V redakcii Knižnej revue sa neraz rozprávame na tému „čo sa deje na zvyšku Slovenska“ – najmä v súvislosti s občasne problematickým zháňaním externých prispievateľov, ktorí by písali o mimobratislavských literárnych podujatiach. Nastala však akási šťastlivá konjunktúra a samotnému mne sa podarilo vycestovať až do Košíc, ktoré v súvislosti so 100. výročím založenia 1. ČSR hostili po tretíkrát multižánrový festival LiKE – a po prvý raz mňa.
Slovné spojenie „polnočný vlak“ znie tajomne iba v beletrii, kde nemá nálepku ZSSK – navyše, do Košíc idem spodnou trasou, takže tentokrát budem ochudobnený aj o posledné zvyšky romantiky v podobe z tmy sa vynárajúceho reliéfu Vysokých Tatier, myslím si cestou. V skutočnosti však za oknom po brieždení uvidím iný, porovnateľne nádherný reliéf onej bájnej vidieckej krajiny, od nepamäti takej výživnej pre množstvo domácich spisovateľov a spisovateliek.
Rurálnosť sa stráca príchodom do Košíc, ktoré sú pre mňa na prvý pohľad svojím spôsobom viac mestom než rodná Bratislava. Trochu sa potúlam, sadnem si do príjemného podniku, raňajkujem sendvič za 6,50 (bratislavský pocit) a uvažujem nad tým, či moja únava zo súčasnej slovenskej literatúry ako takej (editoriál KR 10/2018) nepretvorí primárny cieľ mojej cesty z návštevy festivalu LiKE na gastroturistický zážitok.
Ľudia
Na scéne sa nečakane objavuje Martin Makara. Jeho pozvanie na diskusiu o literárnej kritike (ktorá je predprogramom k LiKE) je hlavným dôvodom mojej návštevy Košíc aj festivalu. Osobne sme sa s Martinom stretli tento rok na festivale Grape, v online priestore už skôr pri kratučkej polemike o aspekte (ne)konštruktívnosti kritiky ako takej. Z toho, čo o ňom viem, to vyzerá tak, že bude/je jedným z tých, ktorí by mohli literárnym dianím na východe Slovenska hýbať aj pravidelnejšie, navyše sa javí ako dobrá „východná spojka“ pre nás na západe.
Spolu pokračujeme na spomínanú diskusiu, v rámci ktorej sa po prvý raz stretávam s Janom Gavurom na jeho domácej(šej) pôde. Myslím, že netreba bližšie predstavovať človeka, ktorý stojí za – podľa môjho vedomia – jediným literárnym časopisom schopným doputovať z východného až na západný koniec Slovenska, t.j. v protismere. Po absolvovaní diskusie sa síce Jano polo-ponáhľa naspäť do Prešova (patrí medzi tých ľudí, ktorí zo zásady robia aspoň osem vecí naraz), ale debata s ním a s Martinom jednoznačne môj už aj tak dobrý prvý dojem zo samotného mesta ešte umocnila – hoci sme sa len tesne vyhli tzv. „presile hostí“ (keď je účinkujúcich viac ako divákov).
Poobede sedím na návšteve u redaktorky Rádia Regina Východ Hany Rodovej-Kolbašskej, vďaka ktorej beží spolupráca ich literárnej sekcie a nášho časopisu, čím sa azda aspoň o milimeter zmenšila vzdialenosť medzi opačnými koncami republiky. Následne si prehliadnem Tabačku, tohtoročné dejisko festivalu LiKE, náhodne stretávam Ferčiho Malíka (bratislavský pocit) a potom skočím na kávu so Zuzanou Révészovou, s ktorou sa poznáme z čias, keď pracovala v Národnom osvetovom centre – inak je teda teraz natrvalo v Košiciach, tiež robí na desiatich veciach naraz a tiež podľa mňa je a bude veľkým prínosom pre literárne a kultúrne dianie (potvrdilo sa to už onedlho, je jednou z autoriek dokumentu Desatoro pre budúcnosť kultúry v Košiciach).
Neskôr, už počas festivalu, stretávam niekoľko ďalších ľudí, ktorí sú pre mňa neodmysliteľnou súčasťou literárno-kultúrneho poľa východnej sféry – redaktorku Vertiga Marku Klapákovú, ktorá pre nás píše ročné hodnotenia literárnej vedy (nakoniec sme sa videli iba krátko, Marka, máš u mňa kávu pri ďalšom stretnutí, lebo tá sa nedá vypiť behom 30 sekúnd), spisovateľa a organizátora kultúrneho diania Marcela Lacka, literárnu kritičku Martu Součkovú a v neposlednom rade Gabrielu Rakúsovú, našu pravidelnú prispievateľku, spoločne so Stanislavom Rakúsom, od ktorého sa zavše donesú útržky pozitívnych vnemov súčasnej podoby KR, takže je fajn vypočuť si to aj osobne.
