Román je hlboko osobným rozprávaním francúzskej autorky o svojej matke Lucile, ktorá spáchala samovraždu. Túžila nájsť odpoveď na otázku, prečo bol jej život taký trpký a čo vlastne zapríčinilo jej psychické problémy. Matkina bolesť bola súčasťou autorkinho detstva aj dospievania, formovala ju, no každý pokus o jej vysvetlenie či pochopenie bol odsúdený na neúspech. Pátrala preto hlbšie v minulosti, u žijúcich príbuzných, v starých nahrávkach, v zachovanej korešpondencii. Neraz sa zasekla, neschopná uchopiť pravdu či zmätená zo zábleskov nesúrodých spomienok. O Lucile píše zo svojho uhla pohľadu, bez pátosu, očami dieťaťa, ktoré bolo nútené rýchlo dospieť. V príbehu sa stretávame so smrťou, s incestom, neverou aj s chorobami, všetkým, čo by iné rodiny zrazilo na kolená. Práve sila, s akou to príbuzní zvládajú, sa tiahne naprieč celým románom.