Skôr než sa pokúsim odpovedať na túto otázku, bude potrebné urobiť malý exkurz do problému čítania vôbec. Čo je to čítanie? V prvom rade určitá schopnosť či zručnosť, ktorá spočíva v tom, že písaným znakom čítajúci prisudzuje určitý jazykový význam. Gramotnosť je však len základom niečoho oveľa dôležitejšieho a síce určitej vnútornej skúsenosti, ktorú nám literatúra sprostredkúva. Práve preto neexistuje na čítanie nejaký univerzálny návod a interpretácie jedného textu sa môžu odvíjať do nekonečna. Teória literatúry a literárna kritika sa tento jav snažia podchytiť a učia nás nielen to, ako k textu pristupovať, ale aj to, ako prekračovať jeho hranice. Z tohto uhla pohľadu zohrávajú obe rolu akéhosi prostredníka medzi svetom autora a čitateľa.
Ak sa však mám vo svojich úvahách posunúť ďalej, musím priznať, že striktné oddeľovanie tých, ktorí literatúru píšu, a tých, ktorí ju čítajú, nie je celkom korektné. V prvom rade preto, že každý, kto knihy píše, ich aj vo väčšej či menšej miere číta, a v druhom preto, že existuje skupina čitateľov, ktorí o literatúre – teda o tom, čo čítajú – aj píšu. A práve táto zvláštna skupina indivíduí, ktorá píše len keď niečo číta, sa nazýva kritika. Francúzsky semiotik a filozof Roland Barthes si túto zvláštnu podvojnosť dobre uvedomoval. Nechápal preto kritiku iba ako reflexiu, ktorá tu je na to, aby z nadradenej a zároveň skromne slúžkovskej pozície opisovala jazyk literatúry, aby vystupovala ako teória, ktorá hovorí o tom, čo hovorí literatúra a pomáhala tak priblížiť pravý význam krásneho, mravného, poučného alebo politického obsahu skrytého v slove literárneho tvorcu. Práve naopak, kritika sa podľa neho postupne stáva čoraz viac súčasťou literatúry samej: „Prebieha významné presúvanie miest v našej literatúre: zmiešava sa, prestupuje a zjednocuje dvojaká funkcia písania, funkcia básnická a funkcia kritická; nielenže spisovatelia sami robia kritiku, ale aj ich dielo často vypovedá o podmienkach svojho zrodu (Proust) alebo svojej smrti (Blanchot); prejavuje sa tendencia k tomu, aby všade v literatúre cirkuloval ten istý jazyk, ktorým hovorí aj sama o sebe.“
Kritika teda nie je len prechodným článkom medzi svetom čítania a písania, ale aj svojským medzisvetom, z ktorého jedno aj druhé vzniká, kde sa písanie a čítanie navzájom ovplyvňujú. Otázka, či môže byť táto pôda neutrálna, neexistuje. Jej cieľom totiž nie je predikovať textu nejakú nadradenú interpretáciu, ale vytvoriť miesto na interpretáciu ďalšiu a je jedno, či sa táto nová interpretácia, teda nový text objaví v podobe štúdie alebo románu. Práve v tomto „renesančnom obrate“ spočíva podľa Barthesa zmysel literárnej kritiky. Samozrejme, nie každý kritický alebo teoretický text, ktorý zoberieme do ruky, vystupuje na prvý pohľad ako literatúra. Väčšina recenzií sa pridŕža prvého plánu, ktorým je informovať čitateľa, vytvoriť akýsi prvý kontakt s knihou a upozorniť ho na to, že niečo zaujímavé práve vyšlo. Ale aj tu existujú výnimky.
Najznámejšie z nich sú komentáre alebo recenzie imaginárnych kníh. Rád by som sa pristavil pri jednej z nich. Je ňou kniha Záhrada s chodníkmi, ktoré sa rozvetvujú a napísal ju Čchuej Pen, to sa tvrdí v poviedke Záhrada s chodníkmi, ktoré sa rozvetvujú, ktorú napísal Borges. Malá encyklopédia spisovateľov sveta, ktorú vlastním, nepozná autora s menom Čchuej Pen. Je to pochopiteľné, keďže Borges rád písal komentáre k imaginárnym knihám, avšak táto poviedka nie je iba komentár o možnej knihe. Je obrazom akéhosi zvláštneho ponímania literárneho času: „Na rozdiel od Newtona a Schopenhauera Čchuej Pen neveril v jednotný a absolútny čas. Veril v nekonečné série časov, ktoré sa rozchádzajú, zbiehajú a plynú súbežne. Táto spleť časov, ktoré sa približujú, rozvetvujú, prerušujú, alebo sa po stáročia správajú k sebe nevšímavo, zahrňuje všetky možnosti.“ Nekonečná kniha Záhrada s chodníkmi, ktoré sa rozvetvujú, je bludiskom týchto možností, dielom, ktoré sa rozvetvuje v čase a priestore, vytvárajúc chodníky do najrozličnejších budúcností.
Vo väčšine týchto budúcností nejestvujeme, v niektorých jestvujete vy, ale nie ja; v iných jestvujem ja, ale nie vy; a v ďalších jestvujeme spolu. Avšak v každej z týchto budúcností som vám, všetkým rovnako bláznivým čitateľom ako som ja sám, vďačný, a vážim si vás za to, že spolu vytvárame Čchuej Penovu záhradu.