách Ukrajiny. Od začiatku totálneho útoku Ruska na Ukrajinu opäť slúži v armáde. Jeho texty sú preložené do angličtiny, nemčiny, poľštiny, češtiny. Je laureátom Literárneho ocenenia M. Gogoľa (2018), Literárnej prémie Josepha Konrada (2019), Knihy roku BBC (2021) a iných.

Preklad: Valéria Juríčková