Kniha slovenského historika sa populárno-vedeckou formou zaoberá fenoménom čítania na Slovensku v 19. storočí. Analyzuje čitateľov, preferovanú i zakazovanú literatúru, spôsoby, miesta i funkcie čítania a nakoniec i dôvody, ktoré viedli ľudí k tomu, že siahali po knihe. V storočí nacionalizmu mala kniha významné národnopolitické poslanie a nebolo preto vôbec jedno, čo deti, mládež a dospelí čítali. Beletria a jej autori boli v službách vopred zadefinovaných ideovo-politických cieľov a často vstupovali do politických zápasov. Dobrodružná, detektívna a ľúbostná literatúra, ako aj ďalšie ľahšie žánre, boli zakazované a marginalizované, rovnako „protislovenské“ alebo mravy ohrozujúce a rôzne tzv. dekadentné zahraničné publikácie. České knihy tvorili cestu k viac i menej kvalitnej svetovej literatúre, diela ruských autorov mali zase slovenských čitateľov povzbudzovať v slovanskom povedomí. Kniha otvára všetky tieto otázky v celej ich zložitosti a protirečivosti a pokúša sa hľadať na ne odpovede.