Za Ivanom Mojíkom

Za Ivanom Mojíkom

(2. 11. 1928 – 18. 4. 2007)

Keď sme na marcovom stretnutí členov Klubu nezávislých spisovateľov diskutovali o básnickej zbierke Ivana Mojíka Menuet s neviditeľným starcom, netušili sme, že je to symbolická rozlúčka s jeho poéziou. Hoci sa už na tomto stretnutí pre zdravotné ťažkosti nezúčastnil, nepredpokladali sme, že ho už nikdy medzi nami neprivítame. Ivan Mojík odišiel vo veku 78 rokov do temnej krajiny nenávratna, ale zanechal za sebou svieži prievan imaginácie a vesmírnej nekonečnosti snov.

    Ivan Mojík bol do poslednej chvíle mimoriadne pracovitý a mal stále veľa tvorivých plánov. Za svojho najväčšieho nepriateľa považoval čas, jeho hlasité odrátavanie našej pominuteľnej dočasnosti. Vytrvalo a s nezmieriteľnou tvrdohlavosťou kráčal po svojej surrealistickej ceste, ktorá sa mu naplno otvorila až v slobodných pomeroch po roku 1989. Tento rok bol pre neho jasným signálom k dobrodružnému putovaniu a k návratu k svojim pôvodným hodnotám a mladíckym ideálom. Nadväzoval sám na seba, na svoju „visutú hrazdu večnosti“. Hoci sa občas musel v našich básnických končinách cítiť ako osamelý pútnik, zo svojej cesty sa neodklonil, vlastné presvedčenie a tvorivá intuícia mu v tom vždy zabránili. Bez ohľadu na prchavé výslnie ocenení a pôct. Na Mojíkovi fascinuje najmä jeho neotrasiteľná vernosť samému sebe, jeho priamy ťah na „vejárovitú slobodu“. Jeho vnímanie poézie vždy vychádzalo zo základov osobnej a spoločenskej voľnosti, nespútaného videnia a cítenia, očarenia slovom s jeho vibrujúcimi odtieňmi.

     Narodil sa v Turzovke, ale osemročné gymnázium vyštudoval v Skalici. K tomuto mestu vzhľadom na rodinné väzby si vytvoril hlboký a vrúcny vzťah. Sám ho nazýval ako „veľmi zaujímavé a takmer magické mesto“. Do literatúry vstúpil v zložitých 50. rokoch minulého storočia. V jeho osobnosti výrazne prerážal polemický duch, otvorene vystupoval proti ustáleným kánonom v slovenskej poézii. Najmä v zbierke s príznačným titulom Dnešný vzduch (1958) sa hlásil k civilnému básnickému prejavu, za čo sa dočkal jej zošrotovania. Počas normalizačných rokov sa musel na dlhší čas nedobrovoľne  odmlčať. Pre každého autora je to vždy absolútny zákaz, bez možnosti konfrontovať svoje postoje v otvorenom priestore. Musel zanechať aj svoju redaktorskú činnosť v novinách, paradoxne pracoval aj ako korektor v tlačiarni. Už spomínaný rok 1989 bol pre Mojíka oneskorenou satisfakciou, jeho umelecké snaženie vytváralo podnetnú líniu  v širších literárnych kontextoch. Okrem poézie sa venoval prekladom, predovšetkým z francúzštiny, rozhlasovým pásmam a teoretickým statiam zameraným na avantgardné umenie. Venoval sa aj redaktorskej práci v mesačníku Romboid, publikoval a vystavoval koláže.

     Ivan Mojík bol aj príjemný a zanietený spoločník pri debatách. Vášnivo a so zaujatím vstupoval do rozhovorov, často sprevádzaným jeho zvonivým smiechom. Jeho iskriace oči, pokojná tvár s neodmysliteľnou briadkou boli zárukou, že čas strávený s ním bude zmysluplný a inšpirujúci. Jeho poézia bude naďalej pohládzať a provokovať ako žiarivá jazva. A za ním zostáva „hlboká jama / v ktorej spí láska“.

Miroslav Brück