Vyhľadávanie
V Café Berlinka sa opäť diskutovalo o literatúre bez obalu, ako znie podtitul série odborných diskusií s názvom Literárny kvocient. Tentoraz bola reč o zbierke poviedok Richarda Pupalu Čierny zošit (Marenčin PT 2017) a o anasoftovej Trhline Jozefa Kariku (Ikar 2016). Pupala sa ocitol v Anasofte už pred dvomi rokmi so svojou debutovou zbierkou poviedok Návštevy (Marenčin PT).
Diskusie, ktorú už tradične moderovala literárna kritička Marta Součková, sa zúčastnili jej kolegovia Peter Darovec, Zora Prušková a prvý raz odborník na popkultúru Juraj Malíček. Aj vďaka prítomnosti nového člena diskusného tímu, orientujúceho sa na žánrovú literatúru, to pri debate občas iskrilo. Vyvinula sa zaujímavá diskusia smerujúca až k samotnej podstate a poslaniu literatúry, ktorú si užívali nielen diváci, ale aj diskutéri. Ako to v tomto cykle debát býva, voči obom knihám vyslovili diskutujúci viaceré výhrady, Malíček však viac drukoval Karikovi, kým jeho partneri Pupalovi. Hoci Malíček obe knihy označil za ten druh literatúry, ktorý programovo nevyhľadáva, viac bol ochotný odpustiť Trhline, kým čítanie Čierneho zošita označil za tri hodiny strateného času. Poviedky sú síce podľa neho napísané dobre, „peknučky“, považuje ich však za štylistické školské cvičenia na tému horor; po témy zobrazované Pupalom nepotrebuje vraj chodiť do literatúry, pretože ho obklopujú v živote.
Zvyšní diskutujúci práve uveriteľnosť a dôveryhodnosť zobrazenia Pupalových postáv v neľahkých životných situáciách vyzdvihli, a na pomery Literárneho kvocientu až nezvyčajne chválili. Marta Součková dokonca označila Pupalu – spolu s tohtoročným víťazom Anasoftu Ondrejom Štefánikom – za najväčší objav posledných rokov, pretože máloktorý autor dokáže tak presvedčivo vykresliť ženské aj detské postavy. K tomuto názoru sa pridal aj Darovec. To, čo však Pupalovým textom všetci vyčítali, bola nefunkčnosť hororových prvkov, ktoré pôsobili skôr smiešne ako strašidelne. Prušková ocenila na Pupalovi angažovanosť a empatiu, ktoré prejavil voči postavám so sociálne nižším statusom. Kým Darovec, Prušková a Součková dostali od Čierneho zošitu to, čo od literatúry očakávajú, Malíček presne to od literatúry neočakáva. Součková sa naopak nudila pri prvých dvesto stranách Trhliny. Kritici vytkli Karikovi viaceré postupy typické pre žánrovú literatúru, pričom ich nepovažovali ani za dobre zvládnuté. Pri čítaní jeho hororu sa nebáli, autor podľa nich častejšie o hrôze hovoril, ako by ju vykresľoval, doslova nespočetnekrát použil slovo „hrôza“. Darovec však obe knihy, Trhlinu aj Čierny zošit, prečítal bez toho, že by mu spôsobili ujmu. Skôr by bol však očakával, že sa Karika dostane do finálovej anasoftovej desiatky už s niektorým svojím predchádzajúcim titulom, pretože podľa neho má aj vydarenejšie knihy.
Na záver sa rozprúdila debata o tom, čo odlišuje žánrovky od takzvanej vysokej alebo umeleckej literatúry. Pre Martu Součkovú umelecké texty pomáhajú človeku lepšie spoznať svet. Kým pre Malíčka Pupala nepriniesol nič nové, len dobre pomenoval realitu, ktorá nás obklopuje, pre Darovca realitu naopak objavil, čo je podľa neho rozdiel, a preto považuje Čierny zošit za cenný a preňho prínosný text.
Iris Kopcsayová