A potom ešte stretávam slamera Tomáša Straku, ale to už je kapitola sama osebe...
I LiKE KE
Košice v krátkosti: mesto mi viac pripomína Budapešť, Brno i Krakov než Bratislavu, je akosi stredoeurópskejšie (to je kompliment), no možno iba moja milovaná Bratislava je akosi z tohto priestoru vytrhnutá a „svojská“ (to síce mohlo byť myslené ako kompliment, ale všetci vieme, aké konotácie má slovo „svojská“). Zážitok z historického centra dokresľuje nočné krížom-krážovanie so Strakom, vidím miesto, na ktorom sa na protest proti okupácii v roku ’68 upálil Michal Lefčík, pomník Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej, aký nemá ani Bratislava (lebo nemá žiaden), pamätnú tabuľku Róbertovi Remiášovi... a potom výstrelky „architektov pokroku“ (bratislavský pocit). No a veľa mi o Košiciach povie komentovaná prehliadka s Mišom Hudákom z Východného pobrežia, zameraná na posledných sto rokov v živote mesta, tiež súčasť programu LiKE.
No a samotný festival? Témou tohto ročníka LiKE bolo sto rokov bratstva s Čechmi – na plagátoch svietia špecifické hlásky pre češtinu a slovenčinu, spájajúcim prvkom je motto „Pravda víťazí / Pravda vítězí“. Aj piatkoví hedlajneri otváracej diskusie sú pol na pol: za Slovensko bývalá premiérka Iveta Radičová a spisovateľ Stanislav Rakús; zo západnejšieho západu než ja prichádza postava undergroundu Čuňas Stárek a s ním novinár a politik Jan Urban. Ukazuje sa, že na 90-minútovú diskusiu je to priveľa príliš zaujímavých hostí, aj sála je dosť naplnená, diskusia však napokon nastavuje latku návštevnosti na neprekonateľnú hodnotu – a to je svojím spôsobom symptomatické nielen pre tento konkrétny literárny festival (bratislavský pocit).
Hlavným dňom LiKE je sobota, celý deň pobehujem po Tabačke, no občas sa programy prekrývajú, niečo stihnem a niečo nestihnem (najmä preto, lebo sa chcem najesť), uvedomujem si, že skôr som sa prišiel pozrieť na Košice a nie na festival, mám z celého diania asi šesť riadkov poznámok, únava zo slovenskej literatúry evidentne pôsobí až príliš dobre... no možno nielen na mňa – pri predstavovaní knihy Marcela Lacka by sa návštevníci aj s účastníkmi pomestili aj do väčšieho výťahu a na ostatné podujatia sa prišlo pozrieť hádam do tridsať ľudí.
Slušnú návštevnosť mali diskusie s Janom Urbanom a Katarzynou Surmiak-Domańskou, lenže to sú zahraniční a ešte k tomu „absyntoví“ (teda nie beletristi) autori. Z domácich obstál Daniel Majling, ktorý prezentoval komiks Zóna (OZ Brak), dobre pochodil aj Literárny cirkus KK Bagalu, zvyšok bol, ako som už napísal, pomerne komorný – neviním z toho však ani Košice a asi ani slovenskú beletriu, je to ale veľmi príznačné pre celkové postavenie fragmentov literárneho poľa u nás. Každopádne, s istou dávkou optimizmu sa dá povedať, že je to lepšie ako minulý rok a že aj v nasledujúcich iteráciách sa to bude zlepšovať.
Ešte k multižánrovosti – tú na jednej strane oceňujem, opäť je dobré pokúsiť sa namixovať viacero druhov umenia a vytvoriť tým synergiu, ktorá by sa pozitívne prejavila na návštevnosti festivalu; na strane druhej sa môže stať, že sa podujatie koncepčne rozpadne (LiKE sa v tomto veľmi nakláňal na obe strany, ale asi nespadol). Napokon zo svojej pozície rozmýšľam nad tým, prečo pre mňa fungovali Košice a ľudia, s ktorými som sa stretol, no samotný festival už menej – je to pre programový nepomer v neprospech domácej beletrie oproti všetkému ostatnému, alebo práve tento nepomer sa mi v konečnom dôsledku páči a iba to nechcem otvorene priznať?
Cesta späť
Keď sa obzriem za týmto textom, napadne mi, že ako prispievateľa by som sa z pozície zadávateľa neznášal, pretože „zrobiť sebe totu reportaž“ sa mi fakticky nepodarilo. Miesto toho som plus-mínus okomentoval úsilie ľudí, ktorých som v Košiciach stretol – práve tí sa mi totiž zdajú dôležitejší než samotné podujatie. Kým tam budú oni (a ďalší), budú sa diať veci (aj sa dejú). Bratislava funguje v mentálnych mapách niektorých ľudí ako protipól ku Košiciam (resp. naopak), no po mojej osobnej skúsenosti si dovolím povedať, že BA a KE sú komplementárne – len ich treba viac prepojiť.
Matúš Mikšík
